y
Snehulienka
A stalo sa, že jeden kráľ v jednom kráľovstve prežíval v jeden deň veľkú radosť ale aj veľký smútok zároveň. Tú radosť mal z narodenia dcérky, ten smútok bol za kráľovnou, ktorá sotva dala život svojmu dieťaťu, vydýchla naposledy. Kráľovská dcérka mala oči ako nezábudky, vlasy čierne ako nočné nebo a pleť jej žiarila ako biely sneh. A tak jej dali meno Snehulienka. Otecko kráľ chcel, aby Snehulienka mala náhradnú mamičku, preto sa do roka oženil. Nová kráľovná bola veľmi krásna, svojou krásou kráľa zaslepila tak, že nevidel, že je pyšná a zlá.
Domýšľavá kráľovná sa často na seba pozerala do zrkadla a pýtala sa ho: „Zrkadlo, povedz mi, kto je v tejto krajine zo všetkých ľudí najkrajší?“ A zrkadlo jej odpovedalo: „Ty si, pani, v krajine tunajšej zo všetkých ľudí najkrajšia. „Kráľovná sa vždy samoľúbo usmiala, bola s odpoveďou spokojná. Roky sa míňali a Snehulienka rástla do krásy. A tak nie je divu, že jedného dňa sa kráľovná dozvedela inú pravdu: „Odpusť, pani, v tejto krajine je najkrajšia Snehulienka.“ Zlá kráľovná sa rozhnevala, nechala si zavolať poľovníka a prikázala mu, aby Snehulienku odviedol do lesa a tam ju ponechal napospas dravej zveri.
Poľovník sa kráľovnej bál, a tak urobil, ako mu prikázala. Úbohá Snehulienka blúdila lesom. Kráčala cez korene, bola unavená a mala hlad. Keď jej bolo najviac ťažko, zazrela chalúpku. Vydala sa k nej, zaklopala na dvere, ale nikto jej neprišiel otvoriť. Osmelila sa a vstúpila dovnútra. Uvidela stôl, na ňom bolo prichystaných sedem misiek s kašou. Z každej misky trochu ochutnala, keď si však chcela oddýchnuť, v spálni našla len sedem malých postieľok. Ľahla teda ku krbu a zaspala. Tam ju našli trpaslíci, ktorí v chalúpke bývali. Počkali, až sa dievča vyspí, a potom ju nechali vyrozprávať jej smutný príbeh. Keď Snehulienka dorozprávala, navrhli jej, aby u nich zostala.
Kráľovnú zase chytila jej márnivá túžba vedieť, kto je v kráľovstve najkrajší. Zrkadlo hovorilo len pravdu. Prezradilo jej, že najkrajšia je Snehulienka, ktorá žije v chalúpke u siedmich trpaslíkov. Nahnevaná kráľovná sa prezliekla za bylinkárku a vydala sa k chalúpke. Hnev ju popoháňal, takže cestu lesom čoskoro našla. Snehulienka práve bielila na slniečku bielizeň, keď k nej pristúpila tetka bylinkárka a žiadala o dúšok vody. Snehulienka bylinkárke poslúžila, a tá jej na oplátku darovala zásterku. „Ukáž, dievča, ja ti ju pomôžem uviazať.“ Potom Snehulienke zásteru zaviazala tak silno, že dievča nemohlo dýchať a omdlelo.
Keď sa trpaslíci vrátili domov, zľakli sa. Snehulienka ležala na zemi a nehýbala sa. Našťastie si najmenší trpaslík všimol, že má novú zásteru a rýchlo jej ju rozviazal. Snehulienka sa nadýchla. Chvíľu trvalo, kým sa spamätala a spomenula si na bylinkárku, ktorá jej až veľmi ochotne darovala zásteru. Trpaslíci však vedeli, že po svete chodia aj zlí ľudia, ktorých teší robiť iným bolesť. Najstarší z nich povedal: „Snehulienka, si ešte mladá a veľmi dôverčivá. Nabudúce, až za tebou niekto príde, radšej si od neho nič neber.“ Snehulienka sľúbila, že si na zlých ľudí bude dávať lepší pozor.
Sotva sa kráľovná vrátila na zámok, išla sa k zrkadlu ubezpečiť, že tou jedinou kráskou je ona. Ale pretože trpaslíci včas Snehulienku zachránili, zrkadlo kráľovnej odpovedalo: „Prepáč, pani, v tejto krajine je najkrajšia Snehulienka.“ Kráľovná nahnevane vykríkla, chytila do ruky hrebeň a chcela ním zrkadlo rozbiť. Náhle však dostala nápad. A nebol to dobrý nápad. Ako inak, od zlého len zlé pochádza. Kráľovná namočila hrebeň do jedu. Na druhý deň sa prezliekla za obchodníčku a išla navštíviť Snehulienku.
Aj tentoraz našla Snehulienku v usilovnej práci. Zašívala goliere na košieľkach trpaslíkov. Keď k nej pristúpila a ponúkala jej svoj tovar, Snehulienka nepozvanú ženu odmietla. Ale prezlečená kráľovná sa nenechala odbiť. Vzala hrebeň a že Snehulienke sama vlasy rozčeše. Miesto česanie, ju však hrebeňom poškriabala, jed sa dostal Snehulienke do kože a ona omdlela. Kráľovná jej zamotala hrebeň do vlasov a pyšná na svoje zlé dielo, sa vrátila späť na zámok.
Aké šťastie, že sa v ten deň trpaslíci rozhodli vrátiť z práce skôr. Kto vie, ako by to so Snehulienkou dopadlo, keby ju nenašli a jedovatý hrebeň jej včas z vlasov nevytiahli. „To už sa mi prestáva páčiť,“ durdil sa jeden z nich. „Ako by sa niekto usiloval Snehulienke vziať život.“ Ostatní trpaslíci súhlasne zamrmlali. „Keď nebudeme doma, radšej zostaň v chalúpke a nikomu neotváraj,“ radili jej trpaslíci. Snehulienka im to rada prisľúbila: „zatvorím sa na závoru a nikoho nepozvaného nepustím dovnútra.“
Lenže nepozvaný hosť zase prišiel. Bola to kráľovná. Keď sa do tretice dozvedela, že Snehulienka žije, prezliekla sa za babku. Zaklopala na dvere a plačlivým hlasom zavolala: „Haló, dobrí ľudia, kúpte si jabĺčka.“ Snehulienka dvere neotvorila, otvorila len okienko na dverách, aby babke povedala, že nič nechce. Babka ale začala vychvaľovať svoje jabĺčka a do jedného sa hneď zahryzla. „Však kupovať nemusíš, len ochutnaj,“ povedala prezlečená kráľovná a strčila Snehulienke do ruky to najčervenejšie jabĺčko. Snehulienke jabĺčko zavoňalo, zahryzla sa do neho. Ale beda. Jabĺčko bolo otrávené.
Tentoraz trpaslíci Snehulienku nezachránili. Bola mŕtva. Plačúc jej vyrobili sklenenú truhlu, ktorú položili na lúku medzi margarétky, ktoré mala Snehulienka tak rada. Ešte im ani slzy nevyschli, keď začuli dupot kopýt. Princ z druhého kráľovstva bol na love. Laň, ktorú naháňal, ho priviedla až na lúku, kde sa trpaslíci lúčili so Snehulienkou. Princovi sa Snehulienka zapáčila, chcel ju objať a pobozkať. Nadvihol krásne dievča a v tom jej z úst vypadol kúsok otráveného jablka. Snehulienka precitla, milo sa na princa usmiala. Trpaslíci zajasali. Princ potom odviezol Snehulienku na zámok a požiadal kráľa o jej ruku. Na svadbu pozvali aj kráľovnú. Tá ale neprišla, jej nedobré srdce totiž puklo zlosťou.
