y
O perníkovej chalúpke
V hlbokom lese, ďaleko od ľudí, žil raz drevorubač a s ním tam žili jeho dve deti, Janko a Marienka. Mamičku už nemali. Raz sa drevorubač vydal do dediny ponúknuť drevo sedliakom. \"Buďte dobrí, ako ste boli vždy, keď som bol preč,\" povedal deťom, než odišiel. \"Nikam od chalúpky nechoďte, zajtra sa vrátim.\" Ale druhý deň domov neprišiel, ani tretí deň, ani štvrtý. Už bol preč sedem dní a sedem nocí, a deti sa rozhodli, že pôjdu otecka hľadať.
Ráno za tmy vstali. Kým Marienka varila raňajky, Janko sa šiel umyť k potoku. Mesiačik ešte svietil a kamienky pri potoku sa v jeho žiare leskli ako zlaté peniaze. Jankovi sa páčili, nazbieral si ich plné vrecká.
Po raňajkách sa vydali na cestu. V dedine nikdy neboli, vedeli len, že je ďaleko za lesom, v tú stranu, kde zapadá slnko. Nechali sa teda slnkom viesť. Janko cestou púšťal z vrecka biele kamienky; vedel prečo. Išli celý deň, len cez poludňajšiu horúčavu si chvíľku oddýchli pod papradím a trochu najedli. Les bol stále temnejší a temnejší, v konároch sa ani vtáčik neozval, v tráve sa ani jahôdka nezačervenala.
A zrazu na všetko padla čierna noc. \"Poď, vrátime sa,\" povedal Janko. \"Otecko už možno bude doma, mal by o nás strach.\" \"Ako sa chceš v noci vrátiť?\" Pýtala sa Marienka. \"Zablúdime ešte viac a nikdy sa domov nedostaneme.\" \"Naspäť trafím,\" povedal Janko, \"len čo vyjde mesiac.\" Čakali, mesiac vyšiel a posledný kamienok, ktorý Janko pustil z vrecka, svietil v machu ako zlatý peniaz.
Vydali sa na cestu späť, od kamienka ku kamienku a za svitania boli doma.
Ale otecka nikde. Rozhodli sa, že deň a noc ešte počkajú. Čakali, čakali, otecko nešiel, a tak sa mu vydali znova naproti. Tentoraz si Janko zabudol nazbierať kamienky.
Však ja si poradím, pomyslel si cestou, a tu a tam utrúsil na zem omrvinku chleba. A zase prišli až do toho nemého a pustého lesa, noc na všetko padla ako čierna plachta a deti sa začali báť. \"Vrátime sa,\" povedal Janko. \"Ale ako?\" pýtala sa Marienka. \"Sypal si cestou kamienky?\" \"Niečo lepšie ako kamienky,\" odpovedal Janko. \"Len počkaj, až vyjde mesiac, uvidíš!\" Mesiac vyšiel, Janko sa rozhliada, či uvidí v tráve omrvinky, ale kde by sa tu omrvinky vzali, vtáky ich všetky pozobali.
Deti boli v koncoch. I našli si nocľah v suchom machu, pod jednou skalou. A že boli veľmi utrmácaní, spali hneď, ako oči zavreli. Ráno ich slnko pošteklilo na viečkach, prebudili sa a išli ďalej. Verili, že teraz už do dediny dôjdu.
Prešli sotva sto krokov, a zrazu sa pred nimi v lese otvorila veľká čistinka. Ranné slniečko tam v tráve navliekalo korálky z rosy a prvé včielky sa už rozprávali s kvetinkami.
Uprostred čistinky stála podivná chalúpka: múry mala cukrové, dvere z marcipánu, strechu z perníka a komín z kandysového cukru. Viedol k nej chodníček z cukrových paličiek. Pri čokoládovom holubníku sedeli cukroví holúbkovia. Janko a Marienka mali už od včerajška hlad, rozbehli sa k nej, aby si všetkých tých dobrôt užili. Marienka podvihla Janíčka, ten vyliezol na strechu a odlomil dve perníkové škridle. Jednu hodil Marienke, do druhej sa s chuťou pustil sám.
Keď si blažene pochutnával, ozvalo sa z chalúpky: \"Babka, neláme nám niekto strechu?\" A druhý hlas odpovedal: \"Ej spi, dedo, nikde ani hláska!\"
Deťom sústo ľaknutím zaskočilo v hrdle. Marienka sa utekala schovať za chalúpku, Janko si vliezol za komín. Boli ticho, ani nemukli. Ale Janko to dlho nevydržal. Všade to sladkosťami tak lákavo voňalo, Janíčko neodolal, vybral si z vrecka nôž a odlúpol si z komína kúsok kandysového cukru, no nôž zaškrípal o komín, ozvalo sa z chalúpky: \"Babka, že je niekto pri komíne?\" A druhý hlas odpovedal: \"Ej spi, dedo, to je vietor!\"
Deti sa zľakli a zase boli chvíľku ticho. Nikde sa však nič nepohlo, všade to voňalo sladkým pečivom, i osmelili sa a začali znovu maškrtiť. Marienka vylupovala mandle z marcipánového srdiečka a Janko sa po streche pomaly presúval k čokoládovému holubníku. Dostal chuť na cukrového holúbka. Natiahol po ňom ruku, a ako sa holúbka dotkol, holúbok ho veselo privítal ako živý: ,, Vrkú, vrkú, daj mi ruku z krku, vrkú, vrkú!\" Janíčko sa zľakol, div sa strechy nespadol. Odtiahol ruku, ale holúbok neprestal kričať: \"Vrkú, vrkú, ruku z krku, ruku z krku, vrkú, vrkú!\"
\"Janko, rýchlo poď zo strechy,\" skríkla Marienka, Janko skočil dole, spadol, ale hneď sa postavil na nohy, chytili sa s Marienkou za ruky a dali sa na útek.
Prebehli cez čistinku, obzreli sa a uvideli, ako za nimi uteká dedko a babka, Janko a Marienka vbehli do lesa, kľučkovali medzi stromami, ale stále počuli, ako sú im dedko s babkou v pätách. \"Ja už ďalej nemôžem,\" šepkal udýchaný Janíčko \"Len utekaj,\" povzbudila ho Marienka, \"nesmieme sa dať chytiť, zle by to s nami dopadlo!\" Janko pozbieral posledné sily, Marienka nabrala dych a utekali, akoby im v pätách horelo.
Na chvíľku zmizli babke a dedkovi z očí. Dobehli k potoku, cez potok viedla lávka. Na druhej strane stál poľovník a mieril na sojku. Deti prebehli lávku a volali: \"Naháňa nás dedo a babka z perníkovej chalúpky!\" Babku a dedka ešte vidieť nebolo, ale už bolo počuť, ako soptia a nahnevane kričia. „Rýchlo, deti,\" skríkol na ne poľovník, \"bežte dole popri potoku, ja ich už zdržím!\"
Janko a Marienka sa pustili v tú stranu, ako im poľovník poradil. Sotva zmizli za prvou jelšou, už dobehli k lávke dedko a babka. \"Nevidel si tú utekať chlapca?\" Pýta sa babka poľovníka. \"A dievča?\" pýta sa dedo. \"Čože? Že ma bolí ruka, keď mám zastreliť sojku? \"Skúsil poľovník.\" Pýtame sa ťa, či tadiaľ neutekali dve deti! \" \"Keď zastrelím sojku, že letí? Kdeže, spadne z vŕšku ako hruška. \"\" Čože si hluchý? Pýtame sa ťa na chlapca a na dievča. \" \"A ja som myslel na sojku.\" \"Utekali tadiaľto?\" \"Kadiaľ?\" \"Tadiaľto!\" \"A kto tu mal utekať?\" \"Chlapec a dievča!\" \"Tadiaľto?\" \"Tadiaľto! Na to sa ťa práve pýtame!\" \"A prečo ste to nepovedali hneď? Ba, teraz si spomínam. Prešli lávku a utekali hore proti prúdu. \"Poľovník poslal dedka s babkou na opačnú stranu. Dedko a babka sa pustili proti prúdu potoka, a ak už neležia, tak ešte bežia.“
Janko a Marienka už neutekali. Chvíľku išli v tráve, chvíľku sa brodili v potôčiku a chladili si nohy. Za súmraku s hviezdou Večernicou stáli doma pred chalúpkou. Na prahu sedel otecko, hlavu si držal v dlaniach a vzdychal.
\"Otecko, otecko!\" Volali deti. Drevorubač vyskočil, schmatol ich do náručia a všetkým trom zase bolo dobre.
Koniec.
