A aby boli deti krásne, silné a zdravé, každému pridala velikánske červené jabĺčko.
Občas chodila stará mama do mesta popredať, čo mala pri dome: mlieko, maslo, tvaroh, zeleninu, kvety, či krásne červené jabĺčka, a tak deti živila. Ráno prikázala Jankovi a Marienke: „Detičky, buďte dobré! Nevaďte sa, nebite a na stromy sa nešplhajte, aby ste nepopadali, alebo šaty si nepotrhali. No, aby vám prešiel čas, napaste kozičky, nanoste vodičky a dreva - a očistite si topánky! Ja vám za to prinesiem niečo dobré,“ a odišla do mesta.
Deti chytro vypustili kozy na záhradu do krovia, aby sa napásli sladkej zeliny a nadojili veľa mlieka. Nanosili vody do kanvy a dreva do debny pri sporáku a potom si sadli na kopec a vyzerali, či už stará mama ide a čo dobrého im nesie. „Topánky si dnes nevyčistime!“ vraví Janko, „aj tak si ich zase zamažeme. „Dobre!“ súhlasila Marienka. „Urobíme to zajtra. Dnes sme už dosť pracovali.
A čo sa nestalo? Ako tak Janko a Marienka sedia na vŕšku, v zarosenej tráve si zamokrili topánky. Z blata, ktoré zostalo na nevyčistených topánkach, začala klíčiť repa. „Pozri, Marienka, čo to je?“ spýtal sa Janko. „Ja neviem,“ vraví Marienka.
Deti sa veľmi zľakli: „Čo nám povie stará mama?“ Vyskočili, že repu z topánok strasú. No čím viacej dupkali a čím viacej repu z topánok trhali, tým viacej rástla. Rástla a rástla, až obe deti celkom prerástla. Sedia deti v chládočku pod repou a zima ich drví. Slnko na ne nezasvieti, nezahreje ich. „Iste dostanem poriadnu nádchu,“ vraví Marienka. „A ja kašeľ,“ pridá sa Janko. „A stará mama nás poriadne vyhreší. Zafikali.
Zbadajú kozy za domom, že na vŕšku vyrástla ohromná kopa zeleného lístia, i potešili sa. Bežia, že si zahryznú z nevídanej, neslýchanej paše. „Bolo by dobré,“ vraví Marienka, „keby kozy objedli vňať, hádam by sme si mohli vyzuť aj topánky! Hryzú kozy, hryzkajú, už majú bruchá ako súdočky, ale vňate neubudlo, ba ešte viacej narástla!
Zbadá zajko z dubiny za domom, že čosi dobré rastie na vršku. Prihopká k repe a zahrýza si z nej. Zachutí mu veru vňať tučnej, bujnej repy. „Hádam, keby si zavolal aj kamarátov,“ pošepne Janko Marienke, „možno by nám pomohol!“ Počul zajko šepot, zvrtol sa a hop! - už ho nebolo! Iba čo si narýchlo uchytil kúsok lístia a schrúmal ho v kričí.
Zbadá srnka v mladine, že sa na vŕšku objavil akýsi nezvyčajný krík: zvedavo sa priblíži. Zastrihá ušami, zadupká nôžkou. A pricupká aj malé sŕňatko. Hádam by boli deťom spomohli, ale... Ktosi ich vyrušil.
Stará mama sa vrátila z mesta. Polozila košík na zem - navrchu boli dve krásne medovníkové srdiečka. Obzerá sa, lebo deti nevidí. „Janko, Marienka, kde ste? Už som prišla z mesta, čosi som vám priniesla!“ Ale deti nič. Pod repou sedia a čušia, aby ich stará mama nezbadala. „Či ste sa poskrývali?“ pomyslí si stará mama. „Iste ma chcú naplašiť. Ale ja ich pohľadám.“ A pustila sa hľadať deti v záhrade, v komôrke, i v chlieviku pre kozy.
„Tu sme!“ plačú deti a chcú vyskočiť a bežať k starej mame a povedať jej, že sa neskryli. Ale nemôžu. Na zemi sedia, nohami mykajú sem, mykajú ta, nohy majú veru ťažké, preťaž ké, preťažké ani centy.
„A veru ja už viem, čo sa stalo!“ vraví stará mať, keď sa poobzerá a zbadá repu ako hora a pod ňou uplakané deti. „Vy ste ma neposlúchli a neočistili ste si topánky. „A na čo, stará mama? Veď by sme si ich boli zase zamazali,“ vyhovára sa Janko. „Očistíme si ich zajtra.“
„A čo si nám priniesla z mesta?“ spytuje sa Marienka. „Naozaj!“ spomenie si stará mama. „Pozrie do kosa a srdiečok niet. - Iste ich pes odniesol,“ vraví. „Celkom iste! Zajtra pôjdem znova do mesta, prinesiem vám druhé,“ povedala, „ak si pekne vyčistíte topánky.
Potom dala stará mama deťom veľký škrabák, aby si z topánok zoškrabali blato. „Ak nebude na topánkach zem, nebude mať repa na čom rásť a vyhynie. Veď by vás tá ťarcha do zajtra umorila. A slniečka, ani tepla by sa vám nedostalo. Celkom by ste ochoreli.
Len čo začali deti zoškrabovať blato, v tej chvíli zmizla z topánok aj repa. Ani im už viac raz na topánkach nenarástla, lebo si ich dobre nepastovali a krásne vyleštili kefou.
A kde sa vzali, tu sa vzali, odrazu len boli v koši starej mamy aj tie stratené, krásne maľované, velikánske a sladké medovníkové srdiečka pre Janka a Marienku. Predsa ich len pes neodniesol!
y
