Kráľ dal vyhlásiť v celom kráľovstve, že štedro odmení každého, kto mu donesie dáky chýr o princeznej. A na znak veľkého smútku dal celé kráľovské mesto obtiahnuť čiernym súknom. Jedného dňa vkročil do tohto smutného mesta pocestný šuhaj. Vošiel do najbližšieho hostinca.
Hostinský mu zaraz porozprával o veľkom nešťastí, ktoré stihlo kráľovskú rodinu. - Kráľ sľúbil polovicu kráľovstva tomu, kto princeznú nájde, - dodal hostinský na záver svojho rozprávania. - Pôjdem ku kráľovi, - povedal pocestný mládenec hostinskému, - a poviem mu, že jeho dcéru nájdem. - Ty? - zasmial sa hostinský, - ako by si to mohol urobiť, keď po princeznej niet ani znaku?
Náš pocestný šuhaj, ktorý sa volal Janko, stál napriek tomu čoskoro pred kráľom a povedal mu, čo chce urobiť. - Keď moju dcéru privedieš, - odpovedel Jankovi kráľ, - dám ti ju za ženu a s ňou polovicu kráľovstva.
Janko sa hneď vybral na cestu. Putuje on, putuje a naďabí na ďalšieho pocestného šuhaja. - Kamže ideš, bratku? - spýtal sa Janko šuhaja. - Do mesta, prácu hľadať, - odpovedal šuhaj. - Ja idem hľadať stratenú princeznú. Keď ju nájdem,dostanem polovicu kráľovstva. Pridaj sa ku mne. Ak sa nám naša vec vydarí, rozdelíme sa napoly. Potriasli si ruky na znak toho, že sa dohodli a potom kráčali svetom spolu.
Po čase stretli ďalšieho pocestného. Zverili sa mu, čo chcú robiť a sľúbili mu, keď sa k nim pridá, štvrtku z toho, čo dostanú. A odvtedy putovali svetom traja. Raz sa dostali do veľkej hory a keď ju prešli, zazreli na malej čistinke domček.
Vošli doň, ale nenašli v ňom nikoho. - Pobudnimetu a odpočiňme si tu, povedal svojim spoločníkom Janko. - V chalúpke si môžeme kaše navariť a hore zapoľovať.
Janko a pocestný šuhaj, čo sa k nemu prvý pridal, vybrali sa na druhý deň do hory. Ten tretí zostal v domčeku kašu variť. Keď sa už kaša dovárala, vošiel do domčeka maličký chlap. Nepozdravil, len rovno k ohnisku zašiel a zahundral: - Varíš kašu, varíš, ale jesť ju nebudeš! Vzal varechu a chcel si kaše z kotla nabrať.
Ale tomu tretiemu, ktorý bol toho dňa kuchárom, sa teké poriadky nepozdávali. Schmatol malého človiečka za bradu a chcel ho o zem hodiť. Ale Loktibrada, tak sa ten mladý človiečik volal, sa nedal. Chytil kuchára okolo pása a vrazil ho až po pazuchy do zeme.
Potom vyjedol všetku kašu a zmizol. Prišli tí dvaja, čo boli na poľovačke, domov a našli toho tretieho v zemi a kotol prázdny. Keď im kuchár povedal, kto ho vrazil do zeme a kašu vyjedol, povedal druhý pocestný: - Zajtra budem kašu variť ja. Ja si na toho Loktibradu posvietim! Ale skončilo sa to s ním tak isto ako s prvým kuchárom.
Na tretí deň ostal v domčeku Janko. Keď sa kaša dovárala, všuchol sa do domčeka Loktibrada a zase si hovorí to svoje: - Varíš kašu, varíš, ale jesť ju nebudeš! - No len skús dotknúť sa kotla pohrozil Loktibradovi Janko, - uvidíš!
Loktibrada ihneď zdrapil Janka a vrazil ho po pás do zeme. Janko sa zaprel, vyskočil zo zeme, schmatol Loktibradu a vrazil ho do zeme až po samé pazuchy. Ale Loktibrada sa ešte nevzdal. Vyskočil a znovu vrazil Janka do zeme. Taktiež po samé pazuchy.
Ale ani Janko nebol dlho v zemi. Vyskočil z nej a vrazil Loktibradu do zeme až po samú bradu. Loktibrada sa rozvrešťal, až sa chalupa triasla a o chvíľu začal Janka prosiť: Pusť ma. Viem, čo hľadáš. Keď ma pustíš, všetko ti vyjavím. Ale Janko Loktibradovi neveril.
Čoskoro sa vrátili domov Jankovi kamaráti. Keď zazreli Loktibradu v zemi, chceli ho zahlušiť. - Nechajte ma pri živote, - prosil ich Loktibrada, - budem vám na dobrej pomoci. Tu pod ohniskom je diera. Nevie o nej nik, len ja a môj kamarát drak. Tú princeznú, ktorú hľadáte, som ja ukradol a dal som ju drakovi. Väzní ju vo svojom zámku, ktorý je pod zemou. Odvaľte veľký kameň pod ohniskom a uvidíte veľkú dieru, vchod do podzemia. - Akože sa ta, dolu dostaneme? - spýtali sa traja kamaráti Loktibradu, keď odvalili kameň. - Ja vám pomôžem, - odpovedal im Loktibrada - Keď ma pustíte, donesiem vám veľký povraz.
Pustili ho a Loktibrada im naozaj ihneď doniesol veľký povraz. - Spusťte ma dolu, - vravel Janko kamarátom, - vytiahnete ma hore, keď tri razy potiahnem za povraz.
Dlho letel Janko cez tmavú dieru, kým sa dostal do podzemného sveta. Našiel sa v prekrásnej záhrade. Keď sa dobre poobzeral, uvidel drakov zámok.
- Akože si sa sem dostal? - spýtala sa Janka princezná, keď nakukol do jej izby. - Vieš ty, že pánom tohto zámku je dvanásťhlavý drak? - Viem, všetko viem, - odpovedal Janko, - a neprišiel som sem náhodou. Chcem ťa vyslobodiť! Princezná sa na Janka usmiala a podala mu čarovný meč. Potom mu povedala, že keď sa vráti drak a zadrieme, vytrhne mu tri vlasy, v ktorých má všetku svoju silu. - Ty sa zatial skry v pivnici, - povedala princezná Jankovi. Hore vybehneš, až keď bude drak bez svojich troch bosoráckych vlasov.
Keď sa drak vrátil domov, povedal princeznej, že cíti človečiu vôňu. - Akože by sa mohol sem dostať človek?! - odpovedala mu princezná. - Radšej si sadni za stôl a najedz sa svojho obľúbeného jedla, olovených halušiek, kým ti nevychladnú.
Keď sa drak napchal halušiek, začala mu princezná v hlavách ískať. Čoskoro drak zadriemal. Prebral sa až vtedy, keď mu princezná vytrhla tretí bosorácky vlas.
Drak to hneď zbadal a rozhneval sa, že ho princezná zradila. Dlho však nereval, lebo Janko vybehol hore a poodtínal mu všetkých dvanásť hláv.
Princezná poďakovala Jankovi za vyslobodenie. Janko bol pekný a odvážny. Princeznej sa veľmi páčil. Stiahla z prsta prsteň a podala ho Jankovi na znak toho, že ho nikdy neprestane ľúbiť. Potom sa spolu ponáhľali k diere, cez ktorú sa Janko dostal do podzemného sveta. - Ach! - vzdychla si princezná, keď Janko tri razy potiahol za povraz, čím dal tým hore znamenie, že už môžu tahať. - Zabudla som na svojho maličkého priateľa. Na vtáčika, ktorý mi donášal správy o mojich rodičoch. Skoč poň, Janko, prosím ťa! Keď Jankovi kamaráti vytiahli princeznú hore, obom sa hneď zapáčila. Obaja ju chceli za ženu. Pustili sa preto do bitky, na ktorú jeden z nich doplatil životom. A ten, ktorý ostal nažive, hrozbami donútil princeznú, aby povedala otcovi, že on ju vyslobodil.
Keby nebol mal Janko so sebou vtáčika, bol by falošný kamarát pripravil o život aj jeho. Vtáčik Janka varoval, aby sa nedal vytiahnuť hore. Janko ho poslúchol a namiesto seba uviazal na povraz skalu. O chvíľu sa skala zrútila dolu a rozbila sa na márne kúsky. Ale Janko v podzemnom svete neostal. Vtáčik našiel čarovný konárik, ktorým si Janko otvoril skalu a vyšiel von.
V meste sa Janko dozvedel, že sa už princezná vrátila a že sa bude vydávať za svojho osloboditeľa. Janko neotáľal ani chvíľku. Ponáhľal sa do kráľovského zámku. Našiel tam plno hostí, veselého kráľa a kráľovnú smutnú princeznú a toho, čo o sebe tvrdil, že princeznú oslobodil. Sedel za stolom vedľa princeznej ako jej ženích. - To je môj skutočný osloboditeľ! - vykríkla princezná, keď zazrela Janka. Už sa nebála toho, čo sedel pri nej, a všetko svojim rodičom pravdivo vyrozprávala. Za ženu si vzal princeznú Janko a vládol s ňou múdro a spravodlivo dlhé roky. A Jankovho falošného kamaráta stihol zaslúžený trest.
y
