y
Tri prasiatka
Žili raz na svete tri prasiatka, traja bratia. Boli rovnako veľké, ružovučké, okrúhlučké a mali aj rovnaké veselé chvostíky. Aj mená mali podobné. Volali sa Nif-Nif, Nuf-Nuf a Naf-Naf. Celé leto sa hrali na zelenej pažiti, kvičali a vyhrievali sa na slniečku.
Prišla jeseň. Slniečko už slabšie pripekalo a šedivé mračná sa roztiahli nad lesom, ktorého lístie zožltlo a opadávalo. - Je načase, aby sme porozmýšlali o príprave na zimu, - povedal bratom Naf-Naf. - Postavíme si domček. Budeme zimovať pod jednou strechou. Ale jeho bratia nechceli o robote ani počuť. - Do zimy je ešte ďaleko. Poihráme sa ešte, kým slniečko hreje. Keď bude treba, postavím si domček saj sám, - nemietol Nuf-Nuf a ľahol si do mláky. - Aj ja mám dosť času, - dodal Nif-Nif. - Ako chcete. Postavím si teda domček sám – odpovedal Naf-Naf. Odišiel a hneď sa dal do práce.
Počasie sa zo dňa na deň zhoršovalo. Bolo stále chladnejšie a chladnejšie. Ale Nif-Nif a Nuf-Nuf nemysleli na prácu. Ihrali sa celé dni tak, ako sa hrajú všetky prasiatka a kvičali bez prestania. - Dnes sa ešte poihráme, - hovorili každý deň, - a zajtra ráno sa dáme do roboty. Prácu odkladali zo dňa na deň. Jedného dňa zbadali, že mláka sa pokryla tenkou vrstvou ľadu. To sa zima ohlásila, že už naozaj príde. Leniví bratia videli, že robota sa už nedá dlhšie odkladať, a preto sa rozhodli, že si postavia domčeky.
Nif-Nif sa rozhodol, že si postaví domček zo slamy. Je to jednoduchá a rýchla robota. Kým sa zvečerilo, domček bol hotový. Nif-Nif položil na strechu poslednú slamku a zaspieval si: Hoc pol sveta obídeš, obídeš, obídeš, krajší domček nenájdeš, nenájdeš, nenájdeš!
Nuf-Nuf si postavil neďaleko domček z prútia. Nebola to ťažká robota. Zatĺkol do zeme koly, poprepletal ich prútmi, strechu pokryl suchým lístím a kým sa zvečerilo, domček bol hotový. Nuf-Nuf ho niekoľkrát pyšne obišiel a zaspieval si: Ja mám pekný nový dom, nový dom, nový dom, nebojím se dažďa v ňom, hoci príde s ním aj hrom, dážď aj hrom, dážď aj hrom!
Naf-Naf už niekoľko dní staval domček z kameňa, v ktorom sa bude môcť skryť pred dažďom, snehom a mrazom. Spravil aj ťažké dubové dvere, aby sa vlk z neďalekého lesa nemohol vlámať do domčeka. Nif-Nif a Nuf- Nuf mali už domčeky hotové. Prišli navštíviť brata. Keď videli, že si stavia domček z kameňa, spýtali sa ho posmešne: - Čo to buduješ, domček pre prasiatko, alebo pevnosť? - Prasiatko by malo mať domček ako pevnosť, - odpovedal pokojne Naf-Naf a pracoval ďalej. Pri práci si zaspieval: Nik rozumu viac nemá, viac nemá, viac nemá, staviam domček z kameňa, z kameňa, z kameňa! Nijaká na svete zver, nenakukne do tých dvier, do tých dvier, do tých dvier! - Akú to zver spomínaš? - Spýtali sa bratia. - Vlka, - odpovedal Naf-Naf. Nif-Nif a Nuf-Nuf sa dali do smiechu: - Tu predsa nemôže byť nijaký vlk! A keby aj bol, nebojíme se ho! Hneď si aj zaspievali odvážnu pesničku: Nenaplaší nás tu vlk, sivý vlk, sivý vlk. Kde sa túliš, hlúpy vlk, starý vlk, strašný vlk?!
Potom odišli do lesa na prechádzku. Po ceste si zase zaspievali pesničku o tom, že sa vlka neboja.
Nevedeli, že vlk sa skrýva za sosnou, že ich vidí a počuje.
Zbadali ho dosť neskoro. Pozeral na nich tak strašne, mal také zlé oči a takú strašnú zubatú papuľu, že im od strachu až mráz behal po chrbte. Vlk vyskočil a chcel ich uchytiť. Ešte nikdy tak rýchle neutekali ako vtedy.
Nif-Nif horko-ťažko dobehol do svojho domčeka a privrel dvere tesne pred vlkovým nosom. - Ihneď otvor dvere! - zakričal vlk. - Nie, neotvorím! - odpovedal pisklavo Nif-Nif.
Keď Nif-Nif ani na ďalšiu vlkovu výzvu neotvoril dvere, vlk sa nahneval a zafúkal ako víchor na domček. Pri prvom fúknutí zleteli slámky zo strechy a steny sa zatriasli. Vlk zafúkol ešte raz a potom znovu. Po treťom fúknutí domček sa rozletel na všetky strany.
Nif-Nif mal čo robiť,aby ho vlk nedobehol, kým utekal do Nuf-Nufovho domku. Cítil už jeho horúci dych a počul cvakot zubov, ktorými ho chcel vlk zachytiť.
Keď vlk videl, že Nif-Nif s bratom Nuf-Nufom mu pred nosom zavreli dvere prúteného domčeka, pomyslel si, že sa k nim dostane ináč. Zahundral tak, aby ho prasiatka počuli, že si to už rozmyslel, že už nemá chuť na prasiatka, lebo sú chudé, a že pôjde radšej domov. Prasiatka mu uverili a zase začali natešene vyspevovať, že sa vlka neboja. Zatiaľ sa vlk neďaleko smial. Potom odbehol, vzal na seba ovčiu kožu a takto prestrojený zaklopal na dvere prúteného domčeka.
- Kto to klope? - spýtali sa bratia. A vlk odpovedal zmeneným hlasom: - To som ja, maličká ovečka. Stratila som sa od stáda a už som celkom unavená. Prenocujte ma, prosím! Teraz bratia začali rozmýšľať, či majú otvoriť dvere či nie. Rozhodli sa, že otvoria a ovečku vpustia dnu. Ovečka nie je predsa vlk! Ale keď pootvorili dvere, uvideli zasa vlka, a nie ovečku. Dvere rýchle opäť privreli, aby strašný vlk nevkĺzol dnu.
Vlk sa veľmi nahneval, že sa mu nepodarilo oklamať prasiatka. Zhodil ovčiu kožu a začal fúkať ako víchor na prútený domček. Po štvrtom fúknutí sa aj tento domček rozpadol.
Čo iné zostávalo prasiatkám ako útek? Utekali k Naf-Nafovmu domčeku a vlk ich naháňal obrovskými skokmi.
Prasiatka mysleli, že už tu naháňačku neprežijú. Od strachu prestávali ich aj nohy poslúchať a každú chvíľku čakali, že ich vlk dolapí. V ceste im stála veľká košatá jabloň obsypaná veľkými jablkami. Prasiatka ju narýchlo obišli, ale vlk, ktorý utekal rýchlejšie, nestačil ju obísť a narazil do nej hlavou. Bol to strašný úder! Z jablone sa zosypalo veľké množstvo jabĺk. Jedno, to najväčšie, padlo vlkovi na hlavu, a to rovno medzi okále.
Kým sa vlk od úderu spamätal, zatiaľ dve prasiatka položivé – polomŕtve vbehli do Naf-Nafovho kamenného domčeka.
Naf-Naf zatvoril pevné dubové dvere, sadol si na stolček a zaspieval si: Nijaká na svete zver, ľstivá zver, strašná zver, nenakukne do tých dvier, do tých dvier, do tých dvier! A vlk sa už zasa ozýval pred dverami: - Otvor! - zakričal. - Neotvorím! - tvrdým hlasom odpovedal Naf-Naf.
- No dobre! - zasyčal zlostne vlk. - Traste sa! Teraz vás tu zjem všetkých troch naraz. - Len skús! - odpovedal Naf-Naf a ani sa nepohol zo stolčeka. A vlk zase začal aj na tento domček fúkať. Ale nepohol sa ani domček, ani dvere, ba ani kamienok sa nepohol z miesta. Dom stál ako pevnosť! Márne vlk škriabal steny pazúrmi a hrýzol kamene. Domček sa nepohol.
Tu vlk pozrel na komín. - Aha – pomyslel si, - vleziem dnu cez komín! Vyliezol na strechu a načúval, čo sa robí v domčeku. Bolo tam ticho. Potom potichučky vliezol do komína.
No keď prasiatka začuli šuchot v komíne a keď na pokrývku kotla, čo stál na ohnisku, začali padať sadze, bystrý Naf-Naf pochopil, čo sa to robí. Priskočil ku kotlu, v ktorom vrela voda, odkryl pokrývku a šibalsky povedal: - Nech sa páči ďalej! Prasiatka nemusel dlho čakať. O chvíľku sa vlk, čierny ako kominár, zošmykol do kotla s horúcou vodou. Vlk sa nepamätal, že by mu už niekedy bolo tak horúco. Oči mu vyliezali z jamiek a srsť sa mu zježila.
S divokým revom vyletel vlk z kotla späť do komína, odtiaľ sa vyškrábal na strechu a po streche sa zgúľal na zem.
Na zemi spravil niekoľko kotrmelcov a potom sa horko-ťažko postavil na nohy. Poobzeral sa a hybaj, do lesa!
A traja bratia, tri malé prasiatka si oddýchli a spokojne pozerali za utekajúcim vlkom. Potom si zaspievali veselú pesničku: Hoc pol sveta obídeš, obídeš, obídeš, lepší domček nenájdeš, nenájdeš, nenájdeš! Nijaká na svete zver, ľstivá zver, strašná zver, nenakukne do tých dvier, do tých dvier, do tých dvier! Vlk sa k nám už nevráti, nevráti, nevráti, poučil sa z výplaty, výplaty, výplaty!
Koniec.
