y
Katka ide do školy
Malá strapatá Katka s chvostíkom na hlave chodievala každé ráno spolu s mamičkou. Mama chodila do roboty, Katka do škôlky. Odvtedy, čo som chodila, svet sa jej zdal prekrásny. Mala tu svojich kamarátov, s ktorými sa do vôle poihrala, zatancovala, zaspievala a všeličomu sa naučila.
Hračky, ktoré mala v škôlke, to bol pre ňu svet radosti. Mohla ich vziať do rúk, pohrať sa s nimi. Mala tu veľkého Maca aj zaja s ovisnutým uškom, no najradšej sa hrala s bábikami, ktoré ukladala do postielky, preobliekala, aby boli čisté, keď šla s nimi lekárovi.
Aj veľa rozprávkových knižiek tu mala. Deň čo deň ich prezerala, všetky boli krásne, vzrušujúce. A koľko farebných obrázkov bolo v nich! Tu stojí domček, dymí sa z neho, tu zasa zvieratká, aha, aj pes je tu, ktorý nešteká ako ten, čo má Katka doma. A koľko čarovných rozprávok bolo v nich!
Tiež farbičky a ceruzky tu mala. Pravda, s ceruzkami mala sprvu starosti, často sa jej lámali, kým jej pani učiteľka nepovedala, ako ich treba správne držať. Potom už s radosťou nakreslila kľukatú cestičku, dom a nad ním slniečko.
Katka mala veľmi rada kvety, najmä žlté púpavy. Sú, vraj ako slniečko a keď ich trhala, vždy s potešením volala: „Púpavienky moje!“ a z vychádzky doniesla kytičku pre pani učiteľku. Katka chodila do škôlky rada, naozaj rada, lebo sa tu naučila veľa nových vecí. Raz, keď so zaviazaným očami vyberala z čarovného vrecúška hračky, vedela povedať, že lopta je guľatá a kocka hranatá. Vedela, že päť kociek je viac ako tri kocky. Ale, počúvajte, deti, Katka predsa nevedela všetko. Nevedela napríklad postaviť dve lopty na seba, ale s kockami jej to šlo lepšie. Prečo? Uhádnite!
Na Vianoce dostala pod stromček červenú aktovku. Ozajstnú aktovku, ako nosia deti do školy. To bol pre Katku najkrajší darček. Pozrite, ešte si ju aj do postieľky vzala, taká bola šťastná.
Jedného dňa ju mamička viedla k zápisu. Studený vietor fúkal, preháňal snehové chumáčiky, no v Katkinom srdiečku bolo tak teplo a milo ako nikdy. V útulnej triede na stole elžala veľká zápisná kniha. Do nej zapísali aj Katku. Keď sa je pani učiteľka opýtala, kde býva, vedela povedať celé svoje meno aj ulicu a číslo domu. Ešte aj básničku zarecitovala.
„Tak, teraz si už, Katka, zapísaná, budeš školačka!“ povedala jej pani učiteľka a vzala Katku za ruku a ukázala jej triedu. Maco tu síce v kúte nesedel, ani bábiky tu na Katku nečekali, ale videla tam krásne farebné počítadlo, zošity, tabule. Ba aj skriňu jej pani učiteľka otvorila, v ktorej bolo veľa, veľa učebných pomôcok. Katka ani nevedela, čo si má skôr obzerať. Všetko ju vzrušovalo, všetko sa jaj tu páčilo. Lavice boli iné, ako majú v škôlke. A pani učiteľka jej dovolila sadnúť si do jednej z nich. To bola pre Katku slávnostná chvíla. Potom jej darovala bieleho okatého snehuliaka, ktorého urobili školáci. Keď sa vrátila do školky, ukázala ho deťom.
Dni v škole sa rýchlo míňali. Katka sa rada hrala na školu. Len Paľko, Katkin najlepší kamarát, býval vtedy smutný a nechcel sa s nimi hrať, lebo sa bál školy.
Paní učiteľka povedala veľkým deťom, že čoskoro budú prázdniny a budú sa musieť s materskou školou rozlúčiť. Na rozlúčku si urobili veľký detský karneval.
Keď prišiel prvý september, Katka sa zobudila prvá. Mamička ju poobliekala do sviatočných šiat, dala jej na chrbár aktovku a viedla ju do školy. Paľo, ktorého viedol otecko, bol smutný, nechcelo sa mu chodiť do školy.
Pani učiteľka privítala prváčikov, posadilaich do lavíc a pripla každému na šaty červenú mašličku. Katka s Paľkom sedela v prvej lavici. Pani učiteľka im rozprávala rozprávku „Ako chodili myšičky do školy.“ A deti počúvali, počúvali.
Bola raz jedna myšacia škola. Triedy boli maličké, pretože boli pre myšky. V nich boli malé lavice, v ktorých sedávali myšiaci a myšky, - to boli žiaci a žiačky. Učili sa čítať, písať a počítať, kresliť, spievať a cvičili ako deti. Učil ich pán učiteľ Myšiak.
Raz nakreslil na tabuľu kocúra a hovoril: „Kocúr je náš najvätší napriateľ. Oči má ako plameň, pazúry ako ihly, fúzy dlhé, kožuštek hladký. Nesmiete mu veriť. Viete, čo nám uraz urobil? Chytil nám našu malú myšku Všetečku. Preto dajte na seba pozor, keď ho uvidíte, hneď pred ním utečte.“
A myšičky počúvali, ani nedýchali. Potom ich pán učiteľ učil, ako sa je mrkvička, chlieb a klásky. Jedna sa hlásila. „Ja mám rada mrkvičku,“ druhá zasa, že má rada zrnko zo pšeničky, tretia pomaranč a mäsíčko. A tak sa chceli všetky pochváliť, ale zazvonil zvonec a myšičky sa museli podaliť. Stali si do radu a pán učiteľ im prikázal, aby beželi rovno domov k mamičke.
Doma porozprávali všetko, čo sa v škole naučili. Mamička im uvarila kašičku a keď sa najedli, trochu sa zahrali a naťahovali sa o klások.
Potom si ľahli do postieľky a mamička im zaspievala uspávanku. Ráno zasa bežali do školy.
Deťom sa rozprávka páčila. Potom im pani učiteľka rozdala knižky. Neboli to také obyčajné rozprávkové, aké mali v škôlke, ale krásny nový, novučičký šlabikár, počtovnica a živá abeceda. K tomu všetkému každý dostal ešte cukríky. Paľkovi po prvýkrát zažiarili oči od radosti.
Deti si s veľkým záujmom prezerali knihy. Katka čitať ešte nevedela, ale mnohé písmenká už poznala. Pani učiteľka povedeala deťom: „V škole sa budeme učiť čítať, písať aj počítať, a keď sa budete dobro učiť, dostanete aj dobré vysvedčenie.
Paľko už nebol viacej smutný, veselo si vykračoval s Katkou do školy, dobre sa učil a bol pyšný, že je školákom.
Dnes je už Katka veľká školáčka. Nezabudla na svojich menších kamarátov v materskej škole a keď ich prišla navštíviť, porozprávala im, čo sa všetko naučila, a zarecitovala im aj básničku. Nože, deti, počúvajte a naučme sa ju aj my: Cestička belavá, po krajoch topole, zase ma zavedieš každý deň ku škole.
