y
Zlatovláska
Bol raz jeden kráľ a bol tak múdry, že aj všetkým živočichom rozumel. Počúvajte, ako sa to naučil.
Prišla k nemu starenka a priniesla v košíku hada. Hovorila, že kto toho hada zje, porozumie, čo ktorýkoľvek tvor povie. Kráľovi sa to páčilo, že bude vedieť, čo nikto nevie, a dobre starenke zaplatil.
Juríkovi, svojmu sluhovi, rozkázal, aby mu hada pripravil na obed. A pohrozil mu: „O hlavu budeš kratší, ak len kúštíček z tej ryby zješ!“
Juríkovi bolo divné, prečo mu to kráľ tak prísne zakázal. „Ale čo by som to bol za kuchára,“ hovorí si, „keby som ani neochutnal, čo varím?“ Keď bol had upečený, vzal si kúštiček na jazyk a chutnal, ochutnával.
Vtom počuje okolo uší niečo bzučať: „Aj nám daj, aj nám daj !“ Poobzerá sa a vidí muchy. Na ulici gagotali husi a Jurík všetko rozuměl, o čom sa rozprávali. Teraz už vedel, co je to za ryba. Kým ju zaniesol kráľovi, ešte si z nej trochu odštipol.
Po obede sprevádzal kráľa na jazdeckej prechádzke. Šli po zelenej lúke, kráľ vopred a Jurík za ním. Kone erdžali a Jurík sa usmieval, pretože rozumel, čo sa zhovárali. Kráľ sa na neho pozrel a hneď mu vhuplo do hlavy, že Jurík hada ochutnal.
Keď sa vrátili do zámku, král Juríkovi rozkázal, aby mu nalial vína. „Ale budeš o hlavu kratší,“ hovoril, „ak nedoleješ alebo preleješ!“ Jurík vzal konvicu s vínom a nalieval.
Vtom prileteli oblokom dva vtáčiky. Naháňali sa a škriepili pre zlaté vlasy princeznej Zlatovlásky, ktoré jeden z vtáčikov držal v zobáčiku. Ako sa o ne naťahovali, len jeden zlatý vlások spadol na podlahu a zazvonil. Jurík sa obzrel a víno prelial.
„Prehral si!“ vykríkol kráľ. „Ale ak mi tú zlatovlasú pannu privedieš za manželku, budem voči tebe míľostivý.“ Nuž čo mal Jurík robiť? Musel sa pobrať pre Zlatovlásku, hoci nevedel, kde ju má hľadať.
Cestou prišiel k čiernemu lesu. Na jeho okraji horel ker a iskry padali na mravce. „Pomoz nám, Juríčko,“ prosili mravce, „leba zhoríme.“ Jurík zoskočil z koňa, ker zoťal a oheň zahasil. „Až nás budeš potrebovať, tiež ti pomôžeme,“ sľubovali mu mravce.
Šiel ďalej, a tu pri vysokej jedli našiel dve krkavčatá. Nariekali, že zomrú od hladu, pretože lietať ešte nevedia a rodičia ich opustili. Jurík zabil koňa, aby mali čo žrať; krkavčatá mu sľúbili, že mu tiež pomôžu, až to bude potrebovať.
Potom prišiel k moru. Na brehu sa dvaja rybári škriepili pre zlatú rybu. Jurík im dal všetky svoje peniaze a rybu pustil do mora. Ryba vystrčila hlavu a povedala : „Až ma budeš potrebovať, spomeň si na mňa, odslúžim sa ti !“
Rybári zaviezli Juríka na ostrov, kde Zlatovláska žila na krišťálovom zámku. Keď sa ráno česala, sálala z jej vlasov zlatá žiara po nebi aj po mori. Kráľ, jej otec, Juríkovi povedal, že si musí Zlatovlásku vyslúžiť.
Najprv mu uložili pozbierať perly, ktoré sa Zlatovláske rozsypali na lúke. Jurík hľadal od rána do poludnia, ale nič nenašiel. Tu si spomenul na mravce a tie sa hneď objavili a perly mu nosili, že ich nestačil na niť navlekať.
Potom mal Jurík vyloviť z mora prsteň, ktorý Zlatovláska stratila pri kúpaní. Chodil smutne po brehu a díval sa do hlbokej vody. „Keby tu bola zlatá ryba !“ zavzdychal si. A v tej chvíľke sa ryba objavila a prsteň mu doniesla.
Ako tretiu robotu uložil kráľ Juríkovi doniesť mŕtvu a živú vodu. Jurík išiel, kde ho nohy niesli, až prišiel do čierneho lesa. Tu si spomenul na krkavce a tie mu hneď zašumeli nad hlavou. Ani sa nenazdal, priniesli mu mŕtvu i živú vodu.
Jurík sa vracal do zámku a na kraji lesa zazrel pavučinu. Pavúk v nej vyciciaval muchu. Jurík ho pofŕkal mŕtvou vodou a pavúk spadol na zem. Muchu pofŕkal živou vodou. Mucha ožila a sľúbila Juríkovi, že mu dakeďy pomôže.
Keď sa Jurík vrátil, zaviedol ho kráľ do sály, kde sedelo dvanásť krásnych dievok. Všetky mali na hlavách biele šatky. Kráľ povedal: „Ak neuhádneš, ktorá je Zlatovláska, musíš odísť bez nej!“ Jurík nevedel, čo si počať.
Tu priletela mucha, ktorú zachránil, a pošepkala mu, ktorá z dievok je Zlatovláska. Jurík na ňu ukázal a povedal: „Túto dcéru mi daj!“ Dievka vstala a zosňala si šatku. Od jej zlatých vlasov tak sa vyjasnilo, ako keď ráno vyjde slniečko.
Jurík priviedol Zlatovlásku starému kráľovi, a ten vyskakoval od radosti. Hneď! rozkázal, aby chystali svadbu. Juríkovi povedal: „Chcel som ťa dať obesiť, ale za to, že si mi dobre slúžil, dám ti len hlavu zoťať.“
Keď Juríka popravili, priložila mu Zlatovláska hlavu k telu a pokropila ho mŕtvou vodou. Telo s hlavou sa hneď zrástlo. Potom ho pokropila živou vodou a Jurík vstal mladý a mocný ako predtým.
Keď to kráľ vidiel, tiež si želal, aby omladol. Hneď rozkázal, aby ho sťali a potom tou vodou pokropili.
I sťali ho a kropili živou vodou, kým ju všetku nevykropili. Ale hlava nie a nie k telu prirásť. Potom ho pokropili mŕtvou vodou, hlava okamžite k telu prirástla, ale kráľ nevstal. A to preto, že už nemali živej vody, aby ho vzkriesili.
A pretože kráľovstvo nemohlo byť bez kráľa a nikoho takého múdreho neznali, kto by aj všetkým živočichom rozumel ako Jurík, nuž zvolili si ho za kráľa a Zlatovlásku za kráľovnú.
