y
Čudné kráľovstvo
Žilo v jednom meste jedno dievčatko. Kto ho stretol ráno iste si pomyslel: aké pekné dievčatko. A také čistučké a upravené dieťa je určite aj poslušné, udržuje všade poriadok a často sa umýva.
No Zuzka - tak sa naša hrdinka menovala, nesmela ani na chvíľočku ostať sama. Stačila sekunda bez dozoru a už bola na nepoznanie. Keď ju mamička neodviedla až do triedy, lebo sa ponáhľala do práce, na tých pár krokoch od bránky do materskej školy zmizol účes, biele pančušky prestali byť biele a ruky? No hrôza!
Súdružka učiteľka len zalomila rukami, musela nechať ostatné deti a venovať sa Zuzke. Čo-to opraviť mydlom, čo-to ihlou. No najzáhadnejšie veci sa okolo našej Zuzky diali na prechádzkach. Za radom detí ostávali najrozmanitejšie stopy.
Šupa z banánu, na ktorú stúpil jeden ujo
alebo mnoho a mnoho najrozmanitejších papierikov, čo jasličkári, deti ešte hlúpučké, pokladali za sneh.
Vyskytol sa aj chlebík, rožok, kus koláča, saláma alebo syr. No záhady nad záhady, potraviny - stopy zostávali na chodníku iba do tmy.
No keď po noci svitol nový deň, na chodníku bolo opäť čisto, až kým nešli na prechádzku deti z materskej školy o do ktorej chodila tá naša prečudesná Zuzka. Všetko by bolo šlo asi takto naďalej, keby nie... No, radšej počúvajte!
Raz večer, keď mamička nemohla ísť po svoju dcérku do škôlky a otecko bol na služobnej ceste, šla naša Zuzka sama domov. Ako vždy ostával za ňou chodník stôp, ktorý – ktovie ako – stačila neustále vyrábať.
Ide, ide a zrazu jej zastúpi cestu akýsi čudný tvor. A za ním ešte jeden. Hlboko sa pred dievčatkom uklonila a prerečú ľudským hlasom: „Pani naša, hneď a zaraz ťa máme odprevadiť do paláca nášho pána kráľa!“
A tie čudné tvory viedli Zuzku tmavými uličkami, vošli do akýchsi ešte tmavších chodieb až sa roztvorili
dvere a Zuzka sa ocitla pred samotným vládcom tejto podzemnej ríše.
Bol to taký istý tvor ako všetci ostatní, iba starší, a hlboko sa Zuzke poklonil. Teda, prišla si, riekol. Tomu sa teším. Som už starý, treba sa mi poobzerať po nástupcovi. Naša voľba padla jednohlasne na teba. Vítaj, ó naša kráľovná.
„A kto ste vy?“ opýtala sa prestrašená Zuzka.
„Ty nás nepoznáš?“ začudoval sa kráľ. Veď nás už tak dlho živíš, chystala si nám na chodník chlebík a dobručkým maslom, salámu, syry a všelijaké iné dobroty. My sme to predsa, tvoje potkany a muchy!
Zuzka, už i tak dosť prestrašená, sa naľakala ešte viac a začala plakať, že ona chce ísť k mamičke a k oteckovi.
Kráľ a jeho poddaní sa veľmi čudovali, akéže zvuky to dievčatko vydáva. Mysleli si, že je hladné a preto jeden priniesol nahryznutý rohlík, iný ohryzok z jablka, tretí kosť... Vôbec, každý sa usiloval dačím prispieť. Vidíš, vraveli, toto všetko máme od teba a od takých deti ako si ty. Ale Zuzka len. plakala a plakala, že chce ísť domov.
Tu sa už kráľ nahneval. Napred nám preukazuješ toľký čas ohromnú starostlivosť, chceš vyvádzať. votrieť do našej priazne. Kŕmiš nás, my si ťa za to vážime a keď ti chceme preukázať najvyššie vyznamenanie a chceme ťa vyvoliť za svoju kráľovnú, začneš vyvádzať. Odmietaš? Dobre, ale kto raz uzrel našu ríšu, spoznal naše tajomstvá, ten tu už musí ostať navždy. Mohla by si nás zradiť ľuďom a potom, beda nám.
Nechcela si byť našou kráľovnou, budeš našim zajatcom. Taký je zákon. Stráže, berte ju!
Zvečerievalo sa. Zuzkina mamička ešte, že si zbehne do pivnice po zemiaky a zájde naproti svojej dcérke, ktovie, kde sa toľko túla.
Zíde mamička do pivnice a koho tam v kúte vidí spať: svoju Zuzku. Vzala ju do náruče a odniesla domov. Nežne jej dohovárala: „Ty motovidielko, kde si to zasa zašla? Kto to kedy videl, v pivnici spať?“ Zuzka neprezradila nič zo svojho dobrodružstva, ale od toho večera už všetky odpadky dávala ta. kde treba.
Tento príbeh sa mohol stať hociktorému neporiadnemu dievčatku, či sa už volá Zuzka, Ingridka alebo Mirka. No rovnako sa mohol stať aj neporiadnemu Jankovi, Jurkovi či Paľkovi. Hádajte, deti, prečo?!
