Obzerajú sa deti po neporiadku, obzerajú a nevedia si rady. Pozerajú do kútov, či tam nestojí dáka metla. Nie, v kúte metly nieto, ani lopatky, ani vedra, ničoho.
Sadli si na schodíky pred domčekom a nariekajú: - Ako máme upratať medvedici domček, nevieme, ako sa to robí... Nevieme, ako sa to robí. - A padajú im slzy ako hrachy. Letí okolo vtáčik -posmievačik, letí a chce pozbierať hrášok, ale ako sa prekvapí, keď zbadá, že to nie je hrach, ale slzy. Švitorí: - Čože plačete, čože nariekate? Naháňajte ma! Brnk, a sadne na plot. - Nemôžeme ťa naháňať, - vraví Marienka, - lebo plačeme. Medvedica nám nakázala vyriadiť domček a nevieme, ako. Nevieš, ako treba upratať u medveďov? - opytuje sa. - Neviem, ako upratujú u medveďov, - vraví vtáčik - posmievačik. - Nikdy som u nich nebol. Ale ja si upratujem krídelkom. Poometám pavučiny, povymetám omrviny, brnk! - a vtáčika -posmievačika niet.
Deti pochodili po dvore, po komore a po lese. Pri líščej diere našli vranie krídlo. Vzali ho a poometali všetky kúty, povymetali všetky pavučiny. Keď boli hotoví, ostali im z krídla holé brká, holé kostrbáne.
- A dlážku ako? - starajú sa. - Ja si vymetám chyžku chvostíkom, - zavolá cez oblok susedka veverička. Prišla sa pozrieť, čo sa to robí v lesnom domčeku. - Ale medvedica tu nemá ani metly, ani chvostíka! - vraví Marienka.
- Aha, - vynašiel sa Janko. Zabehol do lesa, narezal brezového prútia a zviazal. Metla bola hotová. Veru onakvejšie zametala ako veveričkin chvostík! Zametalo sa s ňou jedna radosť: Vymietli chyžku i dvor, ba i záhradu by boli pozametali, keby v nej nebola nasadená zelenina.
Smeti navŕšili na kopu pred dom a sadli si na schodíky, aby počkali medvedicu, že už domček vyriadili. - Ohoho, - zavýja vlk, čo práve beží okolo a nesie v tlame kosť. - Koľko je tu smetí, fuj, fuj! Ja také veci poodnášam na smetisko, vidíte, aha ako túto kosť. - A beží ďaleko, ďaleko na druhý koniec lesa a zahodí kosť do hlbokej priepasti.
V rukách to neponesieme, - vraví Marienka. Janko natrhal pri potoku vŕbového prútia a uplietol ako uplietol akýsi kôš - nekôš. Mohli v ňom odniesť smeti na smetisko, do priepasti, kde aj vlk zahodil kosť. Večer príde medvedice a vidí: pavučiny poometané, dlážka pozametaná, smeti poodnášané. - No, - hovorí: Dobre ste sa dnes pousilovali, s robotou som spokojná.
Naložila do misky deťom i svojím dvom medviedikom medu a kaše, uložila ich spať a sama si ľahla za pec. Spí medvedica, spia medvieďatká, len tak odfukujú, len deti spať nie a nie. - Och, mamička moja, - vzdychá Marienka potichučky. - Och, mamička moja, - vzdychá Janko ešte potichšie.
Ráno medvedica stala a povedala: - Včera ste sa dobre pousilovali, ale to ešte nie je všetko. Steny sú zatečené lejakmi, dlážka zanosená blatom, cez obloky nevidno, na polici týždeň neumytý riad! - Vzala medvieďatká a odišla. Kým sa deti spamätali, bola za horami, za dolami. - Čo len budeme robiť, ako si pomôžeme? - smúti Marienka: - Mamička moja, my ťa už nikdy viac neuvidíme, tu zahynieme!
- Čože by ste zahynuli, čože? Tri bili, štyri bili, iní tu boli, a nezahynuli, ani vy nezahyniete! - Dobré ráno, lastovička, aká si milá, že si nás potešila, - povedal Janko. - Neplačte, nesmúťte, ale do práce sa schyťte! - švitorí lastovička. - Veď hej, ale ako? - Ja to robím tak: ak mi deti umažú steny, vybielim ju hlinou. - A brnk: uletela.
Deti zašli pod horu a nakopali hlinu. V čiapke nanosili vody z potôčika, zarobili riedku kašu a vymazali ňou všetky steny. Hneď boli ako nové.
Janko našiel v lese dutý peň: - To bude umyvák! - povedal a nanosil doň vody. V umyváku potom poumývali riad a poukladali na policu. Keď už boli takmer hotoví, umyvák sa prevrátil a všetka voda šplech! Na dlážku!
Čo teraz? - naľakal sa Janko. Marienka sa vynašla. Vytiahla z komory medvedicin starý kožuch a dlážku krásne vyšúchala.
Janko jej nosil čistú vodu z potoka. Ryba v potoku zakývala plutvami a zašepkala: - Aj ja si dlážku vyumývam vodou!
Čoskoro bolo v chalúpke čisto, až sa tak všetko ligotalo. Večer, keď vyšli hviezdy, nakúkali cez oblôčik do chalúpky a usmievali sa: - Aké je to všetko u medveďov krásne! Ale medvedica ešte nebola spokojná. S hundraním sa brala do hory. - Nepustím, nepustím! - vyrozumeli deti z toho hundrania. - Ešte ich nepustím! - vyrozumeli deti z toho hundrania. - Ešte ich nepustím! Sadli si deti na breh potôčika a rozmýšľali: - Čo ešte chýba medvedici? Čo ešte treba urobiť? Odrazu zbadajú kačičku. Pláva si po vode, pláva, pierka si plácha, vo vode sa máča.
- Už to mám! - vyskočila Marienka. - Zabudli sme medviedikom ustlať perinky! Vyniesli postieľky na dvor, lebo v izbe už bolo čisto, vyhádzali perinky na plot, aby sa vyvetrali, nastlali do postieľok čistého machu a pustili sa na potoku prať obliečky. Čisté, biele obliečky sušili na trávniku, aby boli ako sneh.
Príde žabka celá zablatená a ťap, ťap, ťapká, skáče po čistom prádle a na obliečkach samé žabie tľapky. - Ideš sa umyť, žaba akási! - zlostí sa Marienka. Žaba čľup do vody! Ale aj obliečky bolo načim znova namočiť do potoka.
Keď všetko poprali, aj sami sa pokúpali. Och, ale bola tá vodička dobrá, mokrá a príjemná! Keď sa umyli, akoby všetka únava bola z nich spadla. Znova boli svieži a veselí ako predtým.
Potom Janko z hubáňov vystružlikal vnútro, naplnil vodou a zavesil na stenu. Aj na stôl urobil vázu. Marienka nazbierala do hubáňov lúčnych kvetov. Ešte len teraz bolo v chalúpke naozaj krásne a milo. Keď medvieďatká prišli domov, potešili sa čistým postieľkam: - Zaraz sa v nich pováľame, veď sú biele ako sneh! - a už sa aj štverali do perín.
- To teda nie! - povedali Janko a Marienka. Schytili medviedikov a už ich aj pratali do potoka. Riadne ich namočili a vydrhli vodou. Medvieďatká výskali a fŕkali, hundrali a mrmlali. Ale medvedica sa smiala. Bola spokojná. - Tak, tak, - prichvaľovala: - keď poriadok, tak poriadok. Vždy by to u nás malo takto vyzerať. Potom povedala deťom:
- Zapáčili ste sa mi tak, že by som si vás tu najradšej ponechala. Ale sľub je sľub. Čo som sľúbila, splním. Ide sa domov! Z komory vygúľala sud medu, pustila ho dolu svahom a povedala: - Choďte za tým sudom, zavedie vás domov. Dobre sa majte a v zlom na mňa nespomínajte. Deti sa rozlúčili s medvedicou a s medviedikmi, vzali svoje krčiažky s malinami, ktoré napodiv zostali celkom čerstvé, a pobrali sa za súdkom. Súdok sa kotúľal dolu vŕškom a ukazoval cestu rovno až domov k dedine.
Bolo že doma radosti, keď sa deti vrátili! Mamka ich veru aj oplakala. Zbehli sa susedia i známi a všetci chceli vedieť, ako deti v lese upratovali medvedici domček. Čudovali sa a nechceli veriť. Iba vtedy uverili, keď ich deti počastovali medom. A med bol taký dobrý, sladký, že sa po ňom ešte aj teraz oblizujú.
y
