Indián Mačiarik a zlá nemoc

Na brehu Strieborného jazera, medzi vysokými borovicami, sa krčila malá indiánska dedinka Sawaru. Bola plná džavotajúcich detí, plná smiechu a radosti. Ba tešili sa aj vtáci, čo nad dedinkou lietali, aj ryby, s ktorými sa malé Indiánčence pretekali na jazere v plávaní.

A snáď najveselší zo všetkých bol chlapec, ktorý sa volal Mačiarik. Mal totiž priateľa, maličké mačiatko, ktoré vedelo tak šantiť, že sa tomu musel smiať aj starý múdry náčelník Indiánov Jakanaw.

+21

Raz sa však stalo, že sa dedina prestala ozývať smiechom. Miesto neho počuli vtáci iba plač chorých detí. Ryby v jazere sa prestali vyhadzovať na hladinu a vysoké borovice sa sklonili od žiaľu. Ustráchané mamičky sa snažili vyliečiť deti bylinkami a všakovakým zariekávaním, no nič nepomáhalo. Deti chradli a bledli, boli slabé a smutné.

Aj Indiánik Mačiarik ochorel tou čudnou chorobou. Keď si už jeho mamička nevedela rady, zavolala náčelníka Jakanaw. „Pomôž, veľký náčelník! s Mačiarikom je veľmi zle! - Jakanaw prikázal doniesť sošku bôžika Tungunkata, poklonil sa jej a takto povedal: „Ó, vládca slnečného jasu a Strieborného jazera. Ty jediný poznáš naše trápenie. Nedopusť, aby naše deti trpeli. Urob zázrak, aby sa nad tvojím jazerom zasa ozval smiech!“

Veľký náčelník dal potom postaviť sošku bôžika Tungunkata do stredu dediny. Okolo nej sa zhromaždili všetci Indiáni a čakali, kým sa stane zázrak. Slnko už sedem ráz zapadlo za Strieborné jazero, sedem ráz sa zjavilo nad korunami borovíc, no v dedine sa stále ozýval plač chorých detí. Márne Indiáni prosili svojho bôžika. Pomoc neprichádzala.

Chlapec Mačiarik ležal na rohoži. Bolela ho hlava, brucho, ba aj zuby. Naviac mu bolo veľmi smutno. Bezvládnou rukou hladkal mačiatko a ticho šuškal: „Oj, mačiatko moje... Pomôž, lebo sa to zle skončí so mnou, aj s ostatnými deťmi.“ Mačiatko zamňaukalo a odbehlo. Už si malý Indiánik myslel, že ho aj najvernejší priateľ opúšťa.

No o chvíľu sa mačiatko vrátilo s veľkým kalerábom. „Mňa!“ povedalo. „Zahryzni si. Možno ti pomôže.“ Mačiarik tomu veľmi neveril. Ako by mu mohol proti tej hroznej chorobe pomôcť obyčajný kaleráb? No mačiatko sa nedalo odbyť a tak ho Indiánik okúsil. Len čo kaleráb zjedol, cítil sa trochu lepšie. A dostal veru chuť na ďalší.

Mačiatko zase odbehlo a prinieslo mu mrkvičku. „To nie.“ Povedal Mačiarik. „Prosím iba kaleráb.“ Mačiatko zamňaukalo a povedalo: „Len jedz všetko, čo ti prinesiem.“ A zasa odbehlo. O chvíľu ležala okolo Mačiarika kopa zeleniny. Kapusta aj karfiol, mrkva aj paradajky, kaleráb a paprika.

Malý Indiánik sa pustil s chuťou do jedla a cítil, ako mu pribúda síl. Mohol si už aj sadnúť, potom vstať. A keď sa dosýta najedol, vyšiel von.

V strede dediny stáli Indiáni a ešte stále prosili bôžika Tungunkata o pomoc. Keď zbadali usmiateho Mačiarika, volali: „Sláva! Tungunkata pomohol! Počúvol más! Jedno dieťa je už zdravé!“ Hneď sa zhŕkli okolo Mačiarika, hladkali ho a potľapkávali.

„Nevyliečil ma Tungunkata.“ Povedal Mačiarik. „Pomohlo čosi iné.“ Veľký náčelník sa sklonil k Indiá- nikovi. „Vieš to celkom iste?“ „Áno, nemýlim sa. Už viem, čo proti chorobe pomáha.“ A potom položil na zem mačiatko. To sa rozbehlo za dedinu a Indiáni za ním.

Mačiatko sa zastavilo pri lese a veselo zamňaukalo. „Ale veď to sú naše políčka!“ Šomrali Indiáni, keď ta dobehli. „Čo nám tu môže pomôcť?“ No Mačiarik nečakal a pustil sa do zbierania zeleniny. Náčelník rozkázal Indiánom, aby tiež zbierali, hoci sám veľmi neveril, že to pomôže.

Keď sa všetci vracali do dediny s plnými košmi kapusty a karfiolu, papriky aj mrkvičky, s paradajkami a s kalerábom, zbehli sa okolo nich indiánske mamičky.

Už chceli hodiť zeleninu do kotlíkov a riadne ju povariť, no mačiatko zašuškalo malému Indiánovi: „Nedovoľ im to, Mačiarik. Nech všetko iba dobre umyjú a očistia.“ Mamičky sa čudovali, aké novoty im to Mačiarik radí. Kto to kedy videl, jesť surovú zeleninu. No náčelník Jakanaw prikázal, aby počúvli Mačiarika. Veď on jediný sa vyliečil. On je ich poslednou nádejou.

V dedine sa ozývalo fňukanie, niekde krik. Nie všetky deti chceli jesť surovú zeleninu. No mamky boli prísne a tak chtiac, nechtiac, museli aspoň ochutnať. A kto si už raz zahryzol do mrkvičky, či do kalerábu, neprestal jesť, dokiaľ všetko nevyjedol. Tak malým Indiánikom chutilo.

Mačiatko ešte čosi pošuškalo Indiánikovi a ten predstúpil pred náčelníka. „Veľký Jakanaw. Prikáž ešte, aby sa pozbierali jahody a maliny, ovocie zo stromov. Potom už iste budú všetky deti zdravé.“

Malé Indiánčence sa už cítili oveľa lepšie. A keď si brušká naplnili zeleninou, aj ovocím, boli už celkom zdravé. V dedine sa ozýval rovnaký smiech a džavot, ako predtým.

Aj vtáci sa rozospievali, aj ryby v jazere sa začali veselo vyhadzovať a borovice sa vystreli vysoko k slnku. „Milý Mačiarik,“ povedal náčelník Indiánov. „Prosili sme Tungunkata, aby urobil zázrak a zatiaľ si ho urobil ty a tvoje mačiatko. Ďakujeme ti.“

Mačiaŕik sa rozosmial. „Nebol to zázrak. Ty si nás učil, veľký náčelník, že loďka musí mať správne veslo, aby letela ako šíp. Aj Indián musí mať správne jedlo, aby bol zdravý a silný.“

Mačiatko veselo zamňaukalo a žmurklo na Indiánika. A náčelník Jakanaw ho potľapkal a povedal: „Múdro hovoríš, malý priateľ. Tvoje slová sú cennejšie, ako bôžik Tungunkata.“ A aby náčelník ukázal ako si váži Mačiarika, dal priniesť veľkú kopu tých dobrôt.