y
O veternom kráľovi
Bol jeden otec a ten mal synka a dcérku.
Chlapec bol ako slniečko a dievča ako zornička. A tiež ju tak volali. Raz išiel otec s deťmi po ceste. V tom zafúkal vietor a Zornička zmizla, ako by sa prepadla do zeme.
Otec nariekal a pretože bol dosť zámožný, poslal do všetkých končín sveta ľudí, aby Zorničku hľadali. Tomu, kto by priviedol Zorničku späť, sľúbil tisíc zlatých. Ale nikomu sa to nepodarilo.
Tu povedal syn otcovi: „Nenariekaj, otecko. Vypravím sa do sveta sám a budem sestru hľadať tak dlho, až ju nájdem. Uvidíš, že sa mi to podarí.“
Išiel cez hory a doly, spytoval sa v mestách i na dedinách. Ale o Zorničke nikto nevedel. Ani keď sa pýtal v zámku, ani keď hľadal v malej chalúpke uprostred hlbokého lesa.
Raz prišiel k veľkému jazeru. Na ňom plával kŕdeľ labutí. Mládenec vzal pušku a namieril na tu najväčšiu. Ale labuť vykríkla: „Nestrieľaj, chlapče. Vieme, kde je tvoja sestra. Je na veternom zámku, tam ju chod hľadať!
Chlapec sa tej reči začudoval a nevystrelil. Čo keby náhodou mala krásna labuť pravdu? Ešte mu ukázala, kadiaľ má ísť k veternému zámku. Prehodil si pušku cez plece a išiel ďalej.
Cestou prišiel k veľkému mravenisku. Pretože stálo priamo pred jeho nohami, chcel ho rozdupať. Ale v tom vyliezol z mraveniska veľký okrídlený mravec a povedal mu, aby to nerobil, že mu raz môžu mravci dobre poslúžiť.
A tak išiel ďalej. V lese v húštine zakopol o veľký strúchniveli peň. Vytasil meč a peň chcel rozsekať.
Ale v tom z pňa vyletela včelia kráľovná a povedala: „Nesekaj, chlapče, do pňa. Je to náš úľ, náš včelí dom. Keď nás budeš potrebovať, rady ti pomôžeme!“
Junák sa tejto reči začudoval a meč schoval do pošvy. Obišiel peň a pokračoval v ceste. Keď vyšiel z húštiny, uvidel pred sebou vysokú, holú skalu. Na nej stál zámok.
Bol to veterný zámok a v ňom býval Veterný kráľ. Mládenec sa začal šplhať po skale, ale v tom zafúkal vietor tak silne, že ho strhol dolu ako pierko.
Lenže srdnatý chlapec nechcel povoliť a liezol na skalu znova. Ale ostrý vietor ho zasa zrazil späť.
Iba po tretí raz sa mu to podarilo. Vy vzdoroval aj tomu najsilnejšiemu vetru. Konečne sa dostal až k veternému zámku.
Pristúpil k bráne a zabúchal päsťou na ňu, ale nikto sa neozval. Tak vošiel dovnútra, prešiel cez nádvorie a niekoľkými komnatami, ale nikde nebolo ani živej duše.
Iba keď vstúpil do poslednej komnaty, uvidel v nej Veterného kráľa. Kráľ sedel u okna, díval sa von a pritom si hvízdal. A práve to jeho hvízdanie bol ten vietor. „Dobrý deň, synak, čo si mi priniesol?“ pýtal sa.
Chlapec pristúpil až k samotnému kráľovi a povedal: „Nič som nepriniesol. Ale chcem si odviesť svoju sestričku Zorničku, ktorú si nám ulúpil.“ „Prečo nie,“ povedal kráľ, „ale musíš si sestru vyslúžiť.“
Vzal mládenca do náručia a odniesol ho na morský breh. Tam stiahol. zlatý prsteň a hodil ho do vody. „Do rána musíš ten zlatý prsteň vyloviť a potom budeme hovoriť ďalej!“ Keď to povedal, ihneď odletel.
Chlapec bol smutný, ale tu priletela labutia kráľovná so svojimi sestrami a prsteň z mora vylovila. Chlapec sa zaradoval, ľahol si na breh do trávy a usnul.
Ráno priletel Veterný kráľ a divil sa, keď mu chlapec odovzdával prsteň. „Si obratný, ale musíš vykonať ešte iný úkol, ak si chceš Zorničku odviesť.“ A odniesol chlapca na najvyššiu zámockú vežu.
Stadiaľ rozsypal vrecúško plné maku a nariadil, že ho musí do rána pozbierať. Mládenec chodil celý strápený. Tu zrazu priletel veľký mravec a povedal: „Nič si z toho nerob. Kedysi som ti sľúbil, že ti pomôžeme.“ A mravci skutočne všetok mak pozbierali.
Ráno prišiel Veterný kráľ pred zámok, a keď to videl, povedal: „Dobre, vyslúžil si si Zorničku a môžeš si ju odviesť.“ Potom išiel s chlapcom do kráľovskej siene, kde bolo dvanásť dievčeniec, jedna ako druhá. Všetky volali: „Vítam ťa, braček, vítam!“
Mládenec bol celý nesvoj. Ale tu priletela včelia kráľovná a pošepla mu do ucha: „Tá je tvojou sestrou, ktorej si sadnem na vlasy.“ Skutočne, k tej potom chlapec pristúpil, objal ju a Veternému kráľovi povedal: „To je moja sestra!“
Kráľ sa zamračil, ale povedal: „Dobre, môžete obaja odísť.“ Keď sa vrátili domov, mal otec obrovskú radosť. A deti poučenie, že kto činí dobro, je mu odplatené dobrom.
