Keď ho mládenec zbadal, zamračil sa a vyskočil. Zľakol sa. Valentovi, lebo on to bol, prišiel na um pán Tobiáš, jeho hrádok a jeho kamaráti. Zbledol a chystal sa ufujazdiť. Ale kráľ ho zadržal. - Neutekaj, synku! - Náhlo mi, pane, - odvetil poplašený Valent. - Ak ti náhlo, dobre. Ale zahraj ešte. Tak mi zahraj, akoby si hral tým dvom prostopašným lišiakom, nie tak smutno ako pred chvíľou. Valent akosi neveril. Tento sa síce celkom ináč rozpráva ako pán Tobiáš, jednako, ktovie, či gajdy zahrajú. - A povedzte mi, pane, ste vy dobrý človek? - opýtal sa. - Ja? - zadivil sa kráľ. -Nie ako tí? - ukázal Valent na hrádok. Matej zavzdychol. Vedel dobre, aký je pán Tobiáš i šášovský pán nájomník, jeho priateľ. Preto sa zachmúril a zamyslel. Neprehovoril už, len si sadol a smutne hľadel pred seba. Valentovi sa ho uľútostnilo. „Nie,“ hútal, „tento je iste nie ako tamtí. Aj sa pekne prihovoril, ani nebil, ani sa nevadil, že si tu na bielom dni vyhrávam.“ prisadol si teda a fúkol do nástroja. Začal. Najprv smutne, a potom akoby bol zabudol na cudzinca, videl len prostopašné lišiaky. A hral, ako vari ešže nehral. Keď zastal, vstal aj kráľ. - Ďakujem ti, synku, - povedal, - a aby si vedel, komu si hral, tu máš tento môj obraz. Podal mu zlatý peniaz. Ale Valent nechcel vziať. - Ej, - hovorí, - môj pane, nie za peniaze som vám vyhrával. - To nie za muziku, synku, ale na pamiatku.

Nuž Valent si nedôverčivo vzal podávaný peniaz. A keď sa vrátil a rozpovedal dedovi, aký človek sa tu potuluje, ded len pokýval hlavou. Ale keď mu ukázal peniaz, vypleštil starý oči a zareval: - Ty chumaj, veď to bol pán kráľ!

Ale čože Valent! Nevedel on, či to väčší pán od Tobiášu, alebo menší. Len sa usmial a schoval dukát do rázštepu v kolibe...

Pán Tobiáš Žakýľsky sa milo usmial, keď pán kráľ Matej zavítal k nemu, a keď mu medzi rečou na hostine odrazu povie: - Urodzený pane, to váš ten kopec tamdolu, kde sa ovce pasú? - Z vašej milosti môj, veličenstvo – hovorí úctivo pán Tobiáš a už myslí, že sa iste kráľ stretol s Babicom, ktorý nebodaj niečo naklebetil na neho. Tak myslí a sľubuje v duchu: Ak som ti ešte gate nevyprášil, vyprášim ti ich teraz istotne. - Hm, teda váš – hovorí kráľ a dodáva, - počúvajte, urodzený pane, mohli by sme urobiť čaru. Pán Tobiáš si oddýchol. Vyjasnil tvár a začervenal sa. - Dajte mi kopec aj s lúčinami, ja vám dám kus zeme na tejto strane pri Bielom potoku až po Hron. Je to sice les, ale je ho z päť ráz toľko ako tamtoho. Pán Tobiáš nevedel napochytre, čo by mal povedať. Jednako, či mu boli kráľove slová po srsti alebo proti, nemohol ináč, len privoliť. - Hovorím, veličenstvo, z vašej milosti používam, čo požívam ,a ak sa vám kopec páči, nájdem ja pre svoje ovce pasienky aj inde a lesy sa mi zídu a možno aj viac úžitku prinesú ako holé grúne. Kráľ sa milostivo usmial.- Hneď po návrate dám vyhotoviť príslušné listiny a pošlem vám ich zo Zvolena. Pán Tobiáš sa uklonil a úctivo pobozkal kráľovi ruku. Ale potom, keď sa dozvedel, prečo kráľ zamieňal pozemky, očervenel ako vtedy, keď kráľ začal reči o zámene. Nadul líca a zlostne fučal. Pravou rukou vykrúcal to jeden, to druhý fúz a bez slova počúval, čo číta páter, ktorý učil jeho dcéry poznávať abecedu na hrade. Keď dočítal, stál pán Tobiáš ešte chvíľku takto a potom sa opýtal: - Teda toto tam stojí? - Do slova. - Hm, - zašomral Tobiáš a vyšiel. Poprechodil sa po dvoje, postál pred hrádkom a potom, akoby si bol odrazu na niečo spomenul, dal si priviesť koňa. Vysadol a cvalom letel na salaš.

- Kdeže máš toho tvojho muzikanta, starý? - začal, keď došiel na salaš. - Vnuka, urodzený pane? - Čert vie, čím ti je! - Valent, Valent! – zavolal bača. - Je kdesi dolu pri ovciach, urodzený pane, ale hneď bude tu. Pán Tobiáš zosadol z koňa a sadol si na peň, nevšímajúc si baču, čo práve žinčicu zváral. Keď Valent dobehol, zastal, akoby ho bol do zeme vsadil. Aj pozdraviť zabudol a len po hodnej chvíli zajachtal: - Pánboh daj dobrý deň, urodzený pane! Pán Tobiáš akoby ani nebol počul. Premeral si ho od hlavy po päty a nechal ho stáť pred sebou. Valent sa neopytoval, lebo si domyslel, že ho ded kvôli pánu Tobiášovi volal. - Teda ty si ten chýrny hudec? Valent len hlavu sklonil. - A aj kráľovi si vyhrával? - Neviem, urodzený pane, čo si bol kráľ. - Chmuľo, mal by si dostať päťadvadsať, že nepoznáš kráľa, ale nemám dnes na takéto veci čas a vôlu. Dostal som písmo od kráľa. Valent len stál a pozorne počúval reči pána Tobiáša. - Podľa toho písma sú tieto lúčiny i s kopcami tvoje. Rozumieš, chmuľo? - Nerozumieme, urodzený pane, - zastrel sa do reči Babic. - Ako môžu byť jeho, keď sú to lúčiny vaše? - Ty starý trúd sa nestaraj. To tuto všetko je vnukovo, ale si nemyslite, že to len tak ľahko pôjde. Mne je kráľ... Pán Tobiáš, ktorý medzi rečou vstal a podišiel k Valentovi, sa spamätal a zamĺkol. Len jedovato odpľul a potom bez slova vzal koňa za opraty a pešky odchodil, zlostne šibúc bičíkom. Keď prešiel niekoľko krokov, obrátil sa a zavolal: - Zato sa tu moje ovce budú pásť a árendu vám vyplatím! Neboli múdri z tejto reči ani ded, ani vnuk. A že nerozumeli, čo tou rečou myslel žakýlsky pán, nuž len robili ako dosiaľ. Akoby tieto pozemky a stádo boli pána Tobiášove.

Bolo to o Michala. Podjeseň, a leto sa nemalo vôľu poddať. Slniečko svietilo teplo a milo hrialo, že tŕpkové kriaky začali znovu kvitnúť, akoby mala jar prísť. A to veru bola zriedkavá vec. No nedalo sa nič robiť. Ovce sa dobre darili. Pásli sa veselo a Valent i ded dávno zabudli, čo to boľ pán kráľ Matej s kopcom porobil. Iba teraz im prišlo na um. Dobehol totiž Vavrinec a oznamuje: - Máte prísť zajtra aj s vnukom na hrad. Nedalo sa nič robiť, len ísť, keď pán Tobiáš volal. Na druhý deň si vymastili krpce, prihladili starostlivo vlasy, obliekli nove gate, i hunky prehodili na plecia a pobrali sa, nechajúc stádo psom na opateru. Stúpali bez slova, lebo nechodievali na hrad. Radiť sa nemali čo. Pán Tobiáš povie, prečo ich zve, a oni budú musieť len prikývnuť. Tak sa dostali na hrádok. Pán Tobiáš ich už čakal. - Teda ste prišli, prišli, - vítal ich, keď sa úctivo poklonili. - Ako ste ráčili rozkázať, urodzený pane, - prisviedčal starý. - Hehehe, - zasmial sa akosi jedovato pán Tobiáš. - Pravdaže ste prišli, ale sotva viete, po čo. - To veru nevieme, urodzený pane. - Nuž tak vám to poviem: árendu vám idem vyplatiť za pasienky. Teraz sa neozval ani starý, ani mladý.

- Teda ty si muzikant? - ukázal prstom na Valenta. Valent ani nevedel, ako vyhŕklo z neho: - Ja! - Hehehe, - zasmial sa pán Tobiáš, - viem... Kráľovi vyhrávaš... No veď počkaj... A kto ťa to naučil? - opýtal sa odrazu. - Sám, - povedal naraz i vnuk i ded. - Ehe, ale gajdy si mu ty... zavrešťal zase Tobiáš a jed mu stúpal do hlavy. - A z mojej ovce... he...! - Darovať ste mi ju ráčili, urodzený pane, a nechceli peniaz vziať za ňu, - bránil sa starý Babic, vidiac, že nebude dobre. - Ukradol si ju, ukradol, - kričal Tobiáš. - Hrom aby to... Ja vám dám árendy... Ej, dám, aby ste nemysleli, že žakýlsky pán je dáky chrapúň... Kráľ dal, kráľ rozkázal a žakýlsky pán statočne zaplatí... Ej, zaplatí...aby ste si nemysleli... Bedač jedna... Hej, Krištof! - zavolal. Keď sa dráb ukázal, rozkazoval pán Tobiáš chladným hlasom: - Týchto dvoch vyplatíte. Tomu muzikantovi štyridsať a starému dvadsať! Rozumieš?

Krištof prisvedčil a zavolal Valenta i deda, aby šli za ním. No sotva vyšli predo dvere, ani nevedeli, ako ich zdrapili železné ruky vypasených pandúrov. Kým si uvedomili, čo sa s nimi robí, ležali už jeden i druhý vytiahnutý na dereši v zámockom dvore. Pán Tobiáš stál pri okne a smial sa: - Nuž vidíte... Ej, pán Žakýlsky, neostane dlžen... Statočne zaplatí árendu... Len neviem, či som dosť nameral urodzeným pánom... Ej, na jar zas vyplatím, i na jeseň statočne... Sám budem čítať. Krištof a Damián, začnite! A stojac v okne, pomaly počížal.

Milý bača už ľutoval, že sa dal na slová behanovského Ogrgeňa a podľa jeho rady urobil gajdy. Ale prečo sa biela ovca práve tu našla? A prečo sa utopila? A vedel aj to, že keď Valent teraz gajdy nechytá do rúk, jednako sa ich nezriekne. To by naostatok nebolo zle, ale ak bude vyhrávať s takým šťastím ako dosiaľ, nuž sa veru ešte hodne zle navalí za nich. Ale Valent nie tak. - Dedo, - hovorí raz za zimného večera po Hromniciach. - No? - zašomral ded. - Ja takto nebudem. A keby vás nebolo, ani by som už nie... - A čo chceš urobiť? - Pozrite, grúne vraj pán kráľ dal mne... Jednako ich užíva pán Tobiáš. A nech by užíval. Čože, ja nežiadam, ale aby som čakal do Ďura, kým ma pozvú na zámok, aby ma vypalicovali, ej, dedo, to nebudem... Ded len hlavou pokýval. Uznával, že má Valent pravdu. Ak dočká jar, pán Tobiáš istotne splní slovo. - Pozná ho už dobre. - Ale čo si počneš? - Nuž pozrite, dedo, ak kráľ dal, pôjdem k nemu a poviem, nech si zase vezme, čo je jeho, a vráti pánu Tobiášovi. Pán kráľ, ako dal, tak vezme a pán Tobiáš dá pokoj. Vrátim sa a budeme zasa spolu. - Dobrá myšlienka, chlapče, jednako, ako sa dostaneš ku kráľovi? Vieš ty, kde býva kráľ? Poznáš cestu, ktorá vedie k nemu? A vieš ty, že kráľ býva v takom meste, kde zámkov, ako tuto pánov Tobiášov, ba ešte väčších, ako oviec v košiari a domov ako tej trávy na lúkach a ľudí ako mravcov v mravenisku?! A pána kráľov zámok taký veľký ako táto hora a pod zámkom voda hučí a ako sa cez ňu dostaneš, keď si nikdy rieky nevidel, nie to v loďke sedel? Valent len na pol ucha počúval. Nemisnil ísť do Budína. Inak myslel. - Nie, dedo. Prečo by ja šiel za pánom kráľom, keď pán kráľ príde sem? Babicovi svitlo v hlave, musel prisvedčiť. - Myslíš do Zvolena? - Prečo nie? Príde leto a príde aj pán kráľ. Do Zvolena už len potrafím. Hovorili ste, že Hron od Zvolena tečie. Zbehnem dolu pod Šášovský zámok k Ladomeru a potom sa dám proti vode, kým nedôjdem do mesta. V meste ľahko nájdem zámok a v zámku pána kráľa. Vezmem peniaz, čo mi daroval, bude ho iste poznať. Mám ho odložený v kolebe v rázštepe. Rozpoviem mu, ako som pochodil, ako sa nám povodilo. - Bodaj by bolo tak, ako hovoríš, chlapče. Bodaj by bolo tak... - Uvidíte, dedo, že dobre bude, len čo sa tohto kráľovho daru strasiem. - Potom už nesedávali takí smutní. I ded, i vnuk veselšie chodili okolo oviec a radostnejšie očakávali jar, keď pán kráľ príde do Zvolena. Nevedel Valent, nevedel ešte, aké je lúčenie. Nikdy sa nelúčil s nikým. Ani mu na um neprišlo, že by sa s dedom rozísť mal. Myslel, že s ním bude naveky. Teraz, keď si pomyslel, že bude musieť odísť a deda nechať, čudne mu stískalo srdce. Nevedel Valent, či to strach, či obava. Ale čas tekal. A čím ťažšie bolo Valentovi myslieť na túto vec, tým chytrejšie utekal čas. Utekal a Ďura bude nezadlho. Valent nechcel čakať do Ďura na salaši...

Toho večera, keď ho už len dva dni delili do chvíle, keď sa mienil vydať na cestu, stala sa divná vec. Hral, hral, kým sa mu myseľ nezastrela a pred očami sa nezjavil zámok a voda. Potom mu chlipák vypadol z perí a muzika sa zadusila kdesi v temlove. Sedel Valent potom viacej zadumaný ako inokedy. Ako tak sedí uhriešený a utrápený, odrazu len zbadá, že sa z hory niečo k nemu trávou blíži. Neveľmi si toho všímal. Len keď zbadal malú postavičku lesnej žienky, zbystril pohľad. Keď priskackala k nemu tak, že sa ani zeme nedotýkala, poznal v nej Kráľku. Mala ľahké belavé šaty, čo sa v noci tratili v tme, a na hlave jej svietila korunka. Čakal Valent a nehovoril, lebo videl, že sa Kráľka k nemu uberá. - Valent, Valent! - zavolala, keď došla a zastala obďaleč. - Ty si to, Kráľka? - opýtal sa Valent len tak zo zvyku. - Ja, Valent, a prišla som k tebe... - Hej, Kráľka, rozlúčiť sa, však...Kráľka nepovedala slovka, len sklonila hlávku. - Nebudem vám ja už tejto jari vyhrávať, Kráľka. Nebudem veru, lebo Ďura neďaleko a pán kráľ možno sa už poberá do Zvolena. - Smutno nám bude, Valent, ale čože si počneš? Vieme, že ti to všetko naša gajdica narobila. Ej, čože sme my vedeli, keď sme ti ju darovali? Mysleli sme -všetci ľudia sú takí ako my. A ono žijú aj takí ako žakýlsky pán a jeho kamaráti. Ale nermúť sa, dám ti novú gajdicu, lepšia ona bude od prvej, a keď ti zle bude, len si smelo zagajduj! Valent popamäti vykrútil starú gajdicu, podal ju Kráľke a zakrútil si miesto nej novú. - Tak ,Valent, ostaň zbohom... A keď sa raz vrátiš, nezabúdaj na nás. I keď sme tvojmu oku skryté, jednako ťa vidíme a počúvame. Zahraj tu večerom pod stromom... Druhého dňa sa Valent chystal na cestu. Nechcel sa dať prekvapiť. Prichystal tanistru, hodnú čugaňu do ruky, lebo vedel - vo svete všelijakí ľudia. Prezrel gajdy, vymastil bačkory a pripravil sa. Dohodli sa, že ho dedo odprevadí na kus, a potom už sám pobeží dolu k Hronu. Pohne sa večer, lebo čože je jemu noc? Od malého mala žil v hore a noc, deň mu boli jedno. Aspoň prejde okolo Šašova nocou. Radšej si cez deň oddýchne.

Nebál sa Valent noci, ale ako sa vzďaľoval od deda, tým viac mu srdce stískalo. Len keď prišiel do ladomerských hôr, uľahčilo sa mu. Kráčal potichu horou, lebo mal krpce mäkké ako perina a oči mu boli privykli na temnotu. Nohy sa nepotkli ani o jeden kameň. Kráčal horou ako tôňa. Už cíti, ako sa cesta zvažuje a zostupuje. To už kráča nadol ku Hronu. Teraz by sa mal napravo od neho zjaviť Šášovský zámok. Ale je tma, sotva ho uvidí. Jednako, čo i mesiac už zvečera zašiel a hviezdy trúsili len sporé, studené svetlo, zbadal ho. Múry presvitali belavo a veže trčali do neba ako rázsochy. Trochu mu srdce zabúchalo, keď prichodil k nemu. Nebol on ešte v zámku, ale dobre vedel, že šášovský pán nie je odchodnejší od Žakýlskeho. Veru, i čo ho vtedy na Žakýlskom zámku nebil, len sa chechtal, keď ho pán Tobiáš obšíval. Došiel na miesto, kde sa cesta dvojila. Jedna stúpala hore ku hradu, druhá sa znižovala dolu k Hronu. Čosi mu šepkalo, aby pobehol, lebo nehodno sa okolo takýchto skalnatých hniezd motať. Strážnik iste stojí na veži a môže ho zbadať na ceste. Stačí zavolať a Valent by sa mohol ľahko ocitnúť v pasci. Nadhodil halienku na pleci, tuhšie stisol gajdy a pobehol. Šťastlivo sa dostal k Ladomeru. Obišiel mýto a dal sa hradskou proti toku Hrona. Odľahlo mu. Ani si nemyslel, že to tak ľahko prejde. Chystal sa preskočiť priekopu. Zdalo sa mu, akoby mu bol remenec na krpci povolil. Na druhej strane si oddýchne, i remenec napraví. Ale ešte sa po skoku ani zeme nedotkol, keď odrazu ktosi zahučí: - Stoj!!! Valent prisadol k zemi ako divá mačka, ktorá skočila mimo a padla pod nohy poľovníka. Nepohol sa, ani slovka nepreriekol. Akoby bol zrástol so zemou. - Hrom do teba, - zašomral akýsi hlas, - kde si zmizol? - Sem kdesi skočil, - prisviedčal druhý hlas. - Ej, ale ti vyčítam, ak ť nájdem - sľuboval druhý. Nuž takto milý Valent nemohol nič robiť, iba učupený sedieť a nehýbať sa, lebo i najmenší pohyb by ho prezradil. Zhrbil sa ešte viac a čakal, čo bude.

Tí dvaja sa priblížili. Nevedeli rozpoznať sivú halenu od krovia. Iba keď jeden z chlapov pristúpil Valentovi nohu, že Valent až zubami zaškripotal, zbadali ho. - Tu je vtáčik, - zavolal ten, čo ho našiel, a už ho aj drapcoval zo zeme. - Ukáž sa, čo si zač? Keď sa Valent postavil a tí dvaja zakresali a svetlo sa rozlialo, zhíkli:- I hrome, gajdoš! Kdeže sa ty tu berieš, kamarát? - smiali sa. Nevedel Valent, čo povedať. A keďže sa bál pravdu vyriecť, radšej mlčal a naplašený hľadel na pandúrov. Lebo to naozaj s pandúrmi sa stretol. A to s pandúrmi šášovského pána. Často sa tí po hradskej potulovali, najmä keď mal cestou prejsť sprievod kupcov, alebo strieborná fúra zo Štiavnice, alebo vozy vezúce do Beňadika desiatok, alebo zbožie... Možná aj teraz striehli na niečo takého, a keď nič nevystriehli, vracali sa domov a takto sa stretli s Valentom. A že Valent tak náhle odskočil z cesty, pozdávalo sa im podozrivé. - No, čože, vari si onemel? - prihováral sa mu prvý. - Hovor, človeče, skadiaľ a kam takto nocou! Ale Valent mlčal. - Posvieť ešte, uvidíme, či je to naozaj gajdoš. Možno niekto, čo nemá čisté svedomie. Vtom sa už aj rozleteli iskry. Ale ešte sa svetlo ani dobre nerozhorelo, keď zavolal jeden z pandúrov: - Iha, veď to pána Žakýlskeho gajdoš. Videl som ho hore na zámku, keď sa raz chceli páni zabávať. - Ty si nebodaj ušiel! - vyjasnieval tvár druhý. - A vieš, čo znamená ujsť od pána? - Neviem, - zašomral Valent, ani nevediac, ako mu to slovko vyletelo z úst. - Nuž ak nevieš, dozvieš sa. A teraz sa ber s nami na zámok, tam ti už povieme, čo a ako. Možno príde dnes aj pán Tobiáš a urobí s tebou poriadok. Tak sa skončila krátka Valentova cesta za pánom kráľom.

A veru zabudol pán Tobiáš na baču i na jeho vnuka. Aspoň v tomto čase, keď pán Juro zo Šášova oslavuje meniny a príchod šiestej desiatky veku na plecia. Ani nemohlo ináč byť, lebo sa na Šášovskom zámku zišla vyberaná spoločnosť. Boli tu páni Dóczovci z Revištia, rodina pána Jura zo Šášova, aj páni z blízkej Breznice, aj pán Baláž zo Sitna bol prítomný, ani panstvo zo Sklenoteplického hrádku nechýbalo. Na dvore bolo ako o súdnom dni. Panstvo prichodilo a vítačkám nebolo konca-kraja. Večer sa potom rozprúdila na zámku veselosť, akej tu už dávno nebolo. A ktože by si v takomto čase kazil náladu s Valentom! Bude na to času neskoršie. Teraz sa panstvo zabávalo. Svätokrížski píštci vyhrávali a keď bola muzika, ani spevu a tanca nechýbalo. Dolu v prízemí hradu neinak. V jednej sále čeľaď, v druhej pandúri, správcovia a drábi hradného pána sa zabávali. Kriku a výskotu nebolo o nič menej tudolu ako tamhore. Keď sa začínala trhať napoly, zišiel ktorémusi pandúrovi na um Valent. - Sto striel, kamaráti, - zavolal, -či sa my musíme zabávať bez muziky, keď máme privrznutého gajdoška?! - Tak je, tak je! - vrešťali pandúri. - Možno nám veselšie bude hrať ako pánu Žakýlskemu, - vrešťal ten, čo bol videl Valenta na Žakýlskom zámku. ¬ Ak nebude, vyplatíme ho štedrejšie ako pán Tobiáš! A tak sa stalo všetko ako vtedy na Žakýlskom zámku. - Hej, kamarát, muzikant, gajdoško s gajdami, hore sa! Vstávaj! Valent vyskočil na rovné nohy, ale nemal veľkej chuti poberať sa. - Čo stojíš ako drevený? Ber gajdy a pod! - Aspoň sa naješ a napiješ, lebo si sa iste od rána postil, - vravel ten, čo prišiel prvý.

Pochopil Valent, čo sa robí. Ale protiviť sa nemohol. Vzal pokorne gajdy a pobral sa. Vo dverách zastal. Akoby rozmýšľal, či ísť, či nejsť. No pandúr nedal rozmýšľať. Posotil ho a zavrešťal: - Ak sa ti nechce, zahráme ti skôr, ako urodzený pán! Nuž sa Valent pobral. Skrúšený vkročil do miestnosti, kde bola zábava. Privítali ho s veľkým vreskom. Posadili ho na vyvýšené miesto k bachratej peci a čakali, kým si pripraví nástroj. Valent nemal iného východiska, i čo mu srdce stískalo, len hrať. Pomaly, trasúcimi sa rukami pchal temlov pod pazuchu a pripravoval chlipák, prehodil huky cez plece a prebehol prstami po dierkach gajdice. Hej, a v duchu si prial, aby tentoraz lepšie pochodil ako predošle na Žakýlskom zámku. Lebo tak bolo. Z klbka pandúrov sa vyterigal dobre podnapitý ten, čo ho priviedol do hradu a čo ho aj na Žakýlskom zámku videl, v ruke niesol hrubú trstenicu. Po biede sa doterigal k Valentovi a hovorí: - Pozri, kamarát, ak ty nebudeš, budem ja... Ty na gajdách a ja touto palicou. Lebo ja ťa dobre poznám, vtáčik. Takto sedliackej chase zahráš, a pánom nechceš. Teda pozor si daj! A šermoval mu palicou pred nosom. Valentovi už bolo všetko jedno. Vedel, zle sa mu povodilo, a horšie sa mu povodí. Jednako mu blysla hlavou myšlienka na Kráľku. Trocha sa potešil a začal dúfať, že mu pomôže. Čelo sa mu vyjasnilo a smelšie pozrel na čakajúcich pandúrov. Oblizol si pery i chlipák a začal fúkať. Divné. Tentoraz sa gajdy rozhovorili. Huky zašomrali plným, zvonivým hlasom ako organ, piskory zakvílili a potom sa rozspievali. Valent akoby bol pri tomto zvuku zabudol, že je na Šášovskom zámku. Tak sa mu pozdávalo: sedí na salaši pod stromom a pred ním lesné žienky tancujú. Nuž si hral gajdoš Valent a čerta sa staral, čo robia pandúri.

Jednako mal sa aj na nich obzrieť, bol by videl čudný obraz. Dobre hovorila Kráľka, že mu táto gajdica lepšie poslúži ako prvá. Pandúri sa zabávali, až milá vec. Ale ktorý sedel, stál alebo spieval, ktorý tancoval, hajduchoval, alebo pil, nik sa zo svojho miesta nepohol. A tak sa pozdávalo, že smelí pandúri šášovského pána, čo bili na poli poddaných, čo sa nebáli ani banskometských vojakov, keď sprevádzali zlaté a strieborné fúry, čo chytali opátskych ľudí, museli teraz počúvať tajomný hlas gájd. Jedni sedeli, a nemohli sa pohnúť z miesta, hoci sa pokúšali vstať, akoby boli s lavicami zrastení, alebo mali na nohách centové ťarchy. Iní sa smiali s rozškľabenými ústami a nemohli iné robiť, len sa rehotať, hoci rozhadzovali rukami, chytali si ústa, ohmatávali líca, lebo smiech nemohli zastaviť. Tí, čo sa chytili hajduchovať, vyskakovali, rozhadzovali nohami, pot sa z nich lial, ale nemohli prestať. Každý bol ako gumovým povrazom priviazaný k zemi. Pohybovať sa mohol, ale z miesta pohnúť nie. A možno, keby si bol Valent všimol tohto obrazu, bol by v hre prestal. Ale Valent sa neobzeral a len hral, hral. Videl žienky vyšli na lúčinu a tancovali. Kdesi vzadu kŕdlik líščeniec poskakoval a vedľa nich zaberali srnky do hory... Vresk a hrmot ho prebudil zo snenia. To sa najtučnejší pandúr, čo sa prvý začal natriasať, prevalil. Trepol na zem, len tak zadunelo. Ej, ale ani tak nemal pokoja. Aj ležiačky rozhadzoval rukami, nohami, akoby ho boli kŕče naťahovali. Tí, čo sa za stolom rozvaľovali a smiali, tiež sa jeden po druhom skydávali na zem. Jednako sa smiať neprestávali. A ak niekto vošiel, schvátila ho veselosť, natriasal sa, spieval, smial sa ako ostatní. Valent stále hral, lebo ešte nevedel, že to jeho gajdy robia. Myslel, že to drábi z prostopáše vyčíňajú. A keď si takto namýšľal, tuhšie fúkal do temlova, rezkejšie preberal na gajdici, aby ten s palicou nemal možnosť a príčinu zamiešať sa do jeho muziky. Ale ak tuhšie hral, tí museli tuhšie revať, tuhšie sa smiať i natriasať sa. Hej, beda, prebeda! Nevidelo sa to už Valentovi. No nevypustil chlipák z úst, ani preberať neprestal a obzeral sa dookola. Dráb s palicou sa rozháňal a kto sa nadaril bližšie, dostal takú, len sa tak skúrilo. Pot z neho stekal, oči vyvaľoval na Valenta, ale rozháňať sa neprestal, hoci z palice už triesky fřgali. Iba teraz si začína Valent uvedomovať, čo sa to robí. Kráľkina gajdica! A ak je tak, bude len hrať, aby sa páni drábi do chuti vytancovali.

Aj hral. Hral a neustával, kým mu prsty nezačali drevenieť. Keď prestal, okolo ležalo všetko ako pobité. Niektorí sa únavou dusili, iní ležali s vyvalenými očami a dívali sa na Valenta ako vyjavení, tretí sa mykali na zemi, akoby z nich život unikal. Ej, divnú to gajdicu má, divnú. Ale čo teraz? Tak veru, čo teraz? No Valent rýchlo našiel odpoveď. - Prečo! Kým títo spia a oddychujú, - iste budú dlho oddychovať - musí zmiznúť. Ujsť a utekať cestou, z ktorej ho vrátili. Teraz pôjde smelšie, lebo vybehol na dvor. Keď bol na dvore, ľahšie našiel vrátka, ktorými sa vychodilo, keď bola hlavná brána nad padacím mostom zatvorená. Keď uvidel nad sebou hviezdami posiate nebo a okolo horu, radostne si vydýchol a dal sa dolu cestou ku Hronu.