y
Neposlušné kozliatka
V chalúpke na vŕšku pri lese, bývala koza s tromi kozami. Deti jej robili radosť, len tu a tam hnevali. Najstarší kozlík sa rád smial a bavil, prostredná kozička mala hlavu plnú nápadov a najmladšie kozliatko bol samé čo a načo, všetkému sa stále čudovalo, a rado všetko pozorovalo. Raz sa mama koza chcela vydať ďaleko na pastvu. Deťom prikázala: „Deti, žiadne hádanie, prinesiem vám lupene. Buďte dobré, ani muk, v lese vyčíňa veľký vlk.“
Kozliatka prisľúbili, že budú dobré. Sotva však mama koza odišla, najstaršie kozliatko zvolalo: „Naša mama má strach, poď sa naháňať, kozí brat.“ A dal babu najmladšiemu kozliatku, to sa však na naháňačku hrať nechcelo. Zato sestričku kozičku nikto dvakrát do hrania pobádať nemusel. Kozlík a kozička začali behať po izbe. Výskali, kričali a pokrikovali, že sa to rozliehalo široko ďaleko.
Smiech a veselosť malých kozliatok začul vlk. Prikradol sa k chalúpke, zaklopal na dvere a spustil: „Ťukám, ťukám na vrátka, otvorte mi kozliatka. Otvorte matke svojej, nič zlé sa nestane.“ Kozlík nezbedník chcel bez rozmyslu otvoriť. Najmenšie kozliatko však kľúčovou dierkou zahliadol šedú vlčí labu a dovtípilo sa, že je to vlk, ktorý sa za mamu kozu len vydáva. Preto bračeka varoval: „Pozor, pozor, je to lož, vlčej papuli neujdeš.“
Vlk spoznal, čo ho prezradilo. Nespokojne zavyl, ale hneď dostal nápad, ako svoju šedú srsť na bielo prefarbí. Zabehol do mlyna. Počkal, až mlynár zomelie obilie a vrecia s múkou naskladá na voz. Keď sa nikto nepozeral, otočil sa k vozu a jedno vrece ukradol. Potom na seba vysypal celé vrece múky. Razom bol biely ako mama koza. Teraz ho kozliatka určite nespoznajú.
Biely vlk sa vrátil k chalúpke a privráva sa: „Ťukám, ťukám na vrátka, otvorte mi kozliatka. Otvorte matke svojej, nič zlé sa nestane.“ Tentoraz sa k dverám hnala kozička. Keď kľúčovou dierkou videla bielu srsť, chcela otvoriť. Ale najmladšíe kozliatko si dalo dve a dve dohromady, rovnakú pesničku už predsa počuli pred chvíľou. A tak varovne vyhlásilo: „Pozor, pozor, je tu zas, počujem hrubý vlčí hlas.“
Vlk zase nespokojne zavyl, nečakal, že kozliatka majú taký rozum. Ale to by tak bolo, aby ich starý vlk neokabátil. Premýšľal, čo by mu pomohlo zmeniť hlas. Potom na to prišiel. Strčí jazyk do úľa, včely si pomyslia, že im kradne med, a popichajú mi ho. Jazyk mu opuchne a hlas sa zmení na nepoznanie. Ako si vlk zmyslel, tak aj urobil. Že to moc múdre nebolo, spoznal vzápätí. Včelie žihadlá ho pálili ako ohník a jazyk mal tak veľký, že sa mu nevošiel do papule. Ale hlas už nebol vlčí.
Prikradol sa späť k chalúpke a zmeneným hlasom sa ozval: „Mama ťuká na vrátka, otvorte mi kozliatka. Otvorte mek, mek, mek, mama nesie lupienok.“ Kozliatka sa zaradovali. Konečne sa mama koza vrátila. Najstarší kozlík kľúčovou dierkou skontroloval bielu farbu. Sestrička kozička pozorne načúvala inému hlasu a inej pesničke. Všetko sa im zdalo v poriadku, nebol dôvod neotvoriť. Kozlík a kozička nadvihli petlicu a buch, vlk dokorán rozrazil drevená vrátka.
V izbe nastala mela. Ako sa kozliatka predtým hrali zo zábavy na naháňačku, teraz po izbe behali a utekali zo strachu o život. Kozlík vyskočil na pec, ale vlk ho schmatol a ham, kozľa zjedol. Kozička sa schovala pod stôl, lenže aj tam ju vlk našiel, otvoril papuľu a kozičku prehltol. „Mňam. To bola hostina,“ pochvaľoval si nenásytný vlk. Najmladšie kozliatko si nevšimol. To sa ticho schovávalo za otvorenými dverami. Ani nemuklo, aby sa neprezradilo.
Nasýtený vlk sa s plným bruchom odvalil na lúku. Ľahol si do trávy a spokojne zaspal. Nevedel, že najmenšie kozliatko bežalo k poľovníkovi pre pomoc. „Poľovníček, poľovníček, vlk nám vliezol do domčeka, zožral sestru, bračeka, plakať bude mamička.“ Poľovník si hodil flintu cez rameno a išiel za kozliatkom. Keď uvidel spiaceho vlka, schmatol nôž a brucho mu rozpáral. Kozlík aj kozička z neho radostne vyskočili. Poľovník potom vlkovi naplnil brucho kamením a zašil ho.
„Zloba, to je veľký hriech, nech ťa ťaží ťažké brucho,“ zaželalo vlkovi najmenšie kozliatko a potom sa všetky tri kozliatka vydali späť domov. Koza ich už hľadala, starosti si robila. Deti jej všetko povedali. Mama koza objala kozliatka: „Ja som sa o vás tak bála, kozliatku patrí chvála. Poď sem, ty môj maličký, napapaj sa trávičky.“ V chalúpke na vŕšku pri lese bolo zase pekne. Kozliatka sa spolu hrali a boli mame koze pre radosť a len malú starosť.
