y
Prorok Rak
V jednej dedine žil šelma sedliak, ktorý nemal už nič vo svojom gazdovstve, iba jednu kravu. Pri hlúpej žene, bolo sa mu minulo všetko, čo keby mal. Peňazí nebolo, nuž sa rozhodol, že i poslednú kravičku predá! Ráno hnal kravu na trh. Ako to jeho žena videla, zavolala za ním, aby jej po jarmoku kúpil novú sukňu.
Doma si žena pomyslela, načože jej bude stará sukňa, keď jej muž z jarmoku donesie novú. Zobliekla teda starú haraburdu a hodila do pece. Ale sedliak peniaze, ktoré bol utŕžil za kravu, prepil, iba čo kúpil kalendár. A tak hlúpej žene bolo len čušať tam pod pecou, lebo takto nemohla ľuďom na oči.
Šelma sedliak bol už teraz hrdý, keď mal kalendár. Po dedine dal vyhlásiť, že on je už teraz prorok a že veru všetko uhádne, čo sa komu stratilo. A tú zázračnú knihu – kalendár, v ktorej boli samé znamienka, čary, haky-baky, obrátil pred seba hore nohami, lebo literky nepoznal. Raz, kde tak hľadel do kalendára, ako by všetku múdrosť lyžicou bol pochlípal, vpálil mu sused do izby. „Ty grogian, či to takto chodia k prorokovi, okríkol prorok suseda.
Milý sused musel ísť von, zaklopať, pokloniť sa pekne po pansky a len potom ho prorok vypočul. „Pán prorok, skapali mi dva voli,“ žaluje sa sused. „Ak mi poviete, kto mi ich vzal, dám vám dvadsať rýnských a mericu hrachu!“
Sused doniesol sľubovanú odmenu. Prorok mu ukázal v kalendári na akési znamienka a hovorí: „Pozri, tento s tým krivým kolenom ti v noci odviazal. Ale ak ti ich do rána na miesto nepostaví, i na druhé okrivie.“ Ako hrom sa roznieslo toto proroctvo po dedine.
Naľakal sa veru krivý Kubo z dolného konca, lebo nikto iný nebol zlodejom, iba on. A tak mu nič iné nepozostávalo, ako voly v noci pekne naspäť dopratať.
Všetko bolo dobre. A takto pomaly nachodili sa pokapané veci, i meštek i komora sa u proroka napĺňali. Až raz skapal panej v kaštieli zlatý prsteň. Lebo ho nebolo a nebolo. I sto rýnských ponúkala tomu, kto ho nájde. Chýry sa niesli a za chýrmi doletel raz i sluha od pánov k nášmu prorokovi.
„Pani veľkomožná by mali vedieť, že prorok k takým pánom pešo nechodí. Keď pošlú hintov, potom prídem,“ rečie prorok. Panej nepozostávalo iné. A tak sa prorok s otvoreným kalendárom hrdo doviezol do kaštieľa. Vypýtal si osobitú izbu, sedem dní času a samé vyberané jedlá i vínečka dosýta.
Ale jeho žene všelijako bolo doma o hlade a zime. Pustila sa z domu a hybaj rovno za mužom do kaštieľa. Čože si mal s ňou počať? Chlácholil ju, že sa dobre naje, ani len jedlá nespočíta. A len čo začali sluhovia jedlá nosiť, vraví jej: „Pozri, už sme pri prvom... už sme pri druhom... A vidíš, dočkali sme sa i toho tretieho...“
Sluhovia sa preľakli, lebo to oni prsteň ukradli, a nič iného si nemysleli, iba že to o nich vraví. Sotva položili jedlá na stôl, jeden z nich padol na kolená a sľuboval prorokovi sto rynštiakov, len aby to nejako urobil a neprezradil ich.
Prorok sa zatváril prísne, kázal im doniesť peniaze a napokon im poradil, aby dali prsteň zožrať najvätšiemu moriakovi na dvore.
A ráno pani, hoci sa jej to nechcelo veriť, oľutovala moriaka a dala ho zabiť. O to väčšia však bola jej radosť z nájdeného prsteňa. Proroka bohato odmenila peniazmi a jeho žene darovala svoje najkrajšie šaty.
Nuž, viezol sa prorok hrdo cez bránu kaštieľa. Vtom ich však stretne pán, ktorý sa práve vrátil z ďalekých ciest. Čo to, ako to, že taká osoba sa vezie v nakrajších paniných šatách. Tajiť nebolo ako, vyšlo teda všetko najavo. „Nuž, keď ste taký prorok, vyskúšam vás ešte i ja,“ riekol pán.
Dal pripraviť bohatú hostinu. Dvanástoro jedál priniesli sluhovia na otvorených misách, ale trináste bolo prikryté. Prorok mal uhádnuť, aké je tam jedlo. A veru nevedel.
Iba čo si vzdychol: „Ej, Raku, Raku, s tebou je už zle.“ - Lebo Rakom ho ľudia volali.
„No chlap si,“ povedal pán a odkryl misu. A hľa, na mise bol veľký morský rak, uvarený na červeno. Všetci iba oči otvorili nad toľkou prorockou múdrosťou a každý z tých pánov, čo boli na hostine, dal nášmu prorokovi po sto rýnských. Napokon ho dali odviezť domov, aby taká múdrosť nechodila pešo.
