Dievčatko išlo horko plačúc do lesa. Snehu bolo vyše pása, nikde nebolo ani stopy. Dievčatko dlho, dlho blúdilo, hlad ju moril, zima ju triasla, prosila pána boha, aby ju radšej vzal z tohto sveta. Odrazu zbadalo v diaľke svetielko. Išlo za žiarou, až prišlo na kraj hory.
Na samom vrchu hory veľká vatra rozložená, okolo vatry leží dvanásť kameňov a na kameňoch sedí dvanásť mužov. Traja sú bielovlasí starci, traja z nich sú mladší, traja ešte mladší a traja najmladší sú najkrajší. Nehovorili, tíško sedeli do ohňa hľadeli. Tých dvanásť mužov, to bolo dvanásť mesiačikov. Veľký Január sedel najvyššie, ten mal vlasy a bradu bielu ako sneh a v ruke držal kyjak. Maruška sa naľakala, zostala chvíľu zadivene stáť, potom sa osmelila, prišla bližšie a poprosila: „Dobrí ľudia, nechajte ma zohriať sa pri ohni, zimou sa celá trasiem. „Veľký Január pokýval hlavou a opýtal sa dievčatka: „Prečo si prišlo, dievčatko moje, čo tu hľadáš?“ „Idem na fialky,“ odpovedala Maruška. „Teraz nie je čas chodiť na fialky. Veď je sneh!“ povedal veľký Január. „Veď ja viem, ale sestra Holena a macocha mi prikázali priniesť fialky z lesa. Keď ich neprinesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, povedzte mi, kde ich nájdem?“
Veľký Január vstal, podišiel k najmladšiemu mesiačiku, dal mu do ruky kyjak a povedal: „Braček Marec, posaď sa vyššie!“ Mesiačik Marec si sadol na najvyšší kameň a zamával kyjakom nad vatrou. V tom momente vyšľahli plamene vyššie, sneh sa začal topiť, stromky začali pučať, pod bučkami sa zazelenala trávička – a bola jar. Pod kríkmi zakvitlo mnoho a mnoho fialiek, ako by sa modrý koberec rozprestrel. „Rýchle zbieraj, Maruška, rýchle,“ upozornil ju Marec.
Maruška natrhala veľkú kytičku fialiek. Pekne sa mesiačikom poďakovala a ponáhľala sa domov.
Divila sa Holena, divila sa macocha, keď videli, že Maruška fialky naozaj priniesla. Otvorili jej dvere a vôňa fialiek sa rozniesla po celom dome. „Kde si ich natrhala?“ spýtala sa nafúkaná Holena. „Tam hore, vysoko v lese rastú pod kríčkami a je ich tam veľa,“ povedala Maruška. Holena vzala fialky, šaty si nimi ozdobila, privoňala, i matke dala privoňať, ale na Marušku ani nepozrela. Na druhý deň leňošila Holena pri peci a vtedy sa jej zachcelo jahôd. Zavolala sestru a povedala jej: „Choď, Maruša a prines mi z lesa jahody!“ „Ach, sestra milená, kde ja teraz nájdem jahody? Či to kto slýchal, aby jahody pod snehom rástli?“ ozvala sa Maruška. „Ej, ty naničhodnica, urob, čo ti kážem. Rýchle choď, a keď neprinesieš jahody, naisto ťa zabijem!“ pohrozila jej zlá Holena.
Macocha vystrčila Marušku z dverí a dvere zamkla. Dievčatko šlo, horko plačúc, do lesa. Snehu bolo vyše pása, nikde ani stopy. Dievčatko dlho, dlho blúdilo, hlad ju moril, zima ju triasla.
Odrazu zbadala to isté svetielko ako deň predtým. Prišla znova k veľkej vatre, okolo nej sedelo dvanásť mesiačikov. Veľký Január sedel najvyššie. „Dobrí ľudia, nechajte ma zohriať sa pri ohni, zima mi je,“ prosila Maruška. Veľký Január sa jej pýtal: „Prečo si zase prišla, čože tu hľadáš?“ „Idem na jahody!“ odpovedala Maruška. „Ej, veď je zima a na snehu jahody nerastú!“ odpovedal jej jeden. „Veď ja viem,“ smutne hovorí Maruška, „ale sestra Holena a macocha mi kázali priniesť jahody. Ak ich neprinesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, povedzte mi, kde ich nájdem?“
Vstal veľký Január, podišiel k mesiačiku, ktorý sedel naproti nemu, dal mu do ruky kyjak a povedal mu: „Bratček Jún, posaď sa vyššie!“ Mesiačik Jún si sadol na najvyšší kameň a zamával kyjakom nad vatrou. Vatra vysoko vyšľahla, jej žiara sneh roztápala, zem sa zazelenala, stromy sa obalili lístím, vtáčkovia sa rozospievali, kvietky v lese zakvitli – a bolo leto. Pod bučkami bielych hviezdičiek, ako nasiate. Navidomoči sa menili hviezdičky na jahody, a tie dozrievali a dozrievali a než sa Maruška nazdala, bolo ich tam ako maku.
„Rýchle zbieraj, Maruška, zbieraj!“ rozkázal jej mesiačik. Natešená Maruška nazbierala plnú zásterku. Potom sa mesiačikom poďakovala a veselo sa rozbehla domov. Divila sa Holena, divila sa macocha, keď videli, že Maruška priniesla plnú zásterku jahôd. Otvorili jej dvere a vôňa jahôd sa šírila po celom dome. „Kde si ich nazbierala,“ spýtala sa nafúkano Holena. „Vysoko v lese ich rastie veľmi veľa,“ odpovedala Maruška.
Holena vzala jahody, najedla sa, i macocha sa najedla, ale Maruške ani jedinú neponúkli. Namaškrtila sa Holena na jahodách a tretieho dňa sa jej zachcelo červených jabĺk. „Choď, Maruša, choď do lesa a prines mi červených jabĺk,“ rozkázala sestre. „Ach, sestra milená, kde ja teraz v zime jablká nájdem?“ ozvala sa úbohá Maruška. „Ej, ty naničhodnica, urob, čo ti kážem. Choď rýchle do lesa, a keď neprinesieš červené jablká, naskutku ťa zabijem!“ pohrozila jej zlá Holena. Macocha vystrčila Marušku z dverí a dvere zamkla.
Dievčatko, horko plačúc, šlo do lesa. Snehu bolo vyše pása, nikde ani stopy. Ale už neblúdilo. Ponáhľalo sa priamo na vrchol hory, kde horela veľká vatra, okolo nej sedelo dvanásť mesiačikov. Na najvyššom kameni sedel veľký Január. „Dobrí ľudia, nechajte ma zohriať sa pri ohni, zima mi je, celá sa trasiem,“ poprosila Maruška. „A prečo si znova prišla, čo tu zase hľadáš?“ spýtal sa jej veľký Január. „Idem pre červená jablká!“ odpovedala Maruška. „Teraz je zima a červené jablká nerastú!“ hovoril jej veľký Január. „Veď ja viem,“ odpovedala smutne Maruška, „ale sestra Holena a macocha mi prikázali priniesť z lesa červené jablká. Keď neprinesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, povedzte mi, kde ich mám hľadať?“ Tu sa zdvihol veľký Január, popošiel k jednému zo starších mesiačikov, podal mu kyjak do ruky so slovami: „Bratček September, posaď sa vyššie!“ Mesiačik September sa posadil na najvyšší kameň a zamával kyjakom nad vatrou. Vatra sa rozhorela, sneh sa strácal, ale stromy sa nestačili zazelenať, listy hneď žltli, odpadávali a vetrík ich roznášal po celej hore. Maruška si však nie veľmi všímala, čo sa deje okolo nej, obzerala sa len po červených jablkách. Odrazu zbadala krásnu jabloň s červenými jablkami. „Zatras, Marušku, rýchle zatras!“ rozkázal mesiačik.
Zaradovala sa Maruška a zatriasla jabloňou, spadlo jej jedno jablko. Zatriasla druhý raz, spadlo jej druhé jablko. „Rýchle, Maruška, ponáhľaj sa domov!“ zavolal na ňu mesiačik. Maruška poslúchla, zobrala dve jablká a ponáhľala sa veselo domov. Divila sa Holena, divila sa macocha, keď zbadali, že Maruška ide domov a dokonca aj jablká nesie. Otvorili jej a Maruška im podala dve jablká. „A kde si ich natrhala?“ spýtala sa jej Holena. „Vysoko v hore rastú, a dosť ich je tam ešte,“ odpovedala Maruška. „A prečo si nám ich nepriniesla viac? Určite si ich po ceste zjedla!“ osopila sa na ňu Holena. „Ach, sestra milená, nezjedla som ani jediné. Keď som zatriasla prvýkrát, padlo jedno jabĺčko, keď som zatriasla druhýkrát, spadlo druhé a viac ma nenechali triasť. Volali na mňa, aby som sa domov ponáhľala,“ hovorila Maruška.
„Aby ťa parom uchytil,“ hrešila Holena a chcela Marušku biť. Tá sa pustila do horkého plaču a radšej sa chcela na druhom svete vidieť, len aby ju Holena macocha nebili. Utiekla do kuchyne. Maškrtná Holena medzitým začala jesť jablko. Zdalo sa jej tak chutné, aké dosial nikdy nemala. I macocha si pochutnala. Obidve zjedli a zachcelo sa im ešte viac. „Daj mi, mamko, košík, sama si pôjdem nazbierať do lesa!“ povedala Holena, „tá naničhodnica by nám ich po ceste zasa zjedla. Veď ja to miesto nájdem a všetky jablká pozrážam, i keby na mňa volali.“ Darmo ju matka odhovárala.
Holena si vzala kožuštek, teplú šatku na hlavu a pustila sa do lesa.
Matka stála na prahu a dlho za ňou pozerala. Snehu bolo plno, nikde ani stopy. Holena blúdila a blúdila. Maškrtnosť ju hnala ďalej a ďalej, až konečne zbadala v diaľke svetielko. Išla za ním. Prišla až na samý vrch, kde horela veľká vatra a okolo nej na dvanástich kameňoch sedelo dvanásť mesiačikov. Najprv sa naľakala, ale potom bez slova pristúpila k ohňu a zohrievala si ruky. Nepozdravila, ani neprosila, či sa môže ohriať.
„Prečo si prišla a čo tu hľadáš?“ nahnevano sa opýtal veľký Január. „Prečo sa pýtaš, ty starý blázon, nemusíš vedieť kam idem,“ odsekla Holena, odvrátila sa od vatry a odišla do lesa. Veľký Január sa zamračil a zamával kyjakom nad hlavou.
V tom okamžiku plameň začal pohasínať, nebo sa zachmúrilo a sneh sa začal sypať v takých chumáčoch, ako by sa perina roztrhala, ba i vietor začal fúkať. Holena len blúdila a blúdila, snehom sa brodila, padala do závejov. Čím ďalej chodila, tým bola slabšia, priam cítila, ako jej nohy slabnú a krehnú. A sneh sa len sypal a sypal. Holena nadávala na Marušku, lebo jej dávala vinu za všetko, a cítila, ako jej mrznú nohy i ruky, hoci mala na sebe teplý kožuštek. Macocha zatiaľ vyzerá Holenu z okna, vyzerá zo dverí, a dcéry sa nemôže dočkať. Ubieha hodina za hodinou a Holena neprichádza. „Čo jej tie jablká tak zachutnali, že sa jej od nich nechce? Musím sa podívať, kde je!“ Pomyslela si, obliekla si kožuch, teplú šatku na hlavu a pustila sa do lesa. Snehu bolo vyše pása, ale nikde ani stopy.
Volala Holenu, ale nikto sa jej neozýval. Blúdila, dlho blúdila po lese, sneh sa len sypal a ona nepočula nič, iba vietor v korunách stromov. Maruška navarila obed, nakŕmila kravičku, ale Holena a macocha neprichádzali. „Kde sa tak dlho bavia,“ pomyslela si Maruška. Sadla si k vretienku a priadla. Aj sa zotmelo, ale macocha s Holenou sa nevrátili.
„Azda sa im niečo prihodilo?“ Celá vystrašená vyzerá z okienka, ale okrem ligotajúceho sa snehu nič nevidno. Zosmutnela a zavrela okienko. Ráno pripravila raňajky, pripravila obed, ale macocha s Holenou neprišli. Obidve v lese zamrzli.
Dobrej Maruške zostal domček i kravička, kúsok poľa, ba i dobrý hospodár sa našiel a žili si šťastne.
Koniec.
y
