A tu Ivan vidí dole na zemi človeka, ktorý má jednu nohu priviazanú k uchu a na druhej skáče. „Hej,“ zavolal Ivan a zniesol sa s korábom k zemi. „Kam ideš?“ „Do zámku na hostinu.“ „Na jednej nohe by si tažko došiel, zveziem ta,“ povedal Ivan. „Dobre si urobil,“ povedal ten človek, keď sa posadil. „Budeš ma potrebovať.“
Leteli dalej a naraz dole videli človeka s lukom. „Ten ide tiež na hostinu.“ povedal Ivan a zniesol sa pre neho s loďou dolu. „Dobre si urobil, budeš ma potřebovat,“ usmial sa ten s lukom a leteli ďalej.
Potom uvideli človeka, ktorý niesol pod pazuchou otep slámy a tiež sa ponáhľal na hostinu. I tohoto si vzal Ivan zo sebou a zasa počul: „Dobre si urobil, budeš ma potrebovať.“
A tam zasa sa niekto ponáhľa ku kráľovskému zámku a má na chrbáte otiepku dreva. „Poď k nám, zveziem ťa,“ povedal Ivan. „Budeš tam skôr.“ „Dobre si urobil, kývol zasa ten človek. „Budeš ma potrebovať.“
Keď chvíľu leteli, videli človeka, ktorý si niesol pod pazuchou peceň chleba. „Na hostinu ku kráľovi - a chlieb si nesieš zo sebou?“ smial sa Ivan a vzal ho zo sebou.
Potom ešte pribrali mládenca, ktorý išiel na kráľovskú hostinu a niesol si džbán plný vody. I tomu sa Ivan zasmial, ale zobral ho tiež na loď.
A už sú nad kráľovským zámkom. Zo všetkých stran sa k zámku schádzajú ľudia a všetci hovoria: „Kde by sa vzala loď, ktorá lieta? Tú neuvidíme, ale aspoň sa dobre najeme.“
A loď je naraz tu. V zámku sa všetko hrnie k oknám, pán kráľ vyšiel privítať ženícha. Keď však uvidel otrhaného Ivana, veľmi sa rozhneval. „Tebe dcéru nedám. Iba ak by si mi priniesol živú vodu a to skôr, než skončí hostina. Inak budeš o hlavu kratší.“
Sadli si ku stolu, ale Ivan bol smutný. „Nermuť sa,“ povedal mu ten, ktorý skákal na jednej nohe. „Viem robiť tak dlhé kroky, že tu budem včas.“ Odviazal si druhú nohu a zmizol.
Už zjedli polievku, sluhovia prinášali mäso a rôzne lahôdky a kamarát nikde. „Neboj sa,“ povedal ten s lukom. „Moje oči dohliadnu daleko. Vidím ho, leží i s živou vodou pod stromom a spí. Ale já ho prebudím.“
Natiahol luk - strelil do dubu. až z neho odleteli triesky. Kamarát sa prebudil a už je tu i s vodou.
Ale kráľ, že dcéru nedá, dokiaľ sa Ivan neokúpe v jeho kúpeli. Ta kúpeľ bola v železnej peci a kráľ ju nechal do červena rozpálit. „Neboj sa,“ povedal ten, čo niesol otep slámy a vklzol do kúpele za ním. Rozhodil slámu a všetko sa naráz ochladilo. Kráľ si myslel, že sa Ivan upečie a ten zatiaľ vyšiel osviežený a pekný ako obrázok.
Princeznej sa páčil, ale kráľ povedal: „Ešte chcem vidieť, aký si silný v jedle.“ A dal priniesť dvanácť pecňov chleba a pečeného vola. Ten, čo niesol peceň chleba pod pazuchou sa iba zasmial a sám zjedol všetko skôr, kým by si tri razy zatlieskal.
„Ešte chcem vidieť, aký si silný v pití,“ povedal zasa kráľ a dal priniesť desať vedier vody a desať vedier vína. „Ak to nevypiješ, budeš o hlavu kratší.“ Ivan sa zľakol - ale už tu bol ten, čo niesol džbánok s vodou a kým by si tri razy dupol, všetko sám vypil.
„Jesť a piť vieš,“ povedal kráľ, „ale dcéru ti dám len vtedy, ak mi postavíš pod hradom do rána pluk vojákov. Ak to nedokážeš, budeš o hlavu kratší.“
„Tak som teda predsa prehral, kde by som vzal vojákov?“ povzdychol si Ivan, ale už tu bol ten, čo niesol na chrbáte drevo a pošepol: „Ale chod spať a ráno uvidíš.“
Keď všetci spali, vzal svoju otiepku a rozhodil drevo pod zámkom. A hneď z každého drievka bol voják s celou výstrojou.
A bolo ráno. Nad hradom vychádzalo slnko a pod hradom hrála hudba. Král a princezná rýchlo bežali k oknu, aby sa pozreli, čo sa robí. Na lúke pod hradom plno vojska a pred vojskom na bielom koni krásny mládenec.
„To je Ivan,“ vzkrikla princezná a sama si bežala pre neho. Čo mal kráľ robiť? Veď mohol byť rád, že princezná dostala takého ženicha.
A bola veľká svatba. Boli na nej všetci Ivanovi kamaráti a prišli aj bratia a rodičia. Ti sa čudovali, aké šťastie urobil ich Ivan.
y
