y
Ako sa Janko učil latinsky
Janko chcel byť pánom. „To by si ale musel vedieť latinsky,“ povedal mu otec. „Keď ide o to, pôjdem do sveta a latinsky sa naučím,“ odpovedal Jano.
Vzal si na cestu placky a šiel. Doteraz nebol ďalej než za humnami a tak s chuťou kráčal rovno za nosom.
Vystúpil na prvý vršok a uvidel kus krajiny, ktorú nemohol hneď ani prehliadnuť. „preboha!“ Zalomil ruky, „to je veľký svet, kedy ho ja prejdem!“
Šiel teda do toho veľkého sveta. Kedykoľvek stretol nejakého pána, dával pozor, čo pán hovorí; myslel, že je to latinsky. Najskôr uvidel pána, ktorý stál na priedomí a niekomu rozprával: „Sud guľatý.“
Janko tie dve slová začul a hneď si ich desaťkrát opakoval, aby ich nezabudol.
Išiel ďalej a zase uvidel pána; díval sa z okna, pod ktorým stál chlapec, pozeral na vtáka u kaluže, a volal: „Rys tu pije.“
„Sud guľatý - rys tu pije“ - opakoval si Janko. „Už viem päť latinských slov; než sa nazdám, bude zo mňa pán.
Sto krokov ďalej stál zase pán; ukazoval paholkovi na voz a hovoril: „Tu je koč.“
„Sud guľatý - rys tu pije - tu je koč,“ opakoval si Janko, a keď to dobre vedel, poskočil si radosťou a povedal si: „Latinčina mi ide ako hračka, hneď budem vedieť po latinsky ako po slovensky.“
Prešiel asi dvesto krokov a cesta ho viedla okolo záhrady, kde práve ryl záhradník. Tú vošiel do záhrady pán a zlostne zvolal: „Ten to ryje!“
„Sud guľatý - rys tú pije - tú je koč - ten to ryje,“ opakoval si Janko a kráčal ďalej.
Zrazu sa zastaví, premýšľa a hovorí si: „Načo by som sa tej latiny toľko učil, náš pán kantor nevie viac a predsa je pánom. Keby som si mal toho ešte viac pamätať, zabudol by som ich pre druhé a myšlienky by sa mi mohli pomýliť.“
A otočil sa na podpätku a utekal domov, ako by ho štvali.
„Ej pozerajme, Janko sa už vrátil,“ čudoval sa otec, keď ho videl vstupovať do dverí. „A čo - latinsky vieš?“ „Sud guľatý - rys tú pije,“ odpovedal Janko vážnym hlasom; zaumienil si, že inak ako latinsky hovoriť nebude.
„Čo to trepeš, čert aby tomu rozumel,“ hundral otec a nechal Janka stáť.
„A kdeže si, chlapče, skoro celý deň chodil?“ Spýtala sa ho mama. „Tú je koč - ten to ryje,“ Janko na to. Matka sa hnevala, že tak odpovedá, ale Janko spustil svoju latinskú pesničku od začiatku, nech sa ho pýtal kto chcel čo chcel. A pretože to hovoril veľmi rýchlo, nikto nepochopil, čo to vlastne znamená.
Za niekoľko dní rozprávala mama svojmu mužovi: „Tomu nášmu chlapcovi sa vznietila v hlave fantas, blaboce a nevie čo. Starý pastier mi poradil, aby sme mu s výšky a znenazdania naliali na hlavu studenú vodu; fantas že prejde.“
„To môžeme hneď skúsiť, Jano sedí vonku pod stajní celý zamyslený. Choď, vezmi vedro studenej vody, vylez na stajňu a poklopom ju na neho vylej. Uvidíme, či to pomôže.“
Mama vzala vedro vody, vyliezla na stajňa a v okamihu ich na zamýšľaného Latináka vyklopila.
Ten vyskočil, chytil sa za hlavu a kričal, čo mu hrdlo stačilo: „Mama, otec, pomôžte, moja hlava!“
Otec prišiel a čudoval sa, ako by o ničom nevedel: „Kýho Šlak, vari sa ti stalo?“
„Sedel som a opakoval si latinsky a zrazu akoby sa nebo roztrhlo a chcelo ma zabiť,“ bedákal Janko.
Otec sa usmial: „Ja som si myslel, že si zabudol rozprávať po slovensky, a vidím, že ti to ide celkom dobre.“ A Janko – v ľaku na latinčinu zabudol. „Pán boh ti ju z hlavy spláchol,“ povedal tatko, „pretože máš byť starým poctivým Janom a nie panským bláznom.“ A obrátil sa, išiel k mame a povedal jej, že Janko sa už uzdravil.“
A mal pravdu. Od tej doby hovoril Jano zreteľne a latinsky sa už učiť ani nechcel.
