y
Ako sa ukladajú zvieratká na zimný spánok
Janko a Zuzka dostali od otecka do daru dve malé roztomilé myšičky. Hniezda mali v klietke a stali sa miláčikmi detí. Mali žltohnedú farbu, boli čulé ako blesk a čistučké ako klbko hodvábu. Veľmi sa páčili deťom, najmä keď ich videli ako sa prednými nôžkami umývajú, alebo keď chytali zatúlané muchy. Vtedy sa priam váľali od smiechu. Ale najmilie boli vtedy, keď začuli muziku. Vtedy nastreli uško a s pôžitkom počuvali hru na husle, alebo spev. Jedna z nich dokonca hudbu sprevádzala piskotom a preto ju pomenovali spevavým „kanárikom“.
Radosť detí však netrvala dlho. Raz na začiatku jesene ich obľúbená drobná myšička „kanárik“ umrela, hlavička jej zostala odvisnutá medzi drótmi klietky. Smútnila za ňou malá myška, smútnili za ňou aj deti, preto otecko povedal: „Deti musíme pustiť malú myšku na slobodu, lebo nám aj ona zahynie“. Deti sa so slzami v očiach rozlúčili s oboma miláčikmi. Jednu pochovali a druhú vypustili z klietky.
Bežala malá myška bežala a požiadala myšky-sestričky, aby jej dali prístrešie.
„Sestričky myšky vezmite ma do brlôžku, príde už čoskoro zima nebudem mať čo jesť a mne je smutno“. Zasmiala sa veľká myš. „Co to hovoríš, načo nám je brloh, načo zásoby jedla, veď v pivnici a v komore je jedla v zime toľko, ako v obchode. Choď si inde do polí hľadať brlôžtek“.
Pricupkala drobná myška k lieske, kde býval myšiak Plžko v zemlovožltom kožúšku. Práve si do zeme vyhrabával teplú izbičku, vystielala opadaným lístím, aby v zime nezamrzol. Práve zháňal oriešky, aby mal čo jesť. A zavolal drobnú myšku, aby išla k nemu prezimovať. No pravdaže malá myška odmietla, lebo ona vraj oriešky rada nemá a pobrala sa ďalej.
Ide, ide až celkom náhodou príde k veľkému brlohu, kde bývala veľká myšacia rodina. Pod starým dubom, pod koreňami si urobili domček. Do neho si naznášali žalude, bukvice a iné jedlo, aby mali čo jesť. Sadla si a prosila. Ani tu myška nepochodila, ešte sa na ňu nahnevali, že ich vyburcovala zo spánku. A odišla ďalej.
Pretože bola už aj unavená, zastavila sa pod veľkými horami a vrchmi, kde bývala rodina veľkých myší. „Svište“ tak ich volali. Sadla si na zadné nôžky a popýtala sa ich či by ju neprezimovali. Svište privítali našu myšku-vandrovníčku veľmi srdečne. Uhostili ju ďatelinou, ešte jej pod zemou aj celý domček poukazovali. Ale ani tu sa jej napáčilo, lebo seno a ďatelina, čo mali v brlohu naznášané, jej vôbec jesť nechutili. A tak sa drobná myška za pohostenie poďakovala a bežala na pole.
Na poli zastavila pri zajkovi a veľkých sysľoch, ktorí bezradne nariekali nad kamarátom. Hompáľal sa zachytený na veľkej slúčke. To ľudia nastavili pascu, lebo je známe, že syseľ kradne z poľa obilie a ukláda si ho pod zem do brlohu, aby mal čo v zime jesť. Malá myška hneď pribehla na pomoc, vyšplhala sa na paličku a ostými zúbkami prehrýzla slučku. Poďakovali sa jej a pozvali ju, aby s nimi prezimovala. Lenže myške sa ani tu nepáčilo a išla ďalej, až prišla na kraj poľa.
Ani nevedela ako, ako nie, zrazu sa našla vo veľkej chodbe pod zemou. Nikoho tam nebolo. V komore, kde sa skotúľala našla len veľkú zásobu jedla. Bolože to dobrôt: pšenica, hrach, fazuľa. Spravila si hostinu, ach, ako sa jej len hodovalo. Ako si tak v najlepšom pochutnáva zrazu počuje hrmot, to sa vracal domov škrečok, drobná myška odfrčala ako strela a už jej nebolo. Pre istotu pred takýmito hosťami zatarasil škrečok dvere, aby mu nikto nevolaný do domčeka neprišel, a uložil sa na zimný spánok.
Na smrť vyľakaná, celá udýchaná sadla si na krík, čo vidí? Práve tam v tom brlohu, kde sa hostila, kopú ľudia motykami do diery a lopatami vyberajú nakradnuté obilie, ktoré tieto zvieratká nanosili, aby mali v zime čo jesť. Preto ich ľudia ničia a nemajú radi. Kto vie, čo by bolo aj s ňou, keby nebola ušla.
V takejto úzkosti a strachu vybrala sa do jaskyne, kde bývali netopiere, že sa tam cez zimu ukryje a prezimuje. Bola už pravda aj uzimená, aj unavená a nie div, že aj zadriemala. Dobre, že sa myška prebudila, lebo do jaskyne práve prišli aj jej nepriatelia lasica a kuna. Zmizla skôr než ju zbadali.
Vonku bola strašná zima. Myška bola rada, keď sa mohla skryť do starého stromu. Stočila sa do lístia a začala snívať o krásnom hniezde, ktoré dakedy mala, keď bývala u Janíčka a Zuzičky. V tom zase krik a zvada. Vyskočila na strom, aby sa aj jej bitky náhodou neušlo. To ježko s vretenicou sa hádali, komu bude patriť brloh. Smutná odišla aj odtiaľto.
Tentoraz mala trochu šťastia. Našla brloh v ktorom býval jazevec. Také zviera ešte nestretla, preto sa aj trochu bála. Rozklepali sa jej kolená, len z diaľky sa pozerala a odišla.
Už začal poletovať na stráni sneižik, keď prišla k brlohu kde sa skrýval medveď brum, brum. S ním vraj by mohla prezimovať, lenže on nemá v brlohu žiadne zásoby jedla a tak by zahynula od hladu. Poďakovala aj jemu, a pobrala sa ďalej.
Bola už treskúca zima, keď ustatá myška skončila svoju beznádejnú púť po brlôžkoch zimných spáčov. Nikde nenašla prístrešie. Vráti sa teda naspäť k ľuďom, k Janíčkovi a Zuzičke. Bežela po zasneženom poli až celá uzimená prišla do dediny. Zatúžila po starom hniezde a dobrých priateľov.
Poznávala známe miesta a našla aj svoje staré hniezdo v drevárni. Uradostnené deti našli tam svoju drobnú myšičku a doniesli ju domov a tešili sa z nej.
