Idú deti, idú po tom lese a odrazu im skočí do cesty žaba. Chvíľu čaká, či uhádnu, ako sa volá a potom - šup - skočí do bystrinky. Na našom obrázku sa tá žaba nehýbe. Preto, deti, môžete pokojne hádať, ako sa volá. Je to, deti, rosnička? Ale, ujo, odpoviete mi, či neviete, že rosnička je celkom maličká a zelená? Ani ropucha to nie je. Vieme, veľmi dobre my vieme, ako sa tá žaba volá. Je to skokan hnedý. Stretneme sa s ním aj vo vyšších polohách, dosť často aj na miestach, kde nie je voda. Pravým domovom tohto obojživelníka sú močiare, v ktorých skokany žijú, vychovávajú svoje potomstvo a, keď bocian nie je nablízku, nádherne kvákajú.
„A ako si sa ty sem dostal?“ čudovali sa deti, keď o pár krokov ďalej uvideli slimáka. „Voláš sa predsa slimák záhradný a podľa toho mal by si bývať niekde v záhrade, a nie tu, v lese.“ Súdružka učiteľka poúča deti, že slimák záhradný žije nielen v záhradách, ale aj na iných vlhkých miestach. A hneď ich aj skúša, prečo má slimák domček, aký má jedálny lístok a ako sa pohybuje. Deti vedeli o slimákovi všetko. Ešte aj to vedeli, že slimák znáša vajíčka. Znáša ich, neúrekom, dosť, často aj celú kopu. Za necelé štyri týždne vyliahnu sa z nich malé slimáčiky a rozlezú sa po lese.
„Pat! Tichúčko, chlapci, a vy, dievčatá, tiež,“ zašepkal všadebol Vlado, ktorý sa na kúsok vzdialil od ostatných detí. Čudoval sa im, že môžu takého obyčajného slimáka, ktoré poľahky nájdu v hociktorej záhrade, tak dlho obdivovať. To zvieratko, čo on objavil, je naozaj pekné. Má štyri nohy, a nie jednu ako slimák. Má aj chvostík a vyzerá ako krokodíl v zmenšenom, takom vreckovom vydaní. „Jašterička, jašterička!“ šeptali deti, keď dobehli k Vladovi, „aká je pekná, aký má parádny kabátik!“ No jašterička nečakala na lesných návštevníkov. Všetky deti ju neuvideli. Poobzerala sa a – hybaj! - stratili sa v kroví. „Vidíte, vidíte, nadarmo som vám nepovedal, že máte byť ticho,“ vyčítal deťom prílišný hurhaj Vlado. „Naplašili ste ju. Zľakla sa a ušla.“ „Poďme ďalej, deti,“ volá malých výletníkov súdružka učiteľka. V lese je plno všelijakých zvierat. Musíte však byť tichšie, aby ste ich nevyplašili. Zvieratká majú príliš dobrý sluch. Potom boli deti tiché, disciplinované. Zašli hlbšie do lesa a ako to podľa slnka, ktoré nakukuje pomedzi stromy, videli, ani čas nestál. Chýlilo sa k poludniu.
Keď deti prešli asi pol kilometra, zazreli pekná slnkom ožiarená čistinku, ktorá ich priam zvádzala k oddychu. Posadali si, vytiahli z batôžtekov jedlo, ktoré im pripravili mamičky, a s veľkou chuťou ho zjedli. V lese, na čerstvom vzduchu človeku chutí oveľa lepšie ako doma. Keď sa zdvíhali zo zeme, zakýval im Vlado, ktorý neposedel ani pár minút, že zasa čosi objavil. Teraz deti už boli opatrnejšie, a tak sa in všetkým pošťastilo zazrieť pekná jašteričku zelená. Bol to samček. Na smaragdovo-zelenom kabátiku mal pekný modrý golierik. Samička taký golierik nemá. No aj jej kabátik je pomerne pekný. Sú na ňom pekné hnedé pásy a spokojne ho nosí po celý život.
A ako sa na dobrého člena veľkej jašteričej rodiny patrí, čoskoro sa im predstavil slepúch. Mnohí ho pokladajú za hada, s ktorým okrem toho, že je beznohý, nemá nič spoločné. Od ostatnej jašteričej famílie sa líši tým, že neznáša vajíčka. Rodí živé mláďatá, ktoré majú bledohnedé kabátiky s tmavohnedými pásmi.
Všetko šlo po poriadku. Najprv videli deti jašterice, potom slepúcha, ktorý vyzerá ako had, ale nie je had a potom ozajstného hada. Bola to užovka stromová.
Aj o užovke stromovej vedeli naši malí výletníci dosť. Vedeli, že dosahuje až dvojmetrová dĺžku, že nie je jedovatá, že však môže silne uhryznúť, že sa živí väčšinou teplokrvnými živočíchmi, myšami a vtákmi. Za potravou lezie aj po stromoch. Korisť prehltáva celá. Je veľmi zlostná a útočná. Znáša vajíčka, z ktorých sa v auguste vyliahnu malé užovky. Zimu prespí v skalných dierach.
Ďalšie zvieratko objavilo jedno z dievčat. No kým sa deti zbehli, zo zvieratka bola už len kôpka pichliačikov. Bol to ježko. Na našom obrázku ho vidíte pred skrútením do pichľaveno klbka. Deti, čo boli na prírodopisnej exkurzii, vedeli veľa o užovke i o iných zvieratkách. Teraz je rad na vás, milí diváci. Nebudete predsa tento diafilm sledovať bez slova. Povedzte nám, čo všetko viete o ježkovi. No kto sa prihlási?
Vidieť živého krta, to sa hneď každému nepodarí, i naši výletníci ho naozaj videli. Stáli opodiaľ a obdivovali ho, ako usilovne pracuje. Labkami vyhadzoval hlinu zo svojich podzemných chodieb. No kto sa z vás, milí diváci, osmelí a povie niečo o krtkovi. Viete, ako krtko robí svoje podzemné chodby, čia sa živí a či ho považujeme za užitočné alebo škodlivé zviera?
„A teraz,“ upozornila deti súdružka učiteľka, keď celý sprievod zabočil medzi stromy, „pozerajte aj po stromoch. Veľa lesných obyvateľov žije aj na stromoch.“ Hľadanie v korunách stromov sa deťom čoskoro oplatilo. Zazreli veveričku. Skákala po stromoch ako pravý akrobat. Deti stíchli a bez pohnutia ju obdivovali. Veverička skočila dokonca aj na zem, potom zas vyskočila na nízku haluz, potom vyššie, potom preskočila na iný strom a čoskoro sa stratila deťom z očí. Deti, kráčajúc húštinou, hovorili, čo sa v škole o veveričke naučili. Veverička patrí medzi hlodavcov. Má rada oriešky a semená ihličnatých stromov. Pochutí si aj na hubách, ktoré si, nastoknuté na halúzkach, suší na zimu. Je to milé zvieratko, robí však aj nepekné veci. Vyberá vajcia z vtáčích hniezd a dosť často požiera aj mladé vtáčie mláďatá. Žije v dierach bútľavých stromov, kde si upravuje hniezdo pre svoje potomstvo. Posledné slová povedali deti šeptom. Potom stíchli celkom.
Stáli bez pohnutia v kroví a obdivovali peknú srnu. Aj o nej vedeli mali výletníci nemálo, ale nemohli hovoriť lebo by ju odplašili. Vy však, deti, môžete spokojne povedať, čo ste sa o nej naučili a keď skončite rozprávanie o nej, prezradíte, čo viete o jej druhovi ...
... srncovi. Môžete hovoriť smelo a nahlas. Z plátna nám tieto plaché zvieratá určite neutečú.
Najprv sme vám ukázali mamu, potom tatka a tu je ich bábätko - malé srnčiatko. Povie nám niekto z vás, kedy mu začnú rásť parohy?
A tu je už hrdý kráľ našich lesov - jeleň. Naši výletníci sa riadne nachodili a zapotili, kým ho zazreli. Ale neľutovali to. Kráľ našich lesov stál na lesnej čistinke a pásol sa. Bol veľmi pekný. Za takéhoto kráľa sa nemusí hanbiť žiadny les.
Za jeleňom prišla na lesnú lúku jeho družka, laň. Nemá hlavu ozdobenú parohami, no jeleňovi sa aj tak páči. Dosť často sa jelene pre takúto krásavicu pobijú. K boju sa vyzývajú mohutným ručaním, ktoré ozvena mnohokrát opakuje. Potom nasleduje ozajstný boj. Parohy praskajú ako suché konáre a zdá sa vám, že v tej chvíli celý les onemel. Každý s napätím sleduje, kto bude víťazom. Laň sa stáva družkou silnejšieho jeleňa.
Deti na svojom putovaní zazreli aj zviera a pekne, špirálovité zatočenými parohami. Súdružka učiteľka im povedala, že je to muflón. Jeho pôvodným domovom je Korzika.
Návšteva lesa bez návštevy líštičky - kmotričky by nebola úplná. Ozajstná líška je trošku iná ako v rozprávkach, nemá taký maľovaný domček a či je taká múdra a prefíkaná, ako je predstavujú rozprávky, na to sa deti nespýtali. Nemali na to čas a okrem toho nie je to ani najslušnejšie, spýtať sa niekoho, či je múdry alebo nie.
A kde je kmotrička - líštička, tam nesmie chýbať ani zajačik - ušiačik. A tu ich máte. Sedia si pekne spolu a pozorne načúvajú. Len čo začujú najmenší šuchot, hybaj v nohy. V rozprávkach sa síce hovorí, že sú aj také zajace, čo sa neboja ani líšky, ani vlka, no tie, ktoré deti uvideli na svojom lesnom výlete, na to vôbec nevyzerali. Postačilo im zaprašťanie malej suchej halúzky a už ich nebolo.
Deň sa pomaly končí. Čoskoro sa skonči aj naša prírodopisná exkurzia. Deti sa pred odchodom z lesa zhŕkli okolo súdružky učiteľky a pohovorili si o tom, čo videli a čo by ešte chceli vidieť.
Ešte raz pohľadom objímajú celý les a potom veselo kráčajú dole kopcom k autobusu. Sú presvedčené, že dnes toho videli ozaj veľa. No tí, čo idú vpredu, zrazu zastanú. Ukazujú na kôpku lístia a drobnú hlávku v ňom. Čo je to? „Pich,“ vysvetľuje im súdružka učiteľka.
„A tu, pozrite, sú dva plchy. Vyšli si na nočný lov. Plchy sú nočné zvieratká. Cez deň spia a večer vyliezajú za potravou. Zimu im môžu závidieť všetci sedmospáči. Prespia ju celú v bútľavom strome alebo v lístí pod machom. Preto ich aj v niektorých našich krajoch volajú sedmospáči.
No ani plchy neboli poslednými zvieratkami, s ktorýsi sa deti na svojej prírodopisnej exkurzii stretli. Uvideli ešte jedno nočné zvieratko: okrídlenú myš - netopiera. Vyliezol z denného úkrytu a pripravoval sa na obvyklý nočný lov. Súdružka učiteľka povedala deťom, že netopier má radarové uši. Viete, milí diváci, prečo?
„Šťastný lov,“ volali za netopierom deti, bežiac dolu vŕškom. Do videnia, milý les, čoskoro ťa navštívime zas!
Na úpätí hory šakal netrpezlivo šofér. Chodil nervózne okolo autobusu. „Nehnevajte sa, ujo šofér, trošku sme sa zdržali. V lese je tak pekne a je v ňom toľko zaujímavých zvierat, že aj týždeň by sme sa mali po čom obzerať.“ „Týždeň?“ zasmial sa šofér a pozrel sa na súdružku učiteľku, „možno ani celý mesiac by vám nestačil na oboznámenie sa so všetkými lesnými zvieratkami.“ Súdružka učiteľka prikývla. Všetko je v poriadku. Deti sú spokojné, spokojná je aj súdružka učiteľka a ujo šofér sa už tiež uspokojil. Pridal plyn a veselo si pískal známu šoférsku pesničku.
y
