y
Janko Hráško
Bola raz jedna žena a tá nemala nijaké deti. Raz oberala hrach a takto si vzdychala: „Keby som mala aspoň len také dieťatko ako tento hrášok, hneď by mi bolo ľahšie na srdci.“
Onedlho nato šiel jej muž orať a ona doma obed varila. Keď prišlo poludnie, zasa si len vzdychla: „Ach, keby som mala niekoho, kto by zaniesol môjmu starému obed na pole.“ Tu sa ozve čosi spoza pece: „Ja zanesiem, mamo!“ Žena sa obzerá, ale nič nevidí. „Ktože si, kdeže si, aby ťa porantalo!“ vraví si popod nos.
„A či ma uvidíte?“ odpovedalo to a skočilo spoza pece na prípecok, z prípecka na lavicu - a tam začalo tancovať. Bolo to malé ako hráštek a očká malo ani lopáriky, tak sa mu ligotali, až milá vec. „Ja som to, váš Janko, váš synáčik!“ kričalo. Keď sa mať dobre prizerala, videla, že sa jej túžba splnila: má synčeka drobného ako hráštek. Aj si ho pomenovala - Janko Hraško.
„No, mamo, dajte mi chytro jesť, a potom zanesiem obed otcovi,“ volal Hraško. Mať mu doniesla plnú misku halušiek, a on neodišiel od nej, iba keď už dno vykúkalo.
Potom mu mať uvizala na chrbát do plachtičky misu halušiek pre otca a vidličku s lyžicou mu pod pazuchu zastrčila. Hrniec s polievkou vzal Hraško do ruky a šiel do poľa otca hľadať.
Ide si on v dobrej mysli, veselo si pohvizduje, až tu príde k jednému jarčeku. Začne sa Janko po hlave škrabať, čo tu robiť, ako sa dostať cez vodu. Nerozmýšľal dlho, vytiahol spod pazuchy lyžicu s vidličkou, do lyžice si sadol ako do člna a vidličkou zavesloval. Tak sa šťastlivo preplavil i na druhú stranu.
Ale zdalo sa mu, že sa pri tom jarčeku pridlho zabavil, nuž sa teraz pustil do behu. Lenže vtom sa potkol o hrudu a bác! Spadol do hrádze. Hrniec sa mu rozbil, polievka vyliala a Janko Hráško sa začal v nej topiť. Tu on chytro vytiahol vidličku, podoprel sa o ňu ako o žrď a počkal, kým polievka neodtečie. Ale potom mu nastalo ešte horšie trápenie: ako sa vydriapať z hrádze.
Čo neurobil! Postavil si on z halušiek most, a tak sa z tej hrádze vyslobodil. Halušky zasa pozbieral a šiel ďalej.
Keď zočil otca, už zďaleka kričal: „Ňaňo, ňaňo, ňaňko môj, nesiem vám jesť!“ Sedliak sa veľmi začudoval: vidí, ako misa k nemu beží, a nevidí, že by ju nieto niesol. Zavolal: „Kdeže si? Čože si?“ „A či ma nevidíte? To som ja, váš synček, váš Janíček!“ Čudoval sa otec tým rečiam, veď predsa vedel, že nemá nijakého syna.
Ach nech je už ako chce, keď sa mu Janíček ukázal, tak si ho ustískal a ubozkával, dobre že ho od radosti nezadusil.
Natešil sa do dobrej vôle a potom dal Janko otcovi jesť. Otec sa spytuje: „A či si mi polievky nedoniesol?“ Milý synček rečie: „Veru nie, ňaňko, lebo prišiel pes a rozbil mamke hrniec. Tak vám polievku neposlala.“ Otec teda začal jesť halušky, no tie mu veľmi pod zubami chrupčali. Spýtal sa, prečo tie halušky tak chrupčia, chytrý Janko vraví: „A veru to mamka mak zle utĺkla, preto sú také.“
Ale otec spozoroval klamstvo, lebo videl na haluškách piesok a zem. Začal on remeň z nohavíc odpasovať, že Janka zmastí. No ten nelenivý vzal nohy na plecia a hybaj k volom, lebo zavoňal, že by ho to bolelo.
Keď sa sedliak najedol, pribral sa zasa k svojej práci a nedbal, že mu syn utiekol. Chytí do rúk pluh, a tu ti Janko Hráško začne kričať vo volom uchu: „Hejsa, Kešo, hejsa!“ Otec prišiel k nemu a riadne ho vyšticoval, že mu voly zduril. Ale potom videl, že Janko môže byť celkom dobrým pohoničom, a veľmi si ho obľúbil.
Vtom ide tade pán na koni a nevie sa prenačudovať, keď počuje hlas, ale pohoniča nevidí. Spýtal sa sedliaka, kto to kričí. Sedliak mu všetko porozprával a ukázal mu Janka Hráška vo volovom uchu. Pánovi sa rozsvietili oči: „Neslýchané čudo, takéto chlapčiatko! Sedliak, predaj mi ho, dám ti zaň dvadsať dukátov.“ „Neredám, vaša milosť, veď je to moja krv!“ „Dám ti päťdesiat dukátov!“ „Nemôžem, vaša milosť, hoci by sa mi tie peniaze veľmi zišli.“ „Tak ti dám sto dukátov. A radím ti, ber, kým som dobrý, lebo sa môže stať, že aj celkom nič nedostaneš!“ Tu Janko Hraško žmurkne na otca: „Len ma dajte, ňáňko, veď mu ja ujdem!“
Pán teda vyplatil sedliakovi peniaze a Janka Hraška zavrel do škatule medzi samé dukáty.
Škatuľu vepchal do vaku na sedle, vysadol na koňa a poďho domov! Tešil sa, akú radosť bude mať jeho žena, keď jej donesie túto živú hračku.
Ale Janko Hraško dlho neotáľal, vybral si z halienky nožík, prevŕtal dierku na škatuli aj na vaku a pospúšťal rad-radom všetky dukáty na cestu.
Potom sa spustil aj sám. Ľahko mu bolo trafiť, lebo mu dukáty cestu ukazovali. Bolo ich toľko, že ich ledva stačil pozbierať a domov dovliecť.
„Či vidíte, ňaňko aj mamka,“ kričal, „teraz máte aj peniaze aj synáčika!“ A oni si ho stískali, bozkávali, dobre, že ho od radosti nezadusili.
A potom si už spokojne nažívali, lebo mali aj synčeka pre radosť, aj peniaze na živobytie.
