y
Dlhý, Široký a Bystrozraký
Žil raz jeden kráľ a ten mal syna. Jedného dňa povedal synovi: „Milý chlapče, už som starý, ale rád by som ešte pred svojou smrťou videl tvoju manželku. Ožeň sa, syn môj!“ Princ odpovedal: „Rád by som tak urobil, otče, ale nemám žiadnu nevestu.
Tu vytiahol kráľ zlatý kľúč a podal mu ho so slovami: „Choď hore na vežu, pozri si obrazy a potom mi povieš, ktorú dievčinu by si chcel.“ Keď prišiel princ na vežu, uvidel malé železné dvere. Otvoril ich zlatým kľúčom a vstúpil do kruhovej siene, kde na stenách viseli obrazy krásnych panien. Keď sa tam s údivom rozhliadal, nevedel, ktorú si vybrať, odrazu spozoroval, že jeden z obrazov je zahalený bielou oponou.
Odhrnul ju a zbadal pannu v bielom odeve, opásanú strieborným pásom, s perlovou korunou na hlave. Dievčina bola zo všetkých panien najkrajšia, ale bola tiež smutná a bledá. I povedal si princ celý okúzlený: „Túto chcem a žiadnu inú.“ Keď potom povedal otcovi, čo videl a ktorú si vybral, starý kráľ sa zarmútil a povedal: „Zle si urobil, že si ten obraz odkryl. Táto panna je v moci zlého černokňažníka a nikto, kto ju chcel vyslobodiť sa ešte nevrátil. Ale dané slovo je zákon. Choď, pokús sa o svoje šťastie a vráť sa mi zdravý domov.“
Princ sa rozlúčil a vybral sa po svoju nevestu. Kráčal veľkým lesom, keď sa mu odrazu stratila cesta. Keď tak blúdil, počul niekoho volať. Tu uvidel vysokého človeka, ako sa za ním ponáhľa a volá: „Počkajte a vezmite ma do služby.“ „Kto si?“ spýtal sa princ, „a čo vieš?“
„Volám sa Dlhý a viem sa naťahovať.“ Hneď sa začal naťahovať, až kým bol taký vysoký ako najvyššia jedľa v lese. „Dobre, svoj kúsok vieš, ale čo je mi to platné, keď ma nemôžeš vyviesť z tohto lesa!“ Tu sa Dlhý začal opäť naťahovať, poobzeral sa okolo a hovorí: „Tam, pane, je môj kamarát, tiež by ste ho mohli zobrať do služby.“ Princ odvetil: „Zavolaj ho, aby som videl, čo je zač.“ Pane, je to trochu ďaleko, odvetil Dlhý, radšej pre neho doskočím.“
Dlhý sa natiahol, urobil tri kroky, vzal kamaráta a postavil ho pred princa. Ten sa spýtal: „Kto si ty a čo vieš?“ „Volám sa Široký a viem sa rozširovať. Pane, choďte rýchlo naspäť do lesa!“ zvolal Široký a začal sa nafukovať.
Keď princ videl, že Dlhý nezadržateľne uteká k lesu, popohnal koňa a šiel rýchlo za ním. Mal najvyšší čas, inak by ho Široký rozpučil, keď mu rástlo brucho na všetky strany. Potom sa Široký prestal nadúvať, odfúkol si a stal sa takým, akým bol predtým. „Takého chlapíka len tak nenájdem,“ povedal princ, „poď so mnou!“
Keď prešli o kúsok ďalej, stretli ďalšieho muža, ktorý mal oči zaviazané šatkou. „Pane, to je náš tretí kamarát,“ hovorí Dlhý, „tiež ho vezmite do služby.“ „Kto si?“ spýtal sa princ, „veď nevidíš na cestu.“ „Och, pane, práve naopak. Ja vidím so zaviazanými očami tak, ako vidia iní nezaviazanými. A keď si dám dole šatku, všetko prebádam. Môj zrak zapaľuje a čo môže horieť, to sa roztriešti na kusy. Preto sa volám Bystrozraký.“ Potom si odviazal šatku a uprel svoj zrak na skalu, ktorá hneď začala praskať a jej kusy sa rozleteli na všetky strany. „Teba môžem veľmi potrebovať,“ povedal princ, „ale teraz sa rýchlo pozri, ako ďaleko je do černokňažníkovho zámku a čo robí moja nevesta.“
„Černokňažník ju stráži vo vysokej veži za železnými mrežami.“ Princ odvetil: „Pomôžte mi ju vyslobodiť.“ Traja kamaráti mu sľúbili pomoc.
Vydali sa teda na cestu a skôr, ako zapadlo slnko, boli v železnom zámku. Všade bolo veľa ľudí, pánov i služobníkov, no nikto z nich sa ani len nepohol, boli totiž skamenení. Princ s pomocníkmi prešiel niekoľko izieb, až sa ocitli vo večeradle, kde bola pripravená kopa jedla a pitia. Čakali, čakali, ale keď dlho nikto nešiel, sadli si, jedli a pili, čo im hrdlo ráčilo.
Keď sa najedli, hľadali miesto, kde by si odpočinuli. V tom sa rozleteli dvere a objavil sa černokňažník – starec v dlhých čiernych šatách, ktorý mal šedivé fúzy až po kolená a namiesto opasku tri železné obruče.
Viedol krásnu pannu v bielych šatách so strieborným pásom a perlovou korunkou na hlave. Princ ju hneď spoznal a rozbehol sa k nej, ale čarodejník ho zastavil slovami: „Chceš si odviesť túto princeznú? Dobre, ale musíš ju strážiť počas troch nocí, aby nezmizla. Ak zmizne, skamenieš ako všetci, ktorí sem prišli pred tebou.“ Posadil pannu do kresla a odišiel. Všetci si zaumienili, že ani oko nezažmúria, aby sa princezná nestratila. Princ si sadol vedľa nej, Dlhý sa natiahol okolo komnaty, Široký vyplnil dvere a Bystrozraký sa posadil na hliadku uprostred izby. O chvíľu však všetci zaspali.
Ráno sa prebudí kráľovič a vidí, že princezná zmizla. Rýchlo zobudil svojich pomocníkov a pýta sa čo robiť. „Nestaraj sa, pane,“ hovorí Bystrozraký, „ďaleko v lese vidím dub a na vrchu žaluď, to je princezná.“ Dlhý vzal Bystrozrakého na plecia, ten ukazoval cestu a o chvíľku už Dlhý podával žaluď princovi. Kráľovič pustil žaluď na zem a vedľa neho zrazu stála princezná. Keď sa ukázalo slnko, objavil sa čarodejník. Keď zbadal kráľovnú zamračil sa a – tresk! – spadla mu jedna železná obruč. Potom odviedol pannu.
Celý deň si princ s troma priateľmi prezeral zámok. Všade akoby život zanikol. Videli nejakého princa, ako drží vystretý tesák, ale rana nedopadla – skamenel. Pod komínom niesol sluha pečeň na zahryznutie, ale nedoniesol – tiež skamenel. Všade okolo zámku sa zastavil všetok život a príroda stuhla.
Po večeri doviedol černokňažník dievčinu, aby ju princ strážil. Všetci si zaumienili, že nezaspia, ale opäť zaspali. Ako prvý sa prebral princ, ktorý zobudil svojich pomocníkov. Bystrozraký hneď zistil, že princezná je ďaleko vo vnútri skaly premenená na drahý kameň. Ten doniesli princovi a keď kameň pustil na zem, stála pred ním krásna princezná. Keď potom prišiel čarodejník a uvidel dievčinu, spadla z neho druhá obruč. So zlosťou odviedol princeznú.
Večer ju zasa priviedol a posmešne sa pozrel na princa: „Uvidíme, kto zvíťazí.“ Všetci sa premáhali, aby ostali hore, ale márne. Ráno bola princezná znova preč. Bystrozraký hneď uvidel, že na dne ďalekého mora je škrupinka a v nej zlatý prsteň – krásna panna. Dlhý potom vzal na jedno rameno Bystrozrakého, na druhé Širokého, natiahol sa a tridsaťmíľovými krokmi prišli k moru. Bystrozraký ukázal, kde leží škrupinka, ale Dlhý na ňu nemohol dočiahnuť.
Široký sa teda nahol a pil až dovtedy, kým voda neklesla tak, že Dlhý ľahko vylovil škrupinku. Vzal z nej prsteň, kamarátov vzal na plecia a utekal do zámku. Široký bol však taký ťažký, že ho Dlhý striasol z ramena. Voda z mora hneď zaplavila celé okolie. Medzitým už bolo princovi ťažko, že sa jeho pomocníci dlho nevracajú. Na východe sa už ukazoval prúžok slnka, keď sa rozleteli dvere a černokňažník sa zachechtal. Vtom tresk, okno sa rozbilo na kusy, zlatý prsteň spadol na zem a v miestnosti hneď stála princezná.
Bystrozraký totiž vycítil úzkosť svojho pána a poprosil Dlhého, aby prsteň rýchlo hodil do okna. Černokňažník zareval zlosťou, tretia obruč na ňom pukla a on ako havran vyletel von oknom.
V zámku razom všetko ožilo a krásna panna ďakovala princovi, že ju vyslobodil.
Princ sa neskôr vydal so svojou nevestou a troma pomocníkmi k svojmu otcovi. Starý kráľ plakal od radosti a za krátko bola slávna svadba. Po svadbe princ márne prehováral Dlhého, Širokého a Bystrozrakého, aby zostali na zámku, že sa o nich bude do smrti starať. Traja kamaráti sa opäť vydali do sveta.
