y
O dvanástich mesiačikoch
Slniečko svieti, voda tečie a rozprávky sa rozprávajú. V chalúpke pod horami žila žena s dvoma dcérami, vlastnou dcérou Holenou a nevlastnou Maruškou. Obe dievčatá boli krásne, ale každá inak. Kým Holena svoju krásu rada dávala svetu na obdiv, fintila sa, bola samý lesk a trblietanie, Maruškina krása bola ukrytá v jej srdci a vyžarovala z miernej a láskavej tváre. Snáď len smutné Maruškiny oči prezrádzali, ako je jej ľúto, že ju macocha a sestra nemajú rady, pekného slovíčka jej nepovedia.
Bolo to takto v zime, Holena sa parádila, chystala sa na muziku, keď v tom ju napadol zlý rozmar. „Ty, Maruša, rýchlo bež, fialky mi donesieš, za venčekom z fialiek obzrie sa každý mládenec.“ Maruška sa zľakla, chcela sestre jej nápad vyhovoriť: „na môj veru, sestra milá, čo si si to zaumienila? Vonku mrzne, všade bielo, zlé sa tebe zapáčilo.“ Ale macocha sa Holeny zastala, na Marušku sa oborila: „Pozri sa, ako sa vzpína, vzdoruje to dievčisko lenivé. Koniec výhovoriek, odvrávania, splň Holene jej želanie.“
Maruška sa brodila snehom, strácala sa v zimnej krajine. Náhle zazrela svetlo. Keď prišla bližšie, uvidela dvanásť mužov, ako sedia okolo ohňa. Pristúpila k nim: „Dobrý deň, strýčkovia milí, môžem sa zahriať na chvíľu? Môžem si k ohníku ruky dať, nad smutným osudom zaplakať? Len čo sa ohrejem, vydám sa do diaľky, macoche, sestre svojej natrhám fialky.“ Najstarší muž, ktorý držal palicu, rozvážne pokýval hlavou. „Som starec Január, slúžim pani zime, pomôžem Maruške niesť jej bremeno. Braček Marec teraz sa chop vlády, na chvíľku poruš staré poriadky.“
Mesiac Marec si vzal od Januára palicu a mávol ňou nad ohňom. Sneh sa ihneď roztopil, tráva sa zazelenala, fialky zavoňali. Maruška ich natrhala a uvila do venčeka. Strýčkom mesiacom poďakovala a radostne utekala domov. V chalúpke ju však čakalo nemilé prekvapenie. Holena jej vytrhla fialky z ruky. „Kde si ich vzala? Ty si čarovala!“ Maruška sa bránila: „Ponáhľala som sa, v lese som ich trhala, venček tebe uvila, by si sa chlapcom páčila.“ Lenže Holene sa už na muziku nechce, nenávisť k sestre jej v srdci vyhráva falošnú muziku.
Zloba a závisť sú ako dve sestry. Ráno sa Holene zdalo, že je Maruška po strastiplnej ceste krajšia. Usmievala sa, líčka mala červená. Keď je to tak, vyšle ju znovu do hôr. „Ty, Maruša, rýchlo bež, jahôdky mi donesieš, až zavoňajú jahody, pozvem chlapcov na hody.“ Maruška sa zľakla. „Na môj veru, sestra milá, čo si si to zaumienila? Vonku mrzne, všade bielo, zlé sa tebe zapáčilo.“ „Ak chceš s nami žiť, ako Holena prikazuje, tak sa bude diať,“ rozkázala macocha a vystrčila Marušku z dverí von.
Tentoraz Maruška neblúdila, vedela, u koho má hľadať pomoc. Mesiačikom sa poklonila: „Dobrý deň, strýčkovia milí, môžem sa zahriať na chvíľu? Môžem si k ohníku ruky dať, nad smutným osudom zaplakať? Holena s macochou jahody si želajú, jahody nezrejú pod snehovými závejmi.“ Mesiac Január povzdychol, napriek tomu povstal a povedal: „Som starec Január, slúžim pani zime, pomôžem Maruške niesť jej bremeno. Braček Jún, teraz sa chop vlády, na chvíľku poruš staré poriadky.“ Jún zamával palicou a v tráve sa hneď začervenali jahody.
Maruška doniesla macoche a sestre plnú zásteru jahôd. Ženy jahody zjedli, Maruške nič nenechali. Zlý rozmar však Holenu neopustil: „Ty, Maruša, rýchlo bež, jablká mi donesieš, za jabĺčko maľované nevesta sa zo mňa stane.“ Maruška zopäla ruky: „Na môj veru, sestra milá, čo si si to zaumienila? Vonku mrzne, všade bielo, zlé sa tebe zapáčilo.“ Ani teraz sa macocha Marušky nezastala, aj macocha má na jablká chuť: „Hnevám sa na teba veľmi, neuprataná je izbica. Snáď budem zas tvoje matička, až ochutnám zrelé jabĺčka.“
Aj do tretice bežala Maruška k strýčkom mesiačikom pre pomoc. „Dobrý deň, strýčkovia milí, môžem sa zahriať na chvíľu? Môžem si k ohníku ruky dať, nad smutným osudom zaplakať? Radi ma nemajú matka so sestričkou, musím ísť pre jablká zaviatou cestičkou.“ Starý Január sa zamračil, nerád menil zabehnuté poriadky, ale dobrú Marušku od ohňa neodohnal: „Som starec Január, slúžim pani zime, pomôžem Maruške niesť jej bremeno. Braček September, teraz sa chop vlády, na chvíľku poruš staré poriadky.“ Január prenechal kraľovanie Septembru.
Mesiac Septembr palicou ukázal na neďalekú jabloň, tá rozkvitla, vydala zrelé plody a zase zaspala zimným spánkom. Maruška šťastne doniesla červené jablká domov. Verila, že sa všetko na dobré obráti, že sladké jabĺčka macochu a Holenu zo zloby vyliečia. Lenže sa mýlila. Ženy jabĺčka zjedli, ale zlosti v nich neubudlo. Zachcelo sa im mať viac fialiek, jahôd i jabĺčok. „Maruša je samé klamy, do hôr poďme, matko, samy.“ „Poďme, moja krásavica, dostaneme ešte viac.“ Holena a macocha sa vydali hľadať šťastie do hôr.
Tak ako do hniezd prilietajú vtáci, dobrému dobré, zlému zlé sa vracia. Kto srdce má pretkané hadími chvostíkmi, miesto v ňom nemáva na nehu, na lásku. Holena s macochou stratili sa v horách, život svoj dožili v závisti a zlobách. Kým zlé ženy išli cestou necestou, Maruška stala sa prekrásnou nevestou. Že bola láskavá, že bola milá, mládencovi z dediny sa zapáčila. Spolu teraz v chalúpke hospodári. Kto v sebe lásku drží, tomu sa vždy darí.
