Pri potôčiku pred domom sa tmolilo niekoľko žltých guliek. Chcel som sa s nimi poihrať, keď tu zrazu, kde sa vzalo niečo biele s dlhým krkom a so sykotom sa to hnalo za mnou. Nečakal som a vzal som nohy na plecia, až sa tak zaprášilo a vbehol som do najbližších dverí. Vedeli by ste mi deti povedať, čo ma tak nastrašilo?
Tak som sa náhodou dostal rovno do komory a tu mi srdiečko poskočilo radosťou. Toľko dobrôt pokope! Sliny sa mi zbiehali, a preto som nečakal, a hup ... skočil som po klobáske...
... Ale zavadil som labkou o hrniec a skončilo to takto.
Mal som zlé svedomie, a preto som sa rýchlo vytratil z domu a utekal som preč, čo mi len nohy stačili.
Celý zadychčaný som si ľahol do trávy na lúku. Okolo mňa plno krásnych kvietkov vábilo vôňou môj ňufáčik. Chcel som k jednému kvietku privoňať, ale sedela tam včielka. Vyrušil som ju v usilovnej práci. Poprosil som ju: „Včielka, prosím, daj mi medika!\" „Med si treba zaslúžiť prácou, ty leňoch, a nie sa vyvaľovať na tráve.” Včielka zakrúžila okolo mňa a pichla ma do chvostíka. „Tu máš, aby si bol bystrejší!”
Jaj, pomóóc! Môj chvostík páli, horí! Kde je dáka vodička, oheň treba uhasiť!
Čľup do rybníčka! V chladnej vodičke sa mi uľavilo, chvostík bolel, ale prestal páliť. O chvíľku som už vystrájal všelijaké huncútstva, ponáral som sa pod vodu a naháňal žabky a rybky. Viete aj vy, deti, tak dobre plávať ako ja? Naučte sa, pôjdeme sa dakedy spolu kúpať.
Keď som si už dobre zaplával, vyliezol som na breh, aby som si otriasol vodu z kožušteka a na slniečku sa osušil. Bolo mi smutno len tak samotnému, keď som zrazu začul akési vrčanie. Tam bude iste nejaký psík — kamarát, pomyslel som si. Pribehol som podlá zvuku bližšie, a to vám bola akási obluda, čo vrčala a celá sa triasla. Odrazu zavrčala silnejšie a keby som nebol uskočil, iste by ma bola zadlávila. V meste som nič také nevidel. Viete, deti, čo to bolo? Áno, správne, to nemôže byť predsa nič iné, iba traktor!
Ja som vtedy ešte nevedel, čo je to, a preto som bežal rýchlo preč cez širočizné pole, až som zastal na kraji lesa. Zrazu sa pohla pri mne malá kôpka. Bolo to však malé zvieratko, lebo začalo utekať. Chúďa, muselo mať veľký strach, pretože všetky vlasy mu stáli dohora.
Chcel som zvieratko pohladkať, ale beda! Celú labku som si dopichal! Aký som bol len hlúpy, že som nepoznal ježa!
Ako budem teraz behať, keď mám labku dopichanú? Fúkal som si na labku a oblizoval som ju, aby ma čím skôr prestala bolieť.
Sadol som si na kraji hory do tieňa pod strom, a zrazu som začul, ako medzi trávou dačo zašušťalo. Aj som sa naľakal, ale bol to akýsi čudný chrobák, čo nosí na hlave konáre alebo parohy ako jeleň. Však, deti, už viete, že takýto chrobák sa volá roháč.
Chcel som roháča podľa svojho zvyku oňuchať, ale to som nemal robiť! Chytil ma tými rohami za čumáčik, a nie a nie pustiť. Mykal som hlavou zboku na bok ..
... až konečne roháč pustil môj boľavý noštek a spadol na zem. Nespratníka som zahrabal pieskom, a tak som ho potrestal za jeho zlomyseľnosť.
Bol som veľmi smutný, nôžka aj ňufáčik ma boleli a mal som aj veľký hlad. Videl som, že v lese nič nenájdem pod zuby, a tak som sa pobral po ceste. Naraz som prišiel na rázcestie a na stĺpe s tabuľkou sedela vrana. Opýtal som sa jej, čo je na tabuli napísané n kde sa dostanem touto cestou. Vrana zakrákala: „Tabula ukazuje cestu do osady Mačacov, kde bývajú samé mačiatka.\" Poďakoval som sa za radu a pustil som sa kráčať po ceste.
Išiel som ešte dlho, dlho, až som prišiel k múru, a tu som začul spev. Na múre sedelo mačiatko a spievalo si: Smutno sedím samučičká, nikde nie je žiadna myška, čo by som ju lapila, potom sa s ňou ihrala. Zabrechal som tak tichučko, ako som len vedel: Nesmúť maličká, skoč dole a budeme sa spolu hrať.
Mačiatko sa mi predstavilo ako Cica a rýchlo sme sa skamarátili. Naháňali sme na lúke motýlikov a celkom som zabudol, že ma bolela nôžka a že mám hlad. Potom ma pozvala Cica na obed, ale vypil som len mliečko, lebo my psíčkovia myšky nejeme.
Ani som nezbadal, ako rýchlo beží čas. Prázdniny sa chýlili ku koncu a ja som sa musel s Cicou rozlúčiť a vrátiť sa domov do svojej búdy. Keď som tu po dobrom obede zadriemal, sníval sa mi krásny sen o tom, že prázdniny boli po celý rok a že som zažil veľa krásnych dobrodružstiev a príhod. O tom vám porozprávam inokedy.
Teraz však už, milé deti, dovoľte, aby som vám podal packu a zabrechal: „Do videnia!”
y
