y
Cesta slnečnou sústavou II. diel
Profesor Palmyrin Rosette leží na posteli, okolo neho obyvatelia Gallie. Po dlhšom ošetrovaní podarilo sa Ben Zoufovi prebrať omdletého profesora k životu. Servadac už dlhšie rozmýšľal, odkiaľ ho pozná. Až zrazu si uvedomil, že je to profesor fyziky Palmyrin Rosette, ktorý ho kedysi učil na gymnáziu. Bol to tvrdohlavý čudák, ktorému jeho žiaci vyparátili nejedno huncútstvo. Jeho koníčkom bola astronómia a neskôr sa jej celkom venoval. Nikdy sa nevedel zhodnúť s ostatnými vedcami, ktorých vždy kritizoval a vyčítal im rozličné nepresnosti. Napokon sa utiahol na ostrov Formentera, kde si postavil malé observatórium. Jeho túžbou bolo objaviť neznámu kométu. Preto každú noc starostlivo sledoval hviezdnú oblohu. A naozaj, koncom roka 1875 objavil neznámu hviezdu, ktorá sa pohybovala v súhvezdí Blížencov. Čoskoro zistil, že objavil naozaj neznámu kométu. Ťažko pochopiť radosť a nadšenie čudného učenca, keď zistil, že podľa presných výpočtov dráha novej kométy pretne dráhu Zeme v noci z 31. decembra na 1. januára. Miestom stretnutia mala byť práve oblasť Stredozemného mora. Obyčajný smrteľník by sa bol ponáhľal preč z miesta katastrofy, no Rosette žiaril radosťou a vytrval. Zemeguľa bola v tom čase zahalená hmlou, preto ostatné observatóriá nemali o blížiacej sa katastrofe ani potuchy. Bola to náhoda, že iba nad Formenterou boli vhodné podmienky na pozorovanie. Pravda, kométa, ktorú profesor nazval menom Gallia, sa v onej osudnej noci len dotkla Zeme a z miesta nárazu uniesla niekoľko úlomkov — ostrovov, časť mora a niečo atmosféry. Náraz bol taký „jemný“, že nijako neovplyvnil cestu Zeme okolo Slnka, ba nik ho vlastne ani nezbadal. Iba dráha kométy sa nárazom zmenila, z hyperboly na pretiahnutú elipsu. Podľa výpočtov profesora mala sa jeho kométa po uplynutí dvoch rokov opäť stretnúť so Zemou na tom istom mieste.
Profesor Rosette zostavuje meter pomocou mincí. Všetko to vysvetlil učenec obyvateľom „jeho“ kométy, keď sa trocha zotavil. Zariadili mu v skalnom výklenku sopky observatórium, odkiaľ mohol sledovať hviezdnatú oblohu ďalekohľadom. Pomerne ľahko vypočítal priemer, obvod, povrch a obsah kométy. Časť týchto výpočtov len potvrdzovala, že Gallia je veru malá kométa, v priemere 16 ráz menšia než Zem. Jej povrch bol 297 ráz menší než povrch zemský a obsah 5166-krát menší než obsah Zeme. Rosette však chcel vypočítať aj hmotu a hustotu, ako aj intenzitu gravitácie Gallie. Na nešťastie nebolo na Gallii ani „pozemského“ metra, ani kilogramového závažia. Profesor si však vedel poradiť. Meter zostrojil pomocou francúzskych mincí, ktorých priemer bol veľmi presný. Pravda, mince získali iba po mnohých prieťahoch od úžerníckeho Hakhabuta, ktorý sa stále obával, že ho oklamú.
Profesor Rosette váži na mincieri. Podobným spôsobom získal Rosette „pozemský“ kilogram. Zložil francúzske mince, ktorých váha bola veľmi presná, v takom množstve, až dostal kilogram. Tento kilogram odvážil na Hakhabutovom mincieri (pružinovej váhe) a zistil, že „pozemský“ kilogram váži na Gallii iba 133 gramov, t. j. asi 7 ráz menej. Rosette dal ďalej vyhotoviť kocku z onej záhadnej hmoty Gallie v presných rozmeroch kubického decimetra. Keď ho odvážil na mincieri, zistil, že váži 1 kg a 330 gramov. Podľa predchádzajúcich meraní by na Zemi vážil sedem ráz toľko, to jest takmer 10 kg. Špecifická váha Gallie bola podľa výpočtov profesora dvojnásobná ako špecifická váha Zeme. Z toho bolo možné tiež vysvetliť, prečo gravitácia Gallie bola oveľa väčšia, než by sa dalo predpokladať na základe jej hmoty. Profesor si neodpustil, aby prítomným tento jav víťazoslávne nevysvetlil. Neznámy kov, s ktorým sa všade na Gallii stretali, bola zlúčenina vzácneho prvku telúru so zlatom, a to 70 percent telúru a 30 percent zlata. Táto zpráva ich priam ohromila. Nachodili sa teda na takrečeno zlatej kométe. Profesor ďalej vypočítal, že jeho kométa obsahuje asi 72 kvintiliónov kilogramov zlata. Zlato — peniaze tu boli bezcenné. Jediný človek, ktorý tomu neveril, bol Hakhabut.
Rosette pozoruje zo svojho skalného observatória hviezdy. Po tomto úspechu Rosette priam triumfoval. Nielenže vypočítal všetky rozmery svojej kométy, ale zvíťazil aj nad chamtivými pozemšťanmi. A o koľko šťastnejší bol, než jeho pozemskí kolegovia. Veď mohol pozorovať hviezdy a najmä planéty z oveľa väčšej blízkosti v čistom priezračnom vzduchu Gallie.
Obyvatelia Gallie pozorujú Jupitera. V auguste sa približovala Gailia k dráhe najväčšej planéty našej slnečnej sústavy — Jupitera. Tento obor medzi planétami našej slnečnej sústavy so svojimi 9 mesiacmi a priemerom 144 600 km krúžil okolo Slnka v strednej vzdialenosti 778 miliónov kilometrov. Obyvateľov Gallie zamestnávala otázka, či Jupiter svojou obrovskou gravitáciou, ktorá sa rovná 2,65 násobku gravitácie Zeme, nevychýli Galliu z jej obežnej dráhy. V septembri sa Gailia natoľko priblížila k Jupiterovi, že jej obyvatelia mohli aj voľným okom pozorovať jeho mesiace. Našťastie pre obyvateľov minula Gailia v polovici októbra dráhu Jupitera a nezmenene pokračovala vo svojej ceste ďalej.
Hakhabut váži na svojej pružinovej váhe tovar. Zásoby obyvateľov sopečnej jaskyne sa začali tenčiť. Chýbali im predovšetkým olej, káva, cukor, tabak a pod. Všetko to mal Hakhabut na svojej lodi v dostatočnom množstve. Napriek treskúcej zime vydržal obchodník na svojej lodi, lebo sa bál o svoj tovar. Keď ho Servadac navštívil, veľmi neochotne súhlasil s predajom svojho tovaru, no iba za zlaté peniaze. Márne mu vysvetľovali, že ich kométa je zo zlata, pokladal to iba za úskok. Ako sa však zhrozil, keď začali vážiť jeho tovar na jeho vlastnej váhe. Veď jeden pozemský kilogram vážil iba 132 gramov. No spravodlivý Servadac sa postaral, aby Hakhabut aj tak nebol pri platení ukrátený.
Pohľad na Saturna s jeho satelitmi. Zatiaľ sa Gallia priblížila k obežnej dráhe Saturna. Pravda, k nemu sa už tak nepriblížila ako k Jupiterovi. Preto iba profesor Rosette mohol vo svojom ďalekohľade pozorovať túto zaujímavú planétu krúžiacu vo vzdialenosti 1426 miliónov kilometrov od Slnka. V rovine rovníka ho obkľučoval zaujímavý farebný prstenec a obletovalo ho 9 mesiacov.
Goeleta Dobryna a tartána Hansa vyzdvihnuté ľadom do značnej výšky. Hrozí im skaza. Teplota teraz klesala už pod znesiteľné hranice a dosahovala —53 °C. Ľady okolo lodí sa posúvali a dvíhali ich do výšky. Najviac bola ohrozená Hakhabutova Hansa, ktorá sa povážlivo nakláňala na bok. Preto bolo treba bez milosti zasiahnuť a zachrániť aj proti vôli majiteľa jej cenný náklad. Dňa 20. decembra presťahovali Hakhabuta i s tovarom do osobitnej jaskyne v sopúchu.
Obyvatelia Gallie si explóziou razia cestu do stredu vyhasnutého sopúcha. Blížil sa koniec roka podľa pozemského kalendára. Obyvatelia Gallie ho chceli primerane osláviť. Veď nový rok prinášal nové nádeje. Dňa 15. januára dosiahne Gallia na svojej eliptickej dráhe najvzdialenejší bod od Slnka a potom sa začne k nemu vracať. Usporiadali malú hostinu a potom sa vydali na korčuliach na výlet po ľade. Hoci bolo veľmi zima, pretože nedul vietor a boli dobre zababušení, výborne sa im korčuľovalo. Večer sa vracali domov. Tu s hrôzou zistili, že sopka vyhasla. Všade v jaskyniach značne poklesla teplota. Výbušninami si razili cestu do sopúcha. A naozaj, 250 metrov pod hladinou mora ešte bola znesiteľná teplota 12 °C.
V jaskyni na dne sopúcha. Do jaskyne na dne sopúcha postupne presťahovali všetky zásoby, ľudí i kone. I keď tu bolo menej pohodlia, predsa sa tu dalo žiť. Iba profesor bol nespokojný a aj pri tuhej zime sledoval oblohu pri východe galérie z hlavnej jaskyne. Od 15. januára začala sa Gallia znova približovať k Slnku. Zdalo sa, že najhoršie majú už za sebou. Pravda, život v tmavej jaskyni, osvetlenej iba lampami r lode Dobryna, bol veľmi jednotvárny.
Obyvatelia Gallie sa vyhrievajú pred vchodom do jaskyne. V úplnej otupnosti plynuli mesiace. V júni teplota natoľko stúpla, že obyvatelia Gallie sa mohli už vyhrievať v lúčoch slniečka, pravda, ešte zubatého.
Profesor Resette sedí nad svojimi výpočtami. Čím väčšmi sa vonku oteplievalo, tým lepšia bola nálada obyvateľov Gallie, okrem profesora Rosetta. Ten v poslednom čase celé noci presedel nad svojimi výpočtami. Niečo mu nesúhlasilo. Dráha mesiaca Neriny nezodpovedala jeho výpočtom. Dlho dumal, až našiel príčinu.
Ben-Zouf váži kávu pre Hakhabuta. Profesor číha v pozadí. Úžernícky Hakhabut zatiaľ popredával obyvateľom Gallie všetky zásoby kávy. No sám bol nenapraviteľný „kávičkár“, a keď sa mu minula posledná hrsť, chtiac-nechtiac musel sa obrátiť na zásobovateľa obce Ben-Zoufa, aby mu niečo kávy prepustil. Ben-Zouf mal ešte zo 100 kíl kávy, a preto bol ochotný predať ich Hakhabutovi za tých istých podmienok, za akých bol sám kedysi predával. Kávu vážil, pochopiteľne, na pružinovej váhe Hakhabutovej. Tu Hakhabut požiadal Ben-Zoufa: „Drgnite troška do jazýčka!“ Keď sa Ben-Zouf udiveno opýtal prečo, Hakhabut priznal, že jeho váha veru neváži presne, ale ukazuje vždy o niečo viac. Vtom sa už naňho vrhol profesor Rosette, ktorý toto všetko sledoval ukrytý za skalným stĺpom. Veď už dávno tušil, prečo sa jeho výpočty dráhy mesiaca Neriny nezhodujú so skutočnosťou. Bol potrebný zákrok kapitána Servadaca, aby sa tento spor nezmenil naozajstnú bitku. Ben-Zouf sa len prizeral, lebo si myslel, že starý úžerník si veru bitku zaslúži. Bolo jasné, že pre nepresnosť Hakhabutovej váhy profesor zle vypočítal hmotu Gallie, od ktorej zasa závisela obežná dráha Neriny.
Servadac a Ben-Zouf sa blížia na korčuliach k zvyškom Ceuty. V novembri preletela Gallia oblasť Asteroidov medzi Jupiterom a Marsom a pri stálom zrýchlení pokračovala v ceste k Zemi. Bolo treba myslieť na budúcnosť a dať sa predovšetkým do styku s Angličanmi na Gibraltáre a Ceute. Žiaľ, nebolo možné použiť plachetnicové sane, keďže nebolo badať ani závan vetríka. Tak sa vybrali na cestu Servadac a jeho adjutant Ben-Zouf na korčuliach. Keď sa priblížili na niekoľko kilometrov, zbadali nad ostrovom pohybujúci sa predmet. Bližšie zistili, že je to semafórový telegraf, ktorým sa možno dohovoriť na diaľku.
Major Oliphant víta na pevnosti Ceuta Servadaca a jeho adjutanta. Z pevnosti im vystúpil naproti major Oliphant. Potvrdilo sa, že Angličania odkúpili Ceutu od Negretových Španielov a teraz sa tam usadili. Nijako nechceli uveriť, že sa nachodia na kométe a ich čin nemá pre Anglicko ani len najmenší význam. Dlhé zimné mesiace si skrátili diaľkovou hrou v šachy. Brigadier Murphy hral v Gibraltáre, major Oliphant na Ceute. Kroky si oznamovali semafórovým telegrafom. Komu niet rady, tomu niet pomoci — povedal si Servadac a opustil tvrdohlavých Angličanov. Dňa 9. novembra už boli zasa na sopečnom výbežku. Práve sa stali svedkami výbuchu profesora Rosetta, lebo mesiac Nerina sa stratil. Pri prechode pásmom Asteroidov unikol kométe a výpočty profesora vyšli nazmar.
Porada predsedníctva obyvateľov Gallie o ďalších opatreniach. Podľa profesorových výpočtov mala sa Gallia stretnúť so Zemou po uplynutí 51 dní. Bol najvyšší čas uvážiť opatrenia, ktoré by umožnili návrat na Zem. Na porade sa zúčastnili Timašev, Servadac, Prokop a Ben-Zouf. Profesor účasť odmietol. Podľa výpočtov profesora mala sa Gallia dotknúť Zeme na tom istom mieste ako pred dvoma rokmi. Bolo pravdepodobné, že pri tomto stretnutí sa vyvinie obrovská teplota a všetko zhorí. Ako však opustiť kométu pred katastrofou? Dobre poradil poručík Prokop. Navrhol zostrojiť z veľkých plachiet Dobryny obrovskú montgolfieru — balón, ktorý by sa s obyvateľmi Gallie tesne pred stretnutím vzniesol do výšky. Tak by bola nádej, že zemská príťažlivosť „pritiahne“ spolu s atmosférou Gallie aj balón.
V jaskyni šijú obyvatelia z plachiet lode veľký balón. Bolo to veru jediné východisko. Preto sa obyvatelia Gallie pod vedením poručíka dali ihneď do práce. Dňa 1. decembra už bola znesiteľná teplota vo veľkej jaskyni a usilovné ruky neúnavne pracovali.
Skaza lodí Dobryna a Iiansa. Začiatkom decembra teplota vystúpila nad nulu. Ľady sa začali topiť a tým bol aj osud lodí spečatený. Obe lode boli vysoko vytlačené ľadovými kryhami, a keď sa v noci z 12. na 13. decembra ľady pohli, zrútili sa aj kryhy, na ktorých lode spočívali. Roztrieštili sa o skalnatý hreb.
Zemetrasenie. Rosette beží dolu skalnou stráňou. Dňa 15. decembra sa zdalo, že obyvateľov Gallie zahubí katastrofa. Silné zemetrasenie otriaslo sopkou. Profesor sa rútil dolu stráňou zo svojho skalného observatória, ďalekohľad sa mu rozbil na márne kusy. Keď obyvatelia vybehli, zbadali vzďaľujúci sa jasný kotúč. Kométa sa rozdvojila. Jej menšia časť s Ceutou a Gibraltárom letela do neznáma. To bol koniec tvrdohlavých Angličanov. Hoci Rosette bol rozzúrený, predsa ubezpečil obyvateľov, že dráha Gallie sa týmto činom nemení a presne v noci z 31. decembra na 1. januára sa stretne so Zemou. Ostávalo im teda ešte 15 pozemských dní na dokončenie príprav.
Naloďovanie na gondolu obrovského balóna. Balón urýchlene dokončili a pripevnili naň priestornú gondolu. Potom nazbierali dostatok paliva a napĺňali balón teplým vzduchom. Ráno 31. decembra pripravovali sa obyvatelia Gallie na krkolomný let. Obrovský balón sa vznášal nad gondolou. Pri naloďovaní vznikli isté ťažkosti s Hakhabutom, ktorý si chcel odniesť svoje zlaté mince. Musel ich však zanechať, lebo boli priťažké a bránili by letu balóna.
Násilím odvádzajú profesora Rosetta do gondoly. Ešte viac ťažkostí bolo s profesorom. Ten za svet nechcel opustiť svoju kométu. Napokon ho museli odviesť násilím.
Vznášajúci sa balón. Vidieť obrovský kotúč Zeme. Posledný nastúpil Ben Zouf. Jemu pripadla úloha odpútať laná. A už sa balón vzniesol do atmosféry Gallie. Rýchle stúpal, až dosiahol výšku 2500 metrov. Otvoril sa im široký pohľad na povrch Gallie. Naposledy videli jej moria i pevniny. Čoskoro sa však ich zraky obrátili hore. Tu žiaril obrovský kotúč Zeme. Rozoznávali na ňom moria i pevniny, horstvá, roviny i rieky. Jediný Palmyrin Rosette upieral zrak dolu, na svoju kométu. Zem sa zväčšovala závratnou rýchlosťou. Ešte niekoľko sekúnd a . . .
Stroskotanci opäť na Zemi. Nad nimi sa vzďaľuje Gallia. Vtom sa začal balón kývať, obracať, vzduch syčal, vyšľahli plamene, zahalili ich mraky. Gondola sa prevrhla tesne nad povrchom Zeme a všetci popadali. Omráčení sa vrátili na matičku Zem, ktorú boli proti svojej vôli pred dvoma rokmi opustili. Všetci boli radi, iba profesor Palmyrin Rosette trúchlil nad stratou svojej kométy.
Profesor Rosette reční pred zhromaždením učencov. Všetci sa vrátili na svoje pôsobiská. Ich priatelia sa čudovali, keď sa s nimi po toľkom čase znova zišli. Úžerníckeho Hakhabuta stihol spravodlivý trest, stratil loď i peniaze. A Rosette — ten veru nemlčal, písal a prednášal o svojej kométe, lenže nik mu nechcel veriť. Jeho dobrodružný let slnečnou sústavou pokladali za výplod chorobného mozgu alebo prinajmenšom za silvestrovský žart.
Koniec.
