y
Kocúr v čižmách
Janko rúbe drevo konča hory. Zrazu hľadí ani pribitý: Kocúr v čižmách! Vraj je velmi chorý, vraj si labku ani necíti.
Janko – ten mal mäkké srdce v tele, kocúra si k sebe domov vzal, uložil ho pekne do postele, medicínou vykuríroval.
„Sbohom, Janík! Čakaj šťastnú éru! Dobre sa ti za liek odmením. Kráľ má dcéru – s tou ťa namôjveru v krátkom čase skoro ožením!“
Pozrite sa na mlsného kráľa! Márne kuchár dobre vyvára, nad jedlami neznie jeho chvála, iba kričí, týra kuchára.
Kocúr v čižmách húta, hľadí z kúta. Dostal nápad – ihneď vypäl hruď, počíhal si kdesi na kohúta: – Tu máš, pán kráľ! Tu máš – dobrú chuť! –
Kuchár čaká, čaká, čo sa stane. Po chvíľke však úsmev svieti z líc. „Toho vtáka, milostivý pane, posielá ti rytier z Nemaníc.“
Kráľ si vyšiel na hintove z hradu. Múdrý kocúr ryby lapá tu. Drevár Janko dal na jeho radu: skryl sa za strom – nahý, bez šatu.
Pán z Nemaníc, ale plávať nevie! „Pomoc, pomoc!!!“ - počuť od rieky. Kocúr jajčí, kráľ na sluhov reve: „Zachraňte ho! Dolu obleky!“
„Pane,“ Janko oslovuje kráľa, „ani neviem, jak vám ďakovat...“ kocúr zrazu kričí, priam sa váľa: „Bol tu zlodej... niet tu vašich šiat!“
„Šľachtic“ s králom ako jedna ruka. Nepoznať ho zblízka, zďaleka. I princezná rameno mu núka, kocúr v čižmách napred uteká.
Sedliak s kosou hľadí spod klobúka. „Zrob mi malú službu, dobrý strýc! Až sa spýta kráľ, že čia je lúka, odpovedz, že pána z Nemaníc!“
Na vinici – tam je vína veľa. Kocúr vypil plnučičký džbán. „Až bude chcieť kráľ znať majiteľa – povedzte len – z Nemaníc náš pán!“
O chvíľu kráľ na lúke sa zjaví. „Čí je tento revír bez hraníc?“ Sedliačka mu na to rýchle vraví: „To je prosím pána z Nemaníc!“
Kocúr v čižmách vraví horárovi: „Môj pán zostal trochu pozadu. Dneska má prísť k čarnokňažníkovi, ukážte mu cestu do hradu!“
Horár víta vznešeného kráľa, sprevádza ho cestou ku háju. „Nech váš hintov touto cestou cvála, na hrade už na vás čakajú!“
Ale kocúr pribehol už k hradu. „Pusť ma a hneď!“ Žiada klúčiára. Ten len stojí, hľadí na parádu, potom bránu ticho otvára.
Mágovi len oči po ňom skáču. Chudák kocúr – takmer narieka. Majstre kúzla, ja na zručnost vašu prišiel som sa pozrieť zďaleka...“
Černokňažník samolúbo vraví: „Kúziel? Chachá.. tých mám jako pliev!...“ Kocúr stojí, oči navrch hlavy: z čarodeja stal sa zrazu lev.
„To je niečo ozaj nevídané!“ „Viem aj iné! Počkaj, uvidíš!“ „Chcel bych vedieť, či sa z vás tak stane... trebárs... trebárs – malá myš!“
Len čo čarodej sa zmenil v myšku, kocúr zježil fúsy, dráp a – hup! V okamihu mal tu myšku v pysku a vo chvíli ham a rup a chrup.
V krásnej sieni před zrkadlom stojí, úsmev vsadil do fúsatých líc: „Teraz môžem v kúzelnickom kroji vítať v hrade pána z Nemaníc!“
Panstvo vchádza. Nože hudobníci, teraz hrajte, hrom vám do palíc! „Nech žije kráľ!“ tisíc hrdiel kričí, „a nech žije rytier z Nemaníc!“
Príbeh končí. Vari niekto vzlyká? Veselý bol. Nie, nie – žiadny žial: veď princezná išla za Janíka, kocúr v čižmách slovo dodržal.
Jedli, pili, no a – jak to býva – velebili nový majestát. Kocúr vypil posledný džbán piva, utrel fúsy – a tiež išiel spať.
