y
Bodrík detektívom
Nebolo to ani ďaleko, ani blízko, ani vysoko, ani nízko, ale presne tam, kde to bolo - v malom meste nazývanom Zvieratkovo. Žili si tam pekne pohromade mnohé zvieratká, staré, mladé, veľké, malé, s fúzikmi i bez fúzikov, s golierikmi i bez nich, v kabátikoch strakatých i jednofarebných.
Najlepšími kamarátmi bol psík Bodrík s mačičkou,
moriak s kohútikom,
húska s kačičkou,
a kozliatko s prasiatkom, ktoré malo kučeravý chvostík.
Všetky zvieratká sa navzájom pekne znášali a svorne spolu nažívali. Prasiatko však bolo zo všetkých najmilšie. Veselo si poskakovalo a na každého známeho milo zakrochkalo. Všetci si ho veľmi obľúbili a nevedeli si ani predstaviť, čo by sa stalo, keby prasiatka vo Zvieratkove zrazu nebolo.
Ale raz sa stalo, že si predsa museli predstaviť, čo si predstaviť nevedeli: prasiatka nebolo a nebolo. „Kdeže je naše prasiatko, kde je-jé-jééé?“ pýtalo sa kozliatko. „Nevidím ho, nevidím s niký-ý-ý-ým,“ odpovedal kohút.
Rozbehli sa hľadať prasiatko za búdku i za kurín, núrali po celom dvore, ale nikde ani znamienka po ňom. Mnohým bolo aj do plaču a podaktorým vytryskli prvé slzy za prasiatkom.
Iba Bodrík zachoval rozvahu. Mal už v takýchto veciach isté skúsenosti. Odbehol ta, pribehol sem, zavetril hore, pričuchol dolu a čo by okám mihol už bol na stope strateného. Objavil nezvestné prasiatko pod listom tekvice v kúte záhrady.
Razom boli všetky zvieratká okolo prasiatka. „Nezomrelo ga-ga, ga-ga, či som rada,“ prikyvovala radostne húska. „Múdry-múdry,“ vyvolával v žiali moriak. Jasne tým naznačoval, že prasiatko je choré a pomôže mu jedine múdry.
Bodrík pokrútil nad chorým prasiatkom hlavou. „Prípad treba riadne vyšetriť, „ preriekol „zistiť, čo sa mohlo prasiatku stať.“ Potom sa sklonil k chorému a dôkladne si ho prezeral. Ojojój, veru riadne nosom zaprskal. Prasiatko bolo celé zafúľané, špinavé.
„Čo len robiť v takom prípade?“ Nerozmýšľal veru náš Bodrík a priložil veľkú lupu k telu prasiatka.
„A či veríte alebo nie,“ špina na prasiatku razom ožila. Pod zväčšovacia sklom sa hýbali malilinké zvieratká.
„Mjau, mjau,“ rozľútostila sa citlivá mačička. Ale moriak zaburácal spravodlivým hnevom: „Udri, udri!“ Dobre tušil, že chorobu prasiatka zapríčinili tieto drobulinkavé zvieratká.
Len Bodrík nestratil duchaprítomnosť. Zvážnel a hlboko sa zamyslel.
„Ideme na to z mosta doprosta,“ povedal si viac sám pre seba. Sklonil sa k zemi a začal na nej akoby čítať. Zisťoval stopy, odkiaľ došlo prasiatko do záhrady.
Nedalo mu to veľa roboty. Dobrý duch ho zaviedol na to miesto. Áno, tam sa prasiatko zafúľalo. Jasne bolo vidieť v hnojisku priehlbeň, kde ležalo.
Bodrík opätovne vytiahol lupu a v hnojisku objavil množstvo tých istých drobných zvieratiek, aké malo na tele prasiatko. Nebolo treba nikomu vysvetľovať, že prasiatko ochorelo preto, lebo nedávalo pozor na čistotu a váľalo sa v špine.
„Kto rýchle dáva, dvakrát dáva,“ spomenul si Bodrík a už trielil dvorom na ulicu.
V obchode už dávno nepamätali takého kupca. Jedna noha dnu, druhá von a už sa náhlil s nákupom späť.
Kým sa zvieratká spamätali, bol znovu medzi nimi s pekným voňavým mydlom.
Či chcelo, či nechcelo, prasiatko sa muselo celé poriadne vykúpať. Každý rád pomohol, čo mohol. Kozliatko ťahalo vodu, húska a kačička pomáhali prasiatko sprchovať a zobákmi špinu z neho odstraňovať.
Netrvalo dlho a prasiatko bolo ako znovuzrodené, čisté, doružova prifarbené. Veruže sa mu začali očká usmievať a ovisnutý chvostík sa znovu šibalsky zakrútil. Vo Zvieratkove zavládla dávna veselá nálada. Len Bodríka nebolo. Tušil, že by ho zvieratká chceli osláviť, skryl sa preto do ústrania. Obával sa, aby mu v tom zhone nepoškodili osvedčenú stopársku lupu, ktorá mu už toľko ráz preukázala dobré služby.
