Maruška sa takého želania naľakala. Namietala sestre, že v zime fialky nekvitnú. Ale Holena surovo ju chytila za rameno, vystrčila zo dverí a dvere zamkla.
Maruška celá skrehnutá blúdila zasneženým lesom, ale fialiek nikde. Tu naraz zazrela v diaľke svetielko, nuž išla za ním. Svetielko rástlo, až sa premenilo na veľký oheň.
Okolo neho sedelo na dvanástich pňoch dvanásť chlapcov. Traja mali biele fúzy i brady, traja boli o niečo mladší, ďalší traja ešte mladší a poslední traja najmladší a najkrajší. Nehovoril, len sa dívali do ohňa.
Maruška hneď pochopila, že tých dvanásť chlapcov je dvanásť mesiačikov. I pristúpila k ohňu a poprosila ich, aby jej poradili, kde rastú fialky. Spýtali sa, na čo teraz potrebuje fialky, a ona im odpovedala, že pre sestru Holenu.
Najstarší mesiac vstal, pristúpil k mladému, ktorého volali Marec, a čosi mu pošepol. Marec sa zodvihol, zakrúžil nad ohňom palicou a v tej chvíli zimný les počal sa meniť.
Sneh sa roztopil, tráva sa zazelenala, stromky sa rozvili. Pod krovím vykvitli fialky a kým sa Maruška spamätala, okolo nej všetko zfialovělo. Chytro nasbierala veľkú kytku, mesiačkom sa pekne poďakovala a ponáhľala sa domov.
Divila sa Holena, divila sa macocha, keď ju zazreli, že nesie peknú kyticu. „Kde si ich natrhala?“ spýtala sa Holena. Maruška povedala, že hlboko v lese.
Na druhý deň Holena dostala chuť na jahody. I poslala nešťastnú Marušku zase do lesa. Chuderka, celá skrehnutá, šla a šla, brodila sa vo veľkom snehu, až prišla k ohňu, okolo ktorého sedelo dvanásť mesiačikov.
Slabunkým hláskom ich prosila, aby jej dovolili trochu sa zohriať. Mesiac, ktorý sedel na najvyššom pni, sa Marušky spýtal, prečo zase prichádza. „Holena s macochou mi rozkázali, aby som im priniesla jahody. Pekne vás prosím, strýčkovia zlatí, pomôžte mi.“
Mesiac, ktorý mal vládu, podišiel k bratovi Júnovi a povedal mu, aby sa ujal vlády. Jún si sadol na Januárovo miesto, zakrúžil nad plameňom palicou a v tej chvíli sa les celkom premenil.
Zo zeme vyklíčila tráva, stromy a kry boli plné lístia a zhora svietilo slniečko. V tráve a pod kríkmi sa objavil! jahody. Za chvíľu ich bolo všade plno. „Chytro zbieraj, Maruška,“ povedal Jún a Maruška čochvíľa mala plnú zásterku.
Pekne sa poďakovala a veselo sa ponáhľala domov. Zadivila sa Holena i macocha, keď zazreli plnú zásteru jahôd. „Kde si ich natrhala?“ pýtala sa Holena. Maruška povedala, že ďaleko v horách uprostred hlbokého lesa.
Na tretí deň sa maškrtnej Holene zachcelo jabĺk. Maruška sa rozplakala, kdeže vraj v zime natrhá jabĺk? Ale Holena s macochou sa jej vyhrážali, že ju zmlátia ako snop, ak jablká nedonesie.
Všetko sa potom zopakovalo ako prvý a druhý deň. Skrehnutá Maruška prišla k mesiačkom, úctivé sa pozdravila, zohriala sa a potom im povedala, čo si zlá Holena s macochou zmysleli.
Veľký vladár podišiel k jednému zo starších bratov a povedal mu: „Sadni si na moje miesto a ujmi sa vlády!“ September zasadol na vladársky peň, rozohnal sa palicou a v lese sa všetko chytro odievalo do jesenných farieb.
Tráva zhnedla a zo stromov padalo pestré lístie. Maruška sa dívala na jablonku a tu naraz vidí, že je plná červených jabĺčok. September ju vyzval, aby si striasla do zásterky.
Keď mala plnú zásterku, pekne sa mesiačkom poďakovala a bežala domov. Maškrtnej Holene sa zdalo jabĺčok málo. Tak sa rozhodla, že pôjde do lesa sama. Obliekla si kožuštek, obula vysoké čižmy a šla.
Blúdila dlho, až prišla k dvanástim mesiačkom. Ale nepozdravila sa, ani nespýtala, či smie, a hneď si sadla k ohňu a ohrievala sa. Vladár sa jej spýtal, čo tu hladná. Holena mu vynadala, obrátila sa chrbtom a zmizla v lese.
Nahnevaný Január zakrúžil palicou, oheň sa divoko rozhorel a lesom sa prehnala krutá zimná fujavica. Keď sa Holena nevracala, naľakaná macocha sa obliekla a bežala ju hľadať.
Maruška uvarila obed, ale Holeny s macochou nikde. Nedočkala sa ich veru ani na druhý, ani na tretí deň, lebo obidve vo fujavici zamrzli. A dobrá Maruška žila v domčeku s kravičkou sama a žije tam dodnes, ak neumrela.
y
