Kráľovič išiel. Keď prišiel hore, videl na povale malé železné dvere. Otvoril ich zlatým kľúčom a vstúpil.
Tam bola vysoká okrúhla sieň, v stene dvanásť vysokých okien a v každom okne na krištáľovom skle bola dúhovými farbami vyobrazená panna, jedna krajšia ako druhá. Jedno z tých dvanástich okien bolo zastreté bielym závesom.
Odhrnul ten záves a tam bola panna zo všetkých najkrajšia, ale smutná a bledá. Kráľovič povedal: \"Túto chcem mať a žiadnu inú.\" Keď to povedal otcovi, ktorú si vyvolil, zamračil sa starý kráľ. \"Zle si urobil syn môj, že si odkryl, čo bolo zastreté. Táto panna je v moci zlého černokňažníka - v železnom zámku zajatá a nikto sa odtiaľ ešte nevrátil. Ale dané slovo je zákon. Choď, pokus sa o svoje šťastie a zdravý sa mi domov vráť! \"Kráľovič sa rozlúčil s otcom, vysadol na koňa a šiel.
Musel ísť cez veľký les. A keď tak v húštine blúdil nevediac kadiaľ kam, počul za sebou: \"Hej, zoberte ma do služby - nebudete to ľutovať!\" \"Kto si a čo vieš robiť?\" \"Volám sa Dlhý a viem sa naťahovať.\"
A začal sa Dlhý naťahovať, až bal taký vysoký ako jedľa. \"Dobre, svoj kúsok vieš, ale čo mi je to platné, ak ma z lesa nemôžeš vyviesť!\" \"To je ľahká vec,\" povedal Dlhý a natiahol sa, až bol trikrát taký vysoký ako najvyššia borovica. Poobzeral sa dookola a hovorí: \"touto stranou máme najbližšie z lesa von.\"
Potom sa zmrštil, vzal koňa za uzdu a išiel napred, a než by sa kráľovič nazdal, boli za lesom. \"Tamto, pane, ide môj kamarát,\" povedal Dlhý. \"Toho by ste tiež mal vziať do služby.\" Bol to chlapík zavalitý. Mal brucho ako súdok. \"Pozri, kto si ty a čo vieš robiť?\" \"Ja, pane, sa volám Široký a viem sa rozširovať.\"
A po týchto slovách sa Dlhý rýchlo pustil k lesu a kráľovič nestačil uháňať, bol by ho Široký aj s koňom pritisol, ako mu brucho náhle narástlo. \"Ty si ma prehnal, ale takého chlapíka každý deň nenájdem.\"
A tak sa uberali ďalej až stretli jedného a ten mal oči zaviazané šatkou. \"Pane, toho by ste tiež mali vziať do služby.\" \"Pozri, kto si a prečo máš oči zaviazané, veď nevidíš?\" \"Hľa, pane, naopak, pretože príliš vidím, musím si oči zaväzovať. Preto sa volám Bystrozraký. \"
Potom sa pozrel k protiľahlej skale, odviazal šatku a uprel na ňu svoje žeravé oči. A skala začala praskať a kusy lietali z nej na všetky strany. \"Ó, ty si chlapík, ale keď máš tak dobrý zrak, pozri sa, ako mám ďaleko ešte do železného zámku.\" \"Keby ste išiel, pane, sám, ani za rok by ste tam nedošiel. Ale s nami tam prídete ešte dnes. Práve tam teraz chystajú večeru. \"\" A čo tam robí moja nevesta? \"\" Vo vysokej veži, za železnou mrežou, ju černokňažník stráži. \"
A kráľovič povedal: \"Kto si dobrý, pomôž mi ju vyslobodiť.\" A oni všetci sľúbili, že mu pomôžu.
A keď sa slnko chystalo zapadnúť, vošli cez bránu do Železného zámku. V nádvorí, v koniarni i v izbách videli mnoho ľudí, ale boli všetci skamenelí. V jedálni bolo veľa dobrých jedál a nápojov.
Keď sa najedli, rozleteli sa odrazu dvere a do izby vstúpil černokňažník. Zhrbený starec, v dlhom, čiernom odeve. Hlavu holú, šedivé fúzy po kolená a miesto opasku tri železnej obruče. Za ruku viedol krásnu pannu. Bledú a smutnú. Kráľovič ju hneď spoznal a išiel jej oproti. Ale než mohol slovo prehovoriť, ozval sa černokňažník:
\"Viem, prečo si prišiel. Chceš odtiaľto odviesť túto kráľovnú. Dobre teda, zober si ju - keď ju po tri noci dokážeš ustrážiť, aby ti neušla. Ak ti utečie, skamenieš. \"A odišiel.
Kráľovič sa začal panne prihovárať, ale ona neodpovedala. Tak si zaumienil, že celú noc nebude spať, aby mu neušla. A pre väčšiu istotu ....
... .natiahol sa Dlhý ako remeň a vinul sa pozdĺž stien. Široký sa posadil do dverí, nadul sa a zapchal ich tak, že by ani myška nebola prekĺzla. A Bystrozraký sa postavil na hliadku. Ale za chvíľku všetci začali driemať, zaspali a spali celú noc.
Ráno bola kráľovná preč. Kráľovič ihneď zobudil svojich služobníkov a pýtal sa, čo robiť. Bystrozraký pozrel oknom von: \"Sto míl odtiaľ je les, uprostred lesa starý dub a na dube žaluď a ten žaluď je ona. Nech ma Dlhý vezme na plecia a dostaneme ju. \"
A neprešlo ani čo by raz okolo chalupy obehol a Dlhý kráľovičovi ten žaluď podal. Kráľovič ho pustil na zem a v tej chvíli - stála kráľovná vedľa neho.
A keď sa slnko za horami začalo ukazovať, rozleteli sa s hrmotom dvere - a černokňažník vošiel do izby a potmehúdsky sa usmieval. Ale keď kráľovnú zbadal, zamračil sa a zahundral a tú tresk - jedna železná obruč na ňom praskla a odskočila. Potom vzal kráľovnú za ruku a odviedol ju preč.
V ten deň potom nemal kráľovič čo robiť, než chodiť po zámku a pozorovať, čo kde bolo divné. Všade ako by bol v jedinom okamihu vyhasol život. V jednej izbe bol skamenený rytier - akoby v strachu pred niekým utekal a preskočil cez prah, ale nedopadol.
Pod komínom sedel nejaký sluha, držal v jednej ruke pečienku a druhou si dával do sústo, ale nestihol. Tiež skamenel. A mnoho iných tu ešte videl, každého tak a v tom postavení, v akom bol, keď černokňažník povedal: \"skamente!\" A v zámku aj okolo zámku bolo všetko pusté a mŕtve. Stromy boli, ale bez lístia. Rieka bola, ale netiekla. Nikde, ani vtáčika speváčika, ani kvietky dietky zeme a vo vode ani rybičky beličky.
A večer priviedol černokňažník kráľovnú, aby ju kráľovič ochránil. A hoci si všetci zaumienili, že sa budú všemožne snažiť, aby nezaspali, nepomohlo nič, zaspali zas. A keď ráno za svitania sa kráľovič prebudil a videl, že kráľovná zmizla, skočil a potiahol Bystrozrakého za rameno: \"Hej, vstávaj, ty Bystrozraký, či vidíš, kde je kráľovná?\"
Ten si pretrel oči a hovorí: \"Už ju vidím, dvesto míľ odtiaľto je hora a v tej hore skala - a v tej skale drahý kameň. A ten kameň je ona. Keď ma tam Dlhý donesie, dostaneme ju. Dlhý ho vzal na plecia, natiahol sa a šiel čo krok, to dvadsať míľ.
Bystrozraký potom uprel na horu svoje žeravé oči, hora sa rozsypala a skala sa popraskala na tisíce kusov a medzi nimi sa trblietal drahý kameň. Ten vzal a kráľovičovi priniesol, a ako ho na zem pustil, stála tu kráľovná zas.
A keď potom černokňažník prišiel a ju uvidel, zlosťou sa mu zaiskrili oči a tresk - zas jedna železná obruč na ňom praskla a odletela. Zahundral a kráľovnú z izby odviedol. Ten deň bolo všetko tak ako včera. Po večeri černokňažník zasa kráľovnú priviedol a posmešne prehodil: \"He, uvidí sa, kto z koho, či zvíťazíš ty, alebo ja!\"
A ešte viac sa všetci snažili, aby odolali spánku. Ale všetko nadarmo. Jeden po druhom chodiac zaspali- a kráľovná im predsa ušla.
Ráno sa kráľovič prebudil prvý a keď kráľovnú nevidel, zobudil Bystrozrakého. Bystrozraký dlho hľadel von: \"Ó, pane, ďaleko je, ďaleko - tristo míľ odtiaľ je čierne more a uprostred toho mora, na dne, leží škrupina - a v tej škrupine zlatý prsteň, a ten prsteň je ona. Ale predsa ju dostaneme! \"
Dlhý vzal na jedno rameno Bystrozrakého, na druhé Širokého, natiahol sa a šiel, čo krok to tridsať mil.
A keď prišli k čiernemu moru, natiahol Dlhý ruku ako najviac mohol, ale ku dnu predsa nedosiahol. \"Však ja vám pomôžem,\" povedal Široký a nadul sa, čo mu brucho stačilo. Potom sa položil na brucho a pil, a za malú chvíľočku Dlhý ľahučko na dno dosiahol. A škrupinu z mora vyniesol. - Aj vybral z nej prsteň a ponáhľal sa späť. Ale cestou bolo mu ťažko so Širokým bežať, pretože mal polovicu vody z mora v sebe.
. I striasol ho v údolí z ramena na zem. Buchlo to - a v okamihu bolo celé údolie pod vodou ako veľké jazero.
Zatiaľ bolo už v zámku kráľovičovi veľmi ťažko. Slnko už začalo vychádzať. Dvere sa rozleteli a na prahu stál černokňažník. A vidiac, že tu kráľovná nie je, škaredo sa zarehotal a vkročil do izby.
Ale, v tom - crnk - rozletelo sa okno na kusy a zlatý prsteň padol na zem, a v okamihu tu stála kráľovná. Bystrozraký, keď videl, v akom nebezpečenstve kráľovič je, povedal to Dlhému. Dlhý urobil krok a hodil prsteň oknom do izby. Černokňažník zlosťou zareval - a tretia železná obruč na ňom praskla a odskočila, černokňažník sa premenil na havrana a vyletel von oknom. A v tom hneď tá krásna panna prehovorila a ďakovala kráľovičovi, že ju oslobodil, a očervenela ako ruža.
V zámku zrazu všetko ožilo. Ten, čo preskakoval prah - dopadol na zem, ale hneď zase vstal a schmatol sa za nos. Ten, čo sedel pod komínom, strčil sústo s pečienkou do úst a jedol ďalej. V koniarniach dupali a erdžali kone. Vysoko v povetrí švitoril škovránok a v bystrej rieke plávali kŕdle rybičiek. Všade bolo živo, všade bolo veselo.
A keď všetci ďakovali za svoje vyslobodenie, povedal kráľovič: \"Mne nemáte čo ďakovať. Keby nebolo Dlhého, Širokého a Bystrozrakého, bol by som tým, čím ste boli vy. \"
A hneď potom sa vydal na cestu k starému kráľovi so svojou nevestou. Bola hlučná svadba. A keď bolo po svadbe, ohlásili sa Dlhý, Široký a Bystrozraký mladému kráľovi, že pôjdu zase do sveta.
Mladý kráľ im dohováral, aby u neho zostali, že im dá všetko, čo budú do smrti potrebovať. Ale im sa taký lenivý život nepáčil a predsa odišli. A do dnes sa po svete potĺkajú.
Koniec.
y
