Niekoľkokrát denne sa ozývalo dolinou – „Varuj dušu na doline!!!“ Varovanie potom zaniklo v chrapote kmeňa a praskote lámaných konárov padajúceho stromu.
Keď slnko zapadlo za vysokú horu, rúbanisko stíchlo.
Drevorubači schádzajú chodníčkom ku kolibe. Uložia sekery, píly, potom sa do polpása poumývajú v studenej vode a začnú si pripravovať večeru.
Za malú chvíľku to v hlinených džbánoch na pokraji žeravého ohniska klokoče - vrie. Polievka hrachová, fazuľová alebo lohaza - každému podľa chuti.
Potom si posadajú na kláty pred kolibu a večerajú. Po večeri umyjú nádoby a pripravia raňajky. Na čačinou vystlaných lôžkach ešte pred spánkom trochu povzdychajú, pospomínajú, kým ich únava z ťažkej roboty nepremôže a nepospia. Tak sa to opakuje každý deň okrem soboty.
V sobotu ráno prázdne plátenné vrecká prehodia cez plece, zoberú sekery a odchádzajú dolu dolinou do malej osady.
V osade pred krčmou si posadajú pod košatú lipu a čakajú,
pokiaľ ich parťák neprevezme od majiteľa hory, ťažko zarobených pár groší.
Keď sa tento ukáže vo dverách krčmy, chlapi vstávajú a obstúpia ho. Každému rad-radom odpočítava do mozoľnatej dlane rovnaký diel zarobených groši. Je to veru málo za takú tvrdú robotu.Keď sa tento ukáže vo dverách krčmy, chlapi vstávajú a obstúpia ho. Každému rad-radom odpočítava do mozoľnatej dlane rovnaký diel zarobených groši. Je to veru málo za takú tvrdú robotu.
Mlčky odchádzajú, na krížnych cestách si potrasú rukami a zamávajú širákmi na pozdrav. Rozchádzajú sa každý iným smerom k svojim rodinám.
Matej Svoreň vo vrecku mrvil pár groší, čo dostal na výplatu a zamyslený, kráčal pomaly chodníčkom. Keď prišiel na lúku, zrak mu padol na široko rozložený dub. Pod ním bola skala obrastená machom - akoby náročky tam položená, aby si pri nej človek ohňa zložil a zapekačku pripiekol. Matej Svoreň sa pustil k nej a zavzdychal: „Tu si Matej oddýchneš a zapečieš fajôčku!“ Nazbieral suchého dreva, upravil ohnisko. Za chvíľočku drobné plamienky veselo poskakovali po suchých konároch.
Vytiahol zapekačku a začal ju napchávať. Taký bol zamyslený, že nezbadal vysokého starca, ktorý sa k nemu priblížil, až keď ho oslovil: „Dobrý deň, synku.“ Matej sa nechápavo pozrie na starca a odpovie: „Dobrý deň, a odkiaľže idete otec, odkiaľ?“ „Zďaleka, synak môj, zďaleka.“ „Nože si sadnite otec, sadnite, zohrejte sa a keď chcete, môžeme ísť spolu ďalej!“ ponúka Matej starca.
Starec si sadol k ohníku a dlhé kostnaté ruky natiahol nad šľahajúce plamene. Matej vytiahol čierny chlieb a ponúkol starca. Starec porozprával Matejovi, že pozná tento kraj, vraj za mlada ho neraz prešiel. „Boli sme vtedy mladí, zdraví a chodili sme aj poza bučky.“
„Prinútila nás k tomu panská zloba. Moji kamaráti sú už všetci tam. Poznal som v tomto chotári každý strom, liesku, ba aj každú dušu v dedine. Neraz mne a mojím kamarátom tvoj starý otec dal prístrešie v chalupe.“ Matej skočil starcovi do reči – „Veru je to pravda, často nám rozprával o Jánošíkovi a jeho chlapcoch, ale aj o Surovcovi, ten vraj bol po Jánošíkovi najmocnejší!“ Starec si zhlboka vydýchol, obrátil sa k Matejovi a vraví: „Veru tak, synák môj, aby si vedel,ja som ten Surovec!“ Matej od prekvapenia div že nezdrevenel. Zapekačka mu vypadla z úst. Trvalo hodnú chvíľu, pokiaľ sa z toho prebral. Starec rozprával ďalej a neustále okolo seba rukami hmatal po koreňoch stromu a okolo skaly. Nakoniec sa obrátil s prosbou na Mateja... „Vstaň, a pomôž mi máličko túto skalu odchýliť!“
Matej vyskočil ako struna a hneď sa celou silou oprel o skalu porastenú machom. Spolu so Surovcom tlačili z celej sily, tlačili, až im žily navierali, ale skala sa ani nepohla. Matej obhrabal skalu, sekerou popretínal korene, ktoré ju pevne zvierali, potom sa spoločne opreli, dobre potlačili a skala povolila.
Pod skalou bol otvor. Surovec pokľakol k nemu a dlhými rukami s námahou vytiahol z neho starý kotlík. Položil ho vedľa ohniska a odokryl víko. Matej pri pohľade na jagajúce zlaté dukáty zostal ako bleskom zasiahnutý. Surovec nabral do priehrštia zlatých dukátov a podával ich bledému Matejovi. Matej záporne pokrútil hlavou, že o nazbíjané dukáty nemá záujem.
„Nič sa neboj synák, vezmi si to!“ - presviedča ho Surovec. „Je to tvoje. Na tých dukátoch niet sĺz chudoby, ani kliatby nešťastných. Dukáty sme zobrali cisárskym vojakom, keď ich viezli z Kremnice.“ Potom sa Surovec na chvíľu odmlčal á zase pokračoval: „Dal mi z nich Juro Jánošík, aby som ich ukryl. Vraj, aby ich raz našiel ten, ktorého bieda gniavi čo najväčšmi. Vezmi si to ako dar odo mňa a od Jánošíka. Užívaj ho spravodlivo - mne dáš toľko, čo budem mať do smrti!“ Matej nakoniec poslúchol Surovca. Zlaté dukáty vysypal do plátenného vrecka, prehodil ho cez plece a spolu so Surovcom zamierili k blízkej hore.
Matej cestou Surovcovi rozprával o svojom živote, o tvrdej a namáhavej práci v hore, o slabom zárobku, o žene a deťoch, o drevenej chalupe a biede, ktorá je stálym hosťom pod jeho šindľovou strechou. Tak pomaly šli a ani sa nenazdali a boli pred Matejovou drevenicou.
Cestou Matej Surovcovi navrhol, aby zostal u nich, že ho spolu so ženou do smrti opatria. Tento nechcel o tom ani počuť. No keď videl, ako ich žena a deti milo vítajú, neodolal a pozvanie prijal.
Cestou Matej Surovcovi navrhol, aby zostal u nich, že ho spolu so ženou do smrti opatria. Tento nechcel o tom ani počuť. No keď videl, ako ich žena a deti milo vítajú, neodolal a pozvanie prijal.
Prišlo jaro a slniečko začalo pripekať. Starý Surovec vyšiel z drevenice, posadil sa na podstienku a deťúrencom rozprával o hôrnych chlapcoch. To boli najmilšie chvíle detí a starého Surovca. Vedľa starej drevenice bolo rušno. Na betónových základoch vyrastala prvá tehlová stavba - múranica.
Svoreňovci za pomoci susedov stavali prvú múranicu vo Vyšnej Revúcej. Od tých čias ubehlo veľa rokov, no starší ľudia sa ešte dnes na ňu pamätajú a vravia, že bola postavená za zlaté dukáty z Jánošíkovho pokladu.
y
