Nebudeme sa ustavične tárať len po vonku. Mráz štípe čoraz väčšmi. Ľahko by sme mohli aj prechladnúť. Vlezme radšej potichučky dnu a zohrejme sa. Doma je len jediná Čubova dcéra Oxana. Je pekná, čo? Aj Oxana si je toho vedomá. Teraz stojí pred zrkadlom a obdivuje sa. Nič nevidí a nepočuje. Nezbadala ani to, že do chalupy vošiel kováč Vakula, ktorý Oxanu sleduje ako tieň. Je do nej náramne zaľúbený. Oxana sa naďalej vrti pred zrkadlom. Teraz sa otočila trošku viac a uvidela Vakulu. „Jaj! „ vykríkla prekvapene. Len čo prišla k sebe začala Vakulovi nadávať, čo tam chce, po čo prišiel. „ A tú truhlicu si mi už urobil?“ spýta sa nakoniec. „Urobil, urobil,“ prisvedčuje Vakula, - ani popova žena nebude mať takú parádnu. Kováč si myslel, že za tú truhlicu mu dá Oxana bozk. Ale kdeže, Oxana je nepristupná. Odťahuje sa od kováča, posmešne sa ho pýta, či je pravda, že jeho matka je striga. „Čo ma po materi,“ odvrkne kováč, „na nikom mi nezáleží, nechcem nikoho, len teba.“
Nechajme Oxanu s kováčom trošku osamote, nech si ešte pohovoria a pozrime, čo porábajú ti. čo pokradli hviezdy a mesiac. Už ich omrzelo lietať v mrazivom povetrí. Solocha sa spustila nad svoj dom a vletela dolu komínom do izbice. Striasla zo seba sadzu i bosorácky výzor a dala sa upratovať. Vriec, čo stáli v kúte sa vôbec nedotkla. „Keď si ich Vakula sem doniesol,“ šomrala, nech si ich aj odnesie.
Strigin spoločník zo vzduchu, čert, chcel nasledovať Solochu a spustil sa za ňou dolu komínom. Keď už bol až po uši v komíne, zočil ďalšieho Solochinho nápadníka, Čuba, mieriť k Solochinej chalupe. „To nikdy nedovolím!“ zahundral nahnevano čert a vyskočil z komína. Skočil na cestu vedúcu k Solochinej chalupe, a pod ho zo všetkých strán rozhadzovat hŕby zamrznutého snehu. Nastala čertovská metelica. Čert sa veľmi potešil, keď uvidel, že Čub s kmotrom sa vracajú. Teraz príde Čub domov, hútal čert, a pričapí kováča. Ej, ale ho ten vyláta! „Zabudli sme vám povedať, prečo sa čert na kováča hnevá. A má za čo. Kováč, ktorý okrem svojho remesla, maľuje misky, natiera ploty, namaľoval aj jeho, čerta. A ako škadero ho namaľoval! Za to sa čert pomstí kováčovi, kde len môže. Preto sa teraz čert teší, ako Čub vyplatí kováča aj zaňho.
„V takej čertovskej metelici, - radi kmotrovi Čub, nikam nedôjdeme. Už aj cestu sme stratili. Skrútniže sa, kmotor, trošku nabok, možno sa ti podarí nájsť cestu. A ja ju zatiaľ tu pohľadám. Kmotor ide, ide, sneh okolo neho fučí, až napokon príde ku krčme Jaj, ale sa jej potešil! Čub sa konečne doterigal k vlastnej chalupe. Ale nebol si istý, či je to naozaj jeho chalupa. Sneh ju totiž dopoly zavial, vyzerala akosi čudne. Zabúchal na dvere. Keď mu neprišla otvoriť Oxana, ale kováč, Čub bol sväto-sväte presvedčený, že zablúdil. To je určite chalupa krivého Levčenka, čo sa nedávno oženil a vzal si celkom mladú ženu. „Čo tu chceš?“ zakričal kováč nahnevano a milého Čuba vyhnal. A na cestu mu ešte pár pridal na chrbát A tak milý Čub blúdil po dedine ďalej.
Len čo Čub odišiel, nahrnula sa do jeho chalupy hŕba dievčat. Prišli sa Oxane pochváliť, čo si pri koledovaní nazbierali. Mali plné vrecia dobrôt: posúchov, klobás a vareníkov. Ale pyšná Oxana veľmi nepozerala na nakoledované veci. Zahľadela sa na krásne črievičky, ktoré malo na nohách jedno z dievčat. Veľmi sa jej páčili. „Ej, Odarka,“ vzdychla závistlivo, „ty máš veľmi pekné črievičky. A ja nemám nikoho, čo by mi také kúpil.“ „Oxana,“ poponáhľal sa potešiť pyšnú krásavicu kováč, „ja ti zaobstarám ešte krajšie črievičky. Aj paničky ti ich budú závidieť.“ „Ty?“ pozrela na Vakulu opovržlivo Oxana, „kdeže by si ty mohol zohnať také črievičky, čo by boli dôstojné mojich nôžok? Iba ak by si mi doniesol črievičky od cárice.
Keď čert videl, že Čub s kmotrom sa vzdali úmyslu navštíviť Solochu, ponáhľal sa k nej on, a to starou osvedčenou cestou, dolu komínom. Tak mu bolo naponáhlo, že si vôbec nevšimol, že sa mu pri vchode do komína otvorila kapsa a vygúľal sa z nej mesiac. O chviľu bol mesiac na starom mieste, na oblohe a svietil jedna radosť. Čert sa teraz staral len o Solochu. Klaňal sa jej, bozkával jej ruku, lásku jej vyznával. Ktovie, dokedy by sa bol okolo nej zvŕtal, keby ho nebolo vyrušovalo búchanie na dvere. Za dverami bolo počuť richtárov hlas. „Tam v kúte sú mechy,“ poradila čertovi Solocha, „vlez do jedného.“ Potom išla otvoriť dvere.
Solocha privítala richtára, akoby bol jediný na svete. Aj vodku mu ponúkla. Richtár sa práve chystal povedať Soloche čo ho tlači na srdci, keď sa dvere zatriasli od ďalšieho búchania. Aj richtárovi poradila Solocha, aby sa skryl v mechu. Za richtárom prišiel k Soloche na návštevu Diak. No ani on sa nemohol dlho tešiť z pohľadu na Solochu. Búchanie na dvere nahnalo do mecha aj jeho.
Keď znovu otvorila Solocha dvere, vrútil sa do chalupy Čub. Ej, ale bol rád, že je konečne v teple. Aj tomu sa tešil, že vidí Solochu. Solocha je predsa vdova a on vdovec v najlepších rokoch. U Solochy sa cítil ako doma. Aj vodku si od nej vypýtal. Ešte mu vodka nezbehla dolu gágorom keď na dvere poznove niekto zabúchal. Dobre bolo liezť do mecha chudému čertovi, horšie sa už do mechu liezlo mohutnému Čubovi.
Do chalupy vliezol kováč Vakula, Solochin syn. Mal psovskú náladu. Pyšná Oxana, ktorá si z neho robi posmech, mu stále trčala v hlave. S matkou sa takmer nerozprával. Chviľku počúval koledujúcich, ktorí boli neďaleko, a potom jeho zrak zavadil o mechy.
„Načo sú tie mechy?“ spýtal sa sám seba, „zajtra je sviatok a v chyži sú všelijaké haraburdy. Odnesiem tie mechy do vyhne, nech tu nezavadzajú.“
Len čo vyšiel kováč s mechmi z chalupy, začul mládencov a dievčatá, ako sa zabávajú. Boli neďaleko a bola medzi nimi aj Oxana. Keď Vakula začul jej hlas, hodil nahnevane mechy na zem. Nechal si na chrbte len ten najmenší, v ktorom bol čert. „A kde máš sľúbené črievičky?“ zapárala Oxana do Vakulu, len čo ho zazrela. Vakula len smutne mávol rukou a povedal: „Zo mňa si viac, Oxana, posmech robiť nebudeš. Dovidenia na druhom svete! Potom sa zvrtol a utekal s vrecom na chrbte. Kvôli Oxane bol ochotný isť aj do pekla.
Ale namiesto pekla zamieril zatiaľ k Záporožcovi Bachratému Peciukovi, ktorý mal zázračnú moc. Hovorilo sa o ňom, že má styky s rohatými. Keď Vakula vošiel do Záporožcovej chalupy, našiel ho sedieť po turecky na zemi. Jedol halušky. Vakula mu povedal, čo ho trápi, a pripomenul aj to, že kvôli Oxane bol by ochotný sa aj čertovi upísať. „Nemusí hľadať čerta ten, čo ho má za plecami,“ odpovedal múdro Bachratý Peciuk. Vakula sa zľakol a ozlomkrky utekal zo Záporožcovej chalupy.
Vrece, ktoré Vakula stále nosil so sebou, kväclo vonku na zem a čert, ktorý v ňom bol skrútený ako varený rak, vyskočil von. „Kováč Vakula sa mi sám núka,“ mädlil si čert ruky, lebo všetko počul, čo Vakula hovoril Záporožcovi. „Všetko ti dám, čo len chceš,“ šepol kováčovi do ucha; - aj krásna Oxana môže byt\' ešte dnes tvoja. Potrebujem len tvoj podpis. Podpísať sa musíš, to vieš predsa, ako sa ľudia čertom upisujú, vlastnou krvou. „Podpíšem, podpíšem,“ sľuboval Vakula a čert od radosti podskočil. Podskočil, ale hneď aj doskákal, lebo Vakula spravil nad nim znamenie kríža, načo čert stratil svoju moc. Vakula ho potom chytil za chvost a rozkázal mu: „Odnes ma do Petrohradu! Rovno k cárici! Potom vyskočil na čerta, ktorý sa s nim vzniesol do povetria a zamieril najkratšou cestou do Petrohradu.
Vrecia, ktoré Vakula hodil na zem, našli koledníci. Mysleli si, že sú v nich nakoledované veci. Vláčili ich preto so sebou po dedine. Keď ich už nevládali nosiť na chrbte, položili ich na sane a vozili ich so sebou. Po dlhom těrígani dostali sa traja naši záletníci, otlčení a premrznutí, z vriec. Utŕžili poriadny posmech, ale aj ten zniesli, najdôležitejšie bolo to, že už boli vonku. Kováč sa dostal na čertovi do Petrohradu rýchlo a bezpečne. V Petrohrade premenil čerta na koňa a na ňom došiel až do stredu mesta. Ale tu by mal s koňom len oštaru. Premenil ho teda opäť na čerta a prikázal mu, aby sa najväčšmi zmenšil a takého, celkom maličkého, si ho skryl vo vrecku.
No aj tak musel čert slúžiť Vakutovi naďalej. Doviedol ho ku krajanom Záporožcom a s nimi sa dostal Vakula do cárskeho paláca.
V cárskom paláci, hýriacom nevídanou krásou, bolo panstva neúrekom. Keď sa zjavila cárica, všetci si pokľakali. Cárica sa povypytovala prítomných na novosti v šírej krajine. Záporožcov sa spýtala, či sú spokojní s proviantom, pohovorila si s nimi o Tatároch i o Turkoch. Keď prešla cárica popri Vakulovi, osmelil sa tento nešťastne zaľúbený dikaňský kováč a povedal, čo ho k nej doviedlo: „Vaše cárovské veličenstvo, také krásne črievičky, nech mi to nemá za zlé Vaša milosť, že hovoríme o nich, neušije ani jeden šuster na svete Ach, keby moja žena mohla také črievičky nosiť!“ „Vstaň!“ povedala kováčovi panovnica, „tvoju žiadosť nie je ťažko splniť. Prineste mi ihneď najkrajšie topánky, zdobené zlatom!“ Cárica potom ešte dlho besedovala s prítomnými, ale kováč už v paláci nevydržal Pošepol čertovi: „Vynes ma odtiaľto!“ a zrazu sa našiel až za mýtnymi závorami.
No a z Petrohradu dostal sa Vakula tak, ako do Petrohradu. Nevedel, že jeho náhle zmiznutie si pol Dikaňky vysvetľovalo podľa jeho slov, ktorými sa lúčil s Oxanou. Ľudia hovorili, že cez prierubu vliezol do vody a utopil sa. Aj Oxana bola akási nesvoja. Rečiam o utopení celkom neverila, myslela si však, že Vakula, z ktorého si dosť často robila posmech, ušiel z dediny. A ten posmech si Vakula vôbec nezaslúžil. Bol to celkom rúči šuhaj. Keď si tej noci Oxana ľahla do postele, ani zaspať nemohla. Stále mala Vakulu pred očami.
Ráno bol Vakula opäť doma. Ale nešiel hneď medzi ľudí. Zaliezol do sena v kôlni a spal tam až do samého poludnia. Keď sa prebudil, zamieril rovno do Čubovej chalupy. Čub bol doma sám a náramne sa začudoval, keď uvidel živého kováča. Ešte väčšmi sa začudoval, keď kováč vytiahol črievičky od cárice. Kováč nezabudol ani na Čuba podaroval mu novú čiapku a opasok. „Daj mi Oxanu za ženu, ňaňo,“ poprosil Čuba kováč. „Dám,“ odpovedal Čub a Oxana, ktorá sa v tej chvili vrátila domov od radosti a prekvapenie vykrikla: - Jaj! „Mám pre teba črievičky od cárice,“ prihovoril sa Oxane kováč. „Čo ma po črievičkách,“ odpovedala Oxana, „ja ťa Vakula chcem aj bez nich!“
y
