y
Zlaté kopýtko
„Tak, už mám toho plné kráľovské zuby!“ vyhlásil kráľ Dobráčik Piaty a tresol kráľovskou čiapkou o plyšové kreslo. „Zuby, zuby,“ škriekal kráľov miláčik, papagáj Krivonos a vystrel sa pyšne vo svojej klietke.
Páni radcovia hneď vytušili, koľko bije. A hoci na hradnej veži kohút štyri razy zakikiríkal, ani im na um neprišlo, že je už neskoro večer. Náhlili sa ku kráľovi, pripravení vypočuť jeho želanie a rozkazy.
„Konečne ste tu!“ privítal kráľ svojich radcov a nasadil si kráľovskú korunu. Musím sa s vami porozprávať, lebo mám vážne starosti. Berte brká a píšte: V poslednom čase sa na naše kráľovstvo valí nešťastie za nešťastím. Kráľovský kováč si pripálil fúzy, kráľovský krajčír si dopichal ruky a kráľovský obuvník si klepol kladivom na ľavý ukazovák. čo to len budeme za kráľovstvo bez takých majstrov? Kto bude šiť, obuv zhotovovať, kráľovské koče okúvať? Takto to ďalej nemôže ísť...“ „Nemôže, nemôže,“ zaškriekal papagáj.
Brká radcov dopísali. Kráľ sa díval to na jedného, to na druhého a očakával, čo mu poradia. „Vaše kráľovské veličenstvo! Navrhujem vypísať súťaž na uprázdnené miesta. Vyhrá ju najšikovnejší z uchádzačov, ktorý sa ani nepichne, ani neklopne, ani nepopáli,“ prihlásil sa najmúdrejší z radcov, Hlavička. Kráľ súhlasil a výhercom sľúbil kráľovské odmeny, čo sa zas neveľmi páčilo kráľovskému pokladníkovi Držgrošovi.
Zatrúbili trubači z hradieb kráľovského paláca a kráľovskí posli sa rozpŕchli do všetkých kútov kráľovstva. Ohlasovali, že sa bude konať súťaž v šikovnosti a opatrnosti, na ktorej vyberú nových kráľovských remeselníkov, a to kováča, krajčíra a obuvníka.
Poschádzali sa všakovakí záujemci. Prišli mladí, aj starí, mládenci i chlapci, dievčatá aj ženy. Veru všetci sa ani nepomestili do kráľovských dielní. Mnohí zostali na nádvorí a každý dostal velikánske poradové číslo. Sám princ Darmosed ho každému vlastnoručne pripínal na košeľu.
A hneď sa aj začalo vyberanie remeselníkov. Súťažnú komisiu tvorili kráľovskí radcovia, ktorí si posadali na stoličky, stolce a dielenské náradie.
Pristúpil junák, ktorý sa uchádzal o miesto kráľovského kováča. Vykročí si do dielne a vtom prásk! Potkol sa o kus polena, hlavou narazil na kováčsky mech. Mech zafučal a milému majstrovi vmietol do tváre sadze a iskry.
Kráľovskí ošetrovatelia priskočili hneď na pomoc. Zástup sa rozostúpil, lebo majstra treba odniesť na ošetrovňu.
Ďalší uchádzač by chce! byť kráľovským krajčírom. Sadá si k stroju a pospevuje si pesničku. Vtom mu čosi pošteklí nos, kýchne a chumáč pavučín vletel mu tak hlboko do hrdla, že ho takmer pridusil.
Už majú aj s ním dočinenia kráľovskí ošetrovatelia.
Konečne prichádza obuvník. Zdvihol veselo kladivko, ale toto vyletelo z násady šikovným oblúkom priamo jednému radcovi do tváre.
Kráľovskí ošetrovatelia majú plné ruky práce. Odnášajú pána radcu na ošetrenie.
Kráľovské stráže odvádzajú obuvníka, ktorého obvinili, že určite chcel úmyselne radcovi ublížiť.
Predstavujú sa ďalší a ďalší uchádzači, ale všetkých stíhajú podobné osudy. Kráľ je už netrpezlivý, lebo skoro všetkých uchádzačov odnášajú na ošetrenie a horko-ťažko našli kráľovského kováča a kráľovského krajčíra. „Ešte obuvníka, ešte obuvníka,“ pripomína papagáj.
Zatiaľ kráľovský lekár varí v kotlíku liečivé bylinky, aby mohol liečiť uchádzačov o majstrovské miesta.
A vtedy nastal pred hradnou bránou šum. Ktosi sa chcel nasilu dostať do paláca. Pred bránou stál človiečik ani malý, ani veľký, ale smelý až-až. Vraví, že on vraj musí stoj čo stoj do hradu. „Pusť ma, bratku,“ kričí nahluchlému strážcovi do ucha. ,,Ja som majster Šidlo, obuvník.“ ,,A čože si hneď nepovedal?“ na to hlavný strážca. Zaškripotal padací most, zarachotila hradná brána a majster Šidlo mal voľnú cestu ku kráľovským dielňam.
„Ľudkovia moji!“ vykríkol majster Šidlo, „čože to tu máte za smetisko? A či toto majú byť kráľovské dielne?! Veď tu treba robiť ukrutánske poriadky, a to hneď, a všetci.“ Na veľký šum a vravu zdvihol sa kráľ z trónu a šiel sa pozrieť do dielní, čo sa to v nich deje.
Keď okolostojaci, medzi ktorými boli aj radcovia, videli, že do dielní prichádza sám kráľ, chytali sa kusov železa, nástrojov, nití, kopýt a všetko ukladali na svoje miesto. Každý nástroj sa dostal tam, kam patrí, ostré predmety zvlášť, smeti a odpadky putovali do smeťových košov. Tu jeden z radcov pekne s kanvou polieva a tam zas iný zametá, aby sa pred pánom kráľom neprášilo.
Len teraz kráľovi svitlo v hlave. Priveľmi sa spoľahol na svojich radcov, a preto sa to v jeho kráľovstve takto skončilo. „Veru tak, tak,“ škriekal kdesi zďaleka papagáj. Vtom vo dverách zastal čierny kráľovský kocúr. Na chvoste mal síce zvonec, ale rozprávke nie je ešte koniec.
Vtedy totiž kráľ Dobráčik Piaty pristúpil k obuvnícke mu stolu, kde majster Šidlo, už ako samozrejmý kráľovský obuvník, pribíjal podkovičky na čižmy pani kráľovnej. Pošepol čosi svojmu pobočníkovi a ten zrazu priniesol kráľovi z paláca veľkú škatuľu. Kráľ ju otvorí a obracia sa k novému kráľovskému obuvníkovi: „Tu máš, Šidlo,“ a podáva mu prekrásne zlaté kopýtko. „To je za tvoju radu a za to, že si všetkým ukázal, aký veľký význam pre ľudské zdravie má poriadok a čistota.“ Pekne to povedal kráľ, tak pekne, že kráľovskému kocúrovi od dojatia zletel z chvosta zvonček a kotúľal sa, kotúľal po krajine, aby každý vedel, že majster Šidlo dostal kráľovskú odmenu zaslúžene.
