Víla

Raz v lete šiel mládenec do lesa.

Neďaleko cesty zazrel ležať krásnu pannu. Bola oblečená v bielych šatách a spala. Mládenec sa jej kráse podivil, ale nechcel ju zobudiť. Chvíľu sa na ňu pozeral, no potom prišlo mu čosi na um.

Zobral sa a šiel po prstoch k najbližšiemu stromu. Odrezal haluz a tak ju zapichol do zeme neďaleko spiacej panny, aby panna neležala na slnci. Len čo tôňa hustej haluze padla na panenskú tvár, dievka sa prebudila. „Hádam si mi to ty spravil tú tôňu?“ spýtala sa panna neznámeho mládenca.

Mládenec pristúpil k panne a prisvedčil: „Áno, ja. Bolo mi ťa ľúto, že tak ležíš na slnci a že ťa páli.“ Panna si hneď sadia a opýtala sa ho: „A čo by si chcel za svoju dobrosrdečnosť?“ Mládenec bez rozmýšľania jej odvetil: „Rád by som si ťa vzal za ženu.“ — „Dobre, pôjdem za teba,“ súhlasila panna, „ale pamätaj, že som víla. No ty ma nikdy nebudeš smieť takto nazvať. Ak by si ma jednako len pomenoval menom „víla”, navždy by som ťa musela opustiť.

Mládenec jej slúbil, že ju „vílou“ nikdy volať nebude, a doviedol si pannu domov. Doma rodičom navlas všetko porozprával, čo sa mu prihodilo, iba to im zatajil, kto vlastne nevesta je. Panna sa rodičom zapáčila, nuž onedlho potom bola svatba.

Do roka sa mladým manželom narodila dcéruška. Dieťatko bolo prekrásne a mamička ho veľmi milovala. Rodičia brávali ho so sebou na pole do roboty. Otec kosil obilie, matka ho viazala a do krížov skladala.

Raz zavčas rána muža vzbudila búrka. Blýskalo sa a strašne hrmelo. Vstal z postele, podišiel k obloku a vravel: „Škoda, žena, že sme prv nepožali pšenicu, teraz nám ju krúpy všetku pomlátila.“ Žena spokojne odpovedala: „Nič sa neboj, našu pšenicu nepomlátia.“ Keď sa búrka prehnala krajinou, žena vyšla pred chalupu a mužovi vetila: „Len choď na pole a pozri sa, či sa nám stala dáka škoda.“

Muž poslúchol a sotva bolo po búrke, šiel na pole. Všade bolo plno vody, na poliach i na cestách. I došiel na vlastné pole a vidí pšenicu pekne v krížoch uloženú. I zvolal plný údivu: „Hja, víla je víla!“ a rezko sa ponáhľal domov.

Keď prišiel domov, bol celý prekvapený, lebo dcérku našiel samotnú. Hneď mu prišlo na um, že jeho žena zmizla v okamžiku, kedy ju nazval „vílou“. Zasadol si potom za stôl a žalostne bedákal, kto mu vraj bude vychovávať dcérušku.

No matka sa o ňu starala sama. Noc čo noc prichádzala do chalupy a opatrovala svoju dcérku ako najstarostlivejšia mamička. Ale nikto ju ani nevidel, ani nepočul, lebo bola neviditeľná. A trvalo to tak dlho, pokiaľ dievčatko nevyrástlo. No a potom už matkinu pomoc nepotrebovalo.

Víla

Výrobca

DiarMU

Rok

1956

Dĺžka

Autor

Malý Fr.

Napísal

Pazourek Vladimír

Označenie

B0519

Víla

Podobné rozprávky

O striebornej studienke

Pastierik a medvedica

Šedokrčka

O Slnečníkovi, Mesačníkovi a Veterníkovi