Kráčal popri krčme a jeho kmotra sa mu postavila do cesty. Prosila ho, aby ju navštívil, že sa už dlho nevideli.
Obuvník sa najprv trochu zdráhal, no chcel sa pochváliť, že má vo vrecku dukáty. Zastavil sa u kmotry a dal jej baránka, aby mu ho schovala. „Ale nehovor mu: Baranček, zatras sal“ prikazoval jej.
Prešibaná kmotra odniesla baránka do druhej izby a riekla: „Baranček, zatras sa!“ Keď videla, že z neho padajú dukáty, zaumienila si, že obuvníka opije, zadrží ho na noc a ráno mu dá iného baránka.
Zaránky vzal obuvník baránka na plecia a náhlil sa k žene a k deťom.
Dal žene niekoľko dukátov* aby pripravila dobrý obed. Žena sa čudovala, kde starký vzal toľko peňazí, ale bála sa ho opýtať.
Po obede postavil obuvník baránka na stôl, zavolal deti, aby sa tešili s nim, až sa budú kotúľať dukáty. Vykríkol: „Baranček, zatras sal“
No baránok stál ako drevený, ani hlavou nemykol. Deti sa smiali a žena si myslela, že sa muž spochabil. Obuvník ešte raz opakoval: „Baranček, zatras sa!“ No zasa nadarmo. Nahneval sa a zhodil baránka zo stola.
Kým dukáty stačili, bolo dobre, keď začali ubúdať, začala žena muža hrešiť, že nič nerobí, že sa nestará o remeslo. Obuvníkovi neostávalo inšie, ako zasa vyhľadať starca.
Starý bača sa opäť zľutoval nad úbohou rodinou, dal obuvníkovi obruštek, ktorý na príkaz: „Obruštek, prestri sal“ sa prestrel a boli na ňom jedlá a nápoje od výmyslu sveta. Zasa bača obuvníka napomenul, aby sa u kmotry nezastavil. Obuvník sa z darčeka tešil, poďakoval a pobral sa domov.
Len čo zašiel za vŕšok, sadol si na zem a riekol: „Obruštek, prestri sal“ Bol hladný, až mu v bruchu škvŕkalo. Najedol sa dosýta a poberal sa ďalej.
Pred krčmou čakala stará kmotra a čo najprívetivejšie ho prosila, aby sa u nej zastavil.
Obuvník dlho rozmýšľal, no napokon vošiel. Kmotre dal schovať obruštek so slovami: „Ale, milá kmotrička, nevravte: Obruštek, prestri sa!“
Kmotra bola prešibaná, nalievala pohárik za pohárikom, až sa mu začalo v hlave zatmievať. Potom urobila s obrúskom tak ako predtým s baránkom.
Obuvník pribehol domov k žene a deťom, hodil obruštek na stôl a zvolal: „Obruštek, prestri sa!“ Ale obruštek sa ani nepohol. Obuvník preklínal kmotru a div si nezúfal.
Zasa sa vrátil ku starému pastierovi a kolenačky ho prosil, aby sa nad ním ešte raz zľutoval. Bača mu dal palicu striebrom okovanú a drahými kameňmi vykladanú. Tentoraz mu prikázal, aby sa u kmotry zastavil a aby si zapamätal slová: „Kyjak, hýb sal“
Obuvník starčekovi zo srdca poďakoval a rýchlo, rýchlo sa ponáhľal domov. Zašiel za vŕšok a rád by bol vedel, na čo je palica súca. Riekol: „Kyjak, hýb sal“ V tej chvíli stáli pred ním dvaja ozrutní chlapi a začali ho biť.
Od veľkého strachu obuvníkovi neprišlo hneď na um, že má zvolať: „Kyjak, dosť!“ Keď to povedal, chlapi zmizli a pred ním bola iba palica. „Si dobrá,“ vstával obuvník zo zeme, „ty mi dopomôžeš k predošlým darom.“
Prišiel do dediny, kde bývala jeho kmotra, a zastavil sa u nej. Kmotra ho rada videla, myslela si, že zasa bude mať osoh. Dobre si obuvníka uctila a začala sa ho vypytovať, či nemá dačo, čo by mu schovala. Obuvník jej podal palicu so slovami: „Ale nevravte: Kyjak, hýb sa!“
Baba sa mu potajomky smiala, aký je hlúpy. Hneď išla s palicou do druhej izby a len čo prekročila prah, nedočkavo zvolala: „Kyjak, hýb sa!“ V tej chvíli ju začali palicami biť dvaja chlapi. Na jej krik pribehol krčmár. Aj jemu sa ušlo. Obuvník kričal: „Kyjak, len viac, len viac! Dovtedy, kým mi nevrátia môjho baránka a môj obruštek!“
Kmotra mu všetko vrátila. Keď sa obuvník presvedčil, že je to jeho baránok a jeho obruštek, zvolal: „Kyjak, dosť!“ Potom sa s troma darmi ponáhľal domov. Teraz sa všetci radovali, lebo peňazí aj jedla mali nadostač. Nezabúdali však na iných ľudí, radi pomáhali každému chudobnému.
y
