Jarné sviatky na dedine

Marienka bývala v Bratislave a jej kamarátka v malej dedinke pod Tatrami. Tam žila aj jej stará mama. Otecko Marienke na prechádzkach po Bratislave veľa rozprával o tejto dedinke, kde sa narodil a kde chodil do školy. Rozprával jej o veselom živote na dedine a o rôznych zvykoch pri jarných slávnostiach. A preto sa raz spolu vybrali navštíviť otcovo rodisko, aby Marienka poznala nielen život v meste, ale aj život na dedine. Evičku zase mienili pozvať do Bratislavy, aby aj ona poznala naše hlavné mesto na jar, kedy aj tu býva najveselšie a najsviatočnejšie. „Jar je všade krásna, ale jar na dedine má svoje osobité čaro“, neiraz hovorieval otecko Marienke.

A naozaj, keď jedno slnečné ráno vybehla s Evičkou na kopček za dedinu, zdalo sa jej, že tu slniečko svieti veselšie ako v meste, aj tráva je tu zelenšia, sviežejšia a kvietky akoby nežnejšie rozvoniavajú. Lesy, polia a lúky sú naplnené šumom, piesňami a štebotom, lebo už prileteli drozdy aj škovránky z teplých krajov.

+20

Družstevníci vyšli zavčas ráno do polí. Na traktoroch orú, sejú zrno, aby bolo čo jesť. Zavše vyplašia zajka v brlohu, alebo jarabicu či bažanta na hniezde.

Marienke, ktorá dosiaľ poznala život na dedine len z oteckovho rozprávania, sa tu veľmi páči. Pri domoch štebocú od rána do večera lastovičky, už sa aj tie vrátili do svojich hniezd. Na záhrade sa pasú a gagocú žlté húsatká.

Za Marienkou prišli nové kamarátky Zuzka a Julka, aj tie už chodia do školy. Na dvore, alebo na priedomí sa s nimi môže každý deň do sýtosti vyskákať, poihrať. Najradšej sa hrávajú na „slepú babu“.

Najmä v podvečer veľkonočných sviatkov býva tu na dedine veselo, keď veľkí chlapci a dievčence robia zo slamy „morenu“ maľujú ju a zdobia jej papierové šaty.

Takúto vyčačkanú „morenu“ nosia mladí po dedine a potom ju za veselého spevu hádžu do rieky na znak toho, že už zima pominula.

Dievčence sa tešia z príchodu jari, maľujú vajíčka, aby mohli šibačov a polievačov obdarovať.

Chlapci zase pletú korbáče a túto radosť potom spájajú do spoločnej oslavy. Chodia po dedine so zelenou vrbovou haluzou, ktorá je ovešená stužkami a kraslicami a takto si veselo pospevujú: buďte tu babičky veselé, už vá to jaríčko nesieme, pekné, zelené, rozmarínové...

A v podvečer, keď sa deti do sýtosti vyhrali prichádzajú na podstienku za starou mamou vypočuť si čarovnú rozprávku, alebo nejakú príhodu. Aj teraz sedí medzi nimi, hladí ich po vláskoch a rozpráva: „Veru dobre je vám, veselo, deti moje, ale nebývala každá jar takáto veselá ako dnes“.

Keď bola vojna, vtedy nebolo do tancu a do spevu nikomu. Chlapci vzali do rúk pušky a šli bojovať. Aj vtedy bola jar. Zazeleňali sa stráne, rozkvitli sady. Kvitol orgován a stráne boli posiate žltými slniečkami púpav, ktoré žiarili uprostred jarnej trávy tak, ako dnes. Áno iba na jar je tráva taká zelená a kvety také nežné a krehké. Bola to vtedy strašná, ale aj krásna jar a tí čo ju prežili nemôžu na ňu zabudnúť.

Nevedeli sme vtedy ani spávať pri dunenie diel. Sovietski vojaci spolu s našimi bojovali a hnali nepriateľa aj kým nezvíťazili. A tak ako v rozprávke, keď udatný smelý junák oslobotil mesto od zlého draka, tak hrdinskí vojaci oslobozovali naše dediny a mestá.

Vtedy nám už bolo veselo. Ľudia ich všade vítali s otvorenou náručou a kvetmi. Veď nám prinášali slobotu a mier.

Aj dodnes si pamätám, že to bol jeden z najkrajších dní, keď prišla slávna sovietska armáda na tankoch do Bratislavy, keď ju oslobodili. Na domoch viali zástavy, červené aj naše. Každý sa radoval. Tešili sa starí, mladí aj deti. Vítali ich aj tam, ako my. Kvetmi a orgovánom im zdobili cesty, krášlili tanky.

Vojna je vôbec zlá a táto bola aj veľmi dlhá. Vojaci už niekoľko rokov bojovali a dávno odišli z domova. Dávno nevideli ani svoje deti, preto brali naše do náručí. Aj na tanky ich posadili, veď bojovali aj za to, aby sa čo najskôr mohli k ním domov vrátiť.

A či sa potom možno diviť slzám, ktoré sa im tisli do očí, keď brali naše deti ku sebe? A keď jeden voják vzal malého Janka do náručia, isto myslel na svojho Míťu, ktorého nechal doma a ktorého by tak rád privinul k sebe.

Ale vo vojne boli aj vaši starí otcovia, aj Jankov otecko, ktorý spolu s Míťenkovým otcom bojoval, aby nám bolo dobre, aby sa už nestrieľalo, aby nikdy viac nebola vojna, aby sme mali čo jesť, mohli ste chodiť do školy, mohli ste sa spokojne hrať aj pracovať. Hrdinsky bojovali, ale hrdinsky aj zomierali. A práve v takýto krásny jarný deň, v hokote bômb, diel a mín padli obidvaja v našich horách. Padli, keď niesli ľuďom najcennejší dar: slobodu a mier.

Vykopali im hrob pod zelenou briezkou a deti zo školy im nosili na hroby čerstvé kvety.

Z malého Míťenka vyrástol mladý muž a keď navštívil hrob svojho otca a stretol sa s Jankom sľúbili si, že spoločne budú chrániť mier, ktorý im otcovia tak hrdinsky vybojovali. V našom hlavnom meste Bratislave na Slavíne je pochovaných veľa sovietskych vojakov. Tu ďaleko od domova, spia svoj večný sen. Vďačný národ im postavil pomník, ktorý možno z ďaleka vidieť. Po celý rok sem prichádzajú dospelí, aj deti zo škôl, aby sa poklonili pamiatke hrdinov, ktorí nám priniesli slobodu a mier.