Spoty o moc a bohatstvo medzi jednotlivými kráľovstvami boli čím ďalej tým väčšie, až prerástli vo vojnu. Portugalských moreplavcov, ktorí prenikali až na východné pobrežie Afriky, napádali Arabi a ničili im lode. Keď prišla o tom správa do hlavného mesta Portugalska Lisabonu a keď sa v Portugalsku dozvedeli, že egyptský sultán chystá ďalšie lode proti portugalským plavcom, rozhodol sa 24 ročný Magalhaes spolu so svojim priateľom Serraom, že sa prihlásia ako dobrovoľníci do námorného vojska. Na obrázku vidíte Magalhaesa, ako sa dáva zapísať medzi dobrovoľníkov.
Portugalské loďstvo - spolu 25 lodí, - pripravene vyplávať z prístavu Lisabon proti nepriateľom. Veliteľom loďstva sa stal admirál Francisko d´Almeida, ktorý sa mal stať tiež indickým miestokráľom, keď jeho loďstvo dobyje Indiu. Na obrázku vidíte loď, na ktorej slúžili Magalhaes a Serrao ako námorníci a vojaci. Túto loď pred odplávaním dňa 25. marca 1505 osobne navštívil portugalský kráľ. Magalhaes víta kráľa na lodi. Na mori plávajú ďalšie portugalské lode.
Portugalské lode po dobrej plavbe okolo Afriky priplávali po 4 mesiacoch až do portugalskej pevnosti v Mozambiku na východnom pobreží Afriky. Počas plavby museli Magalhaes a Serrao na lodi ťažko pracovať. Obidvaja mladí námorníci počas plavby však zmužneli a zosilneli.
Prvú námornú bitku zažil Magalhaes a Serrao pri Africkom pobreží a arabskými loďami. Portugalci v bitke zvíťazili a obsadili celé severovýchodné pobrežie Afriky. Takto si Portugalci zabezpečili cestu z Azie až do Európy a ich lode mohli bezpečne plávať okolo Afriky.
Portugalské loďstvo potom plávalo ďalej na východ do Indie. Tu sa zdržiaval Magalhaes na rôznych lodiach a v rôznych mestách ako vojak a námorník celých sedem rokov. Admirál d\'Alaeida bol medzitým odvolaný späť do Portugalska a nahradil ho vojvodca z Albuquerque. Ten sa pokúšal upevniť portugalskú moc v Indii najskôr diplomatickou cestou, ale keď sa mu to nepodarilo, indické mestá dobýjal mocou. Rýchlym útokom sa zmocnil lodí a bohatého indického prístavu Goa. Gou si vybral za sídlo, lebo mala výhodnú polohu. Na obrázka vidíte vojvodcu ako prijíma zástupcov porazeného indického mesta vo svojom sídle. Magalhaes patril k prívržencom starého admirála d\'Almeidu, preto ho nový veliteľ nemal rád. V roku 1517 ho poslal domov do Portugalska a v sprievodnom liste ho obvinil z neposlušnosti. Spolu s ním šiel aj jeho sluha otrok Henrik, pôvodom Malajec, ktorého dostál od jedného indického priateľa. Jeho priateľ Serrao medzičasom odišiel a inou portugalskou loďou na prieskumnú cestu ďalej do východných mori a zdržiaval sa celé roky m ostrove Celebes.
Po siedmich, rokoch vrátil sa Hagalhaes do Portugalska rovnako neznámy, ako keď odtiaľ odchádzal. Bohatší bol nie o peniaze, ale o skúsenosti a poznatky a malajského otroka Henrika, ktorý mu bol veľmi oddaný. Z dlhej chvíle a aby dokázal že obvinenia, ktoré na kráľovský dvor o ňom poslal vojvodca z Albuquerque sú falošné, nechal sa znovu najať za vojaka. Bojoval v Maroku a tam v jednaj bitke mu nepriateľská kopija preťala kolenové jablko a kolenový nerv. Magalhaes sa síce uzdravil, ale do Portugalska sa vrátil chromý. Odvtedy kríval.
Zabudnutý a len s malým výslužným koloniálneho vojaka žil Magalhaes v Lisabone. Stretával sa s učencom Ruy Falierom a spolu s nim sa zaoberal vedou a moreplavectvom. Pod vplyvom učeného Falieru nadobudol Magalhaes presvedčenie, že zem je guľatá, teda do Indie sa možno dostať nielen okolo Afriky, ale aj plavbou západným smerom. Treba len nájsť priechod medzi ostrovmi a pevninou, ktorú nedávno objavil Krištof Kolumbus, Amerigo Vespucci a iní vtedajší moreplavci.
Vo svojom presvedčení sa Magalhaes utvrdil ešte viac, keď sa stretol so skúseným holandským kupcom Cristobalom de Harom. Holandský kupec uvažoval tak isto ako Magalhaes a Faliera. Všetci traja ešte raz preskúmali dovtedy uskutočnené ďaleké plavby. Magalhaes si dôkladne preštudoval aj listy od priateľa Serraa, ktorý stále žil na ďalekých východných ostrovoch. Faliera vypočítal pomerne presne aj veľkosť zemegule. Išlo teraz už len o to, kto týmto trom umožní, aby svoje, na ich dobu fantastické predpoklady mohli aj dokázať. To by sa dalo iba výpravou na viacerých lodiach.
Plný odhodlania predstúpil Magalhaes pred svojho kráľa Emanuela, aby ho požiadal o priazeň, podporu a lode pre plavbu okolo Zeme. Kráľ ho však veľmi urážlivým spôsobom odmietol a to ešte skôr, než mohol Magalhaes vysloviť svoju žiadosť. Sklamaný Magalhaes vtedy veľmi zanevrel na svojho kráľa.
Magalhaes bol tak veľmi sklamaný nad tým, že ho odmietol kráľ, ktorému verne slúžil a v jeho službách stratil zdravie, že sa rozhodol opustiť Portugalsko. Mal 37 rokov, keď prešiel cez hranice do susedného Španielska, aby ponúkol svoje služby mladému Španielskemu kráľovi Karolovi. Z Portugalska si okrem svojho sluhu Henrika a najnutnejších osobných potrieb nevzal nič. Dokonca zmenil si aj svoje meno a odteraz sa volal Magallanes, čo bola španielska obmena jeho portugalského mena.
Usadil sa v Seville, ktorá bola vtedy hlavným mestom Španielska. Prijal ho Diego Barbosa, starý priateľ z čias, keď bol Magallan ešte v Indii. Priateľ Barbosa, ktorý mal vplyvné postavenie na španielskom kráľovskom dvore, umožnil Magallanovi u mladého 16-ročného kráľa Karola audienciu. Španielsky kráľ mal pre Magallana plné pochopenie a podporil jeho odvážne plány.
Mladý kráľ Karol bol nadšený výpravou, ktorá sa plavila do Indie cestou na západ. Uveril Magallanovi, ustanovil ho admirálom výpravy a rozkázal dať mu na cestu päť lodí. Lode však boli staré a schátrané; bolo ich treba opraviť a dobre pripraviť na ďalekú cestu. Magallan si sám vybral námorníkov a ustanovil kapitánov jednotlivých lodí. Na jednu z nich určil za kapitána mladého Serraa, syna svojho priateľa. Počas príprav na cestu došlo aj k sporom a útokom na Magallana zo strany španielskych šľachticov. Tí mu totiž závideli priazeň kráľa a velenie výpravy. Na obrázku vidíte, ako jeden šľachtic sa pokúša Magallana napadnúť. Námorníci ho však ochránili. Na obrázku ďalej vidíte dve z lodí, ktoré sú už pripravené na plavbu. Ešte na začiatku príprav lodi na cestu sa Magallaja oženil s Beatricou, dcérou svojho priateľa Barbosu. Ešte pred odchodom dočkal sa aj svojho potomka. Narodil sa mu syn, ktorého pomenoval Bodrigom.
Dňa 20. septembra 1519 vyplávali zo zátoky rieky Quadalquivír lode v tomto poradí: vpredu veliteľská loď Trinidad a za ňou San Antonio, Concepcion, Viktória, a Santiago. Za šesť dní priplávali lode na Kanárske ostrovy. Magallan rozkázal doplniť zásoby pitnej vody, poslal posledné pozdravy manželke, synovi a priateľom. Potom lode pokračovali v plavbe. Spočiatku bola plavba, dobrá a počasia priaznivé. Vysoké vlny hádzali loďami a tie boli skoro bezbranné, veď ich dopredu hnal iba vietor. Po búrke prišlo zase bezvetrie a lode skoro dva mesiace stáli na jednom mieste.
Začiatkom decembra, teda po viac ako dvoch mesiacoch, konečne uzreli zem. Bolo to pobrežie Brazílie. Domorodé obyvateľstvo prijalo španielsku výpravu priateľsky. Čoskoro nastal čulý výmenný obchod. Za obrázky a zrkadielka nakladali námorníci na lode kurčatá, husi, zemiaky, ananásy, cukor, mäso atď. Lode sa pri pobreží zdržali niekoľko týždňov a keď bolo všetko pripravené na ďalšiu plavbu, vyplávali ďalej. Ešte pred rozkazom na vyplávanie musel Magallan urobiť prísne opatrenia proti niektorým námorníkom. Aj niektorí velitelia nechceli poslúchať. Veliteľ nariadil vyplávať smerom na juhozápad pozdĺž pobrežia Brazílie.
Lode sa plavili niekoľko mesiacov juhozápadným smerom a nikde nenašli prieplav, ktorým by sa dalo plávať ďalej na západ. Mužstvo na lodiach už šomralo, lode potrebovali opravy, ba i potravín začínal byť nedostatok. Keď do toho prišli ešte búrky a chladné počasie, pochopil Magallan, že ďalšia plavba by znamenala záhubu. Vydal rozkaz zakotviť v jednej zátoke. Bolo už veľmi zima a mnohí velitelia i mužstvo žiadali Magallana, aby sa vrátili. Tuto požiadavku Magallan kategoricky odmietol. Rozkázal na tomto mieste prezimovať. Jedného dňa tri lode, na ktorým boli kapitánmi Španieli, vypovedali admirálovi poslušnosť – vzbúrili sa proti Magallanovi. V zátoke stáli zakotvené proti sebe Magallanovi poslušné lode Trinidad a Santiago a vzbúrenecké lode Concepcion, Antonio a Viktoria.
Magallan sa však nezľakol. Šikovným manévrovaním obsadil svojimi oddanými námorníkmi najskôr Viktóriu a potom aj ďalšie vzbúrenecké lode Concepcion a Antonia. Vzbúrených kapitánov prísne potrestal. Jedného odsúdil na smrť a jedného zase odsúdil ponechať na pustom pobreží, keď lode pôjdu ďalej. Tretí vzbúrený kapitán bol zabitý pri obsadzovaní lode. Vzbúrených námorníkov odsúdil na prácu v okovách, slobodu si museli vykúpiť prácou. Oslobodil ich a odpustil im až potom, keď odplávali na ďalšiu plavbu.
Magallan sa stal pánom situácie. Nariadil vytiahnuť lode po koloch na zem a nechal ich všetky dôkladne opraviť. Ľudia bývali na brehu v chatrčiach. Zima bola ukrutná. Vietor hvízdal a mráz štípal a pálil. Začiatkom mája poslal Magallan oddaného kapitána Serraa na lodi Santiago na výzvedy smerom na juh. Tato loď však za búrky stroskotala a potopila sa. Ľuďom sa podarilo zachrániť, no veľa si vytrpeli, kým sa vrátili do tábora.
Konečne boli lode opravené a aj počasie bolo už teplejšie. Štyri lode plávali ešte vždy juhozápadným smerom. Dlho sa týmto smerom plavili. Konečne 1. novembra 1520 vplávali do zátoky, obkľúčenéj vysokými horami a skaliskami a kľukatiacej sa sem a tam. To bol ten vytúžený prieplav, ktorý viedol z Atlantického do Tichého a po ňom do Indického oceánu. To bola tá cesta, ktorá podľa jeho presvedčenia musela existovať. Magallan bol prvý Európan, ktorý sa po tomto prieplave preplával, po ňom bol prieplav aj pomenovaný a podnes sa volá Magallanov prieplav. Avšak radosť z tohto úspechu bola skalená. Loď Antonia sa v jednom ramene prieplavu stratila a nikdy viac sa s ňou Magallan nestretol. Veliteľ tejto lode opäť ho zradil. Kapitán počkal, kým ostatné lode odplávali a loď Antonio sa vrátila späť do Španielska. Tu zradný kapitán obvinil Magallana zo zrady proti Španielsku.
Medzitým Magallan s tromi loďmi preplával do krásneho, modrého, tichého, nesmierne veľkého oceánu. Tento oceán bol aj pomenovaný Tichým oceánom. Najskôr sa plavili pozdĺž pobrežia na sever, ale potom Magallan rozkázal plaviť sa severozápadným smerom. Bola to nekonečná plavba. Sto desať dni trvalo, kým priplávali k jednému ostrovu. Všetci boli vysilení a chorí. Bolo málo jedla a ešte menej pitnej vody. Ani tomu nechceli uveriť, keď sa v diaľke zjavila zem. Zo stretnutia s domorodcami tohto ostrova nebolo však veľa radosti. K lodiam priplávalo množstvo malých lodiek a domorodci sa vyšplhali na lode. Hneď sa na nich cítili ako doma. Všetko si brali, odvážali si na breh a nedalo sa tomu zabrániť, lebo ich bolo veľa. Keď to veliteľ videl, rozkázal znova vyplávať na šíre more. Tieto ostrovy nazval Zlodejskými ostrovmi.
Zanedlho priplávali k ďalším prekrásnym ostrovom. Pri jednom z nich rozkázal veliteľ zakotviť a nechal svoje mužstvo dobre odpočinúť. O krátky čas priplávalo k nim množstvo lodiek s domorodcami, ktorí však boli priateľskí. Boli zrejme už navyknutí na návštevy cudzincov. Čoskoro začal výmenný obchod. Keď sa Magallan zotavil, rozkázal plávať ďalej na západ. Zastavili sa na ostrove Mindanao, kde žili obyvatelia, s ktorými sa Henrik, pôvodom Malajec, Magallanov sluha, dohovoril. To znamenalo, že Magallanova výprava sa dostala západnou cestou do tých končín Zeme, kde sa Európania doteraz dostali iba plavbou okolo Afriky a smerom na východ. Bol to teda dôkaz, že Zem je guľatá. Magallanove predpoklady stali skutočnosťou.
S domorodcami sa námorníci veľmi spriatelili. Admirál Magallan sa ukázal ako veľký diplomat. Najskôr ukázal náčelníkom bohatstvo domorodcov a bohato ich obdaroval. Potom ukázal zbrane a nakoniec nechal vystreliť s lodných kanónov. Úcta a rešpekt domorodcov tým len vzrástli. Dlho odpočívala výprava na priateľských ostrovoch. Len jeden náčelník z blízkeho ostrova sa nechcel podrobiť Magallanovi. Preto sa Magallan rozhodol, že ho potrestá. Vypravil sa s loďami k ostrovu. Pobrežie bolo však plytké a lode musel i zostať ďaleko od brehov. Na námorníkov, ktorí sa vyloďovali na brehu, vrhlo sa mnoho domorodcov s kopijami. Námorníci na čele s Magallanom sa údatne bránili. Magallana však zasiahli nepriateľské zbrane, zranený padol do vody a utopil sa. Tak zbytočne zahynul admirál Magallan. Väčšina námorníkov potom naskákala do lodi a tak sa zachránili.
Nástupcom admirála Magallana sa stal jeho švagor Duarte Barbosa. Zvolili, si. ho za svojho velitelia dôstojníci výpravy. Barbosa však nebol dlho veliteľom. Za niekoľko dní pozval si ľstivý náčelník priateľských domorodcov nového veliteľa i s ostatnými dôstojníkmi na hostinu. Tam všetkých pomerne ľahko zajali a pobili. Živého ponechali jedine kapitána Serraa, syna starého Magallanovho priateľa z mladosti. Chceli zaňho vysoké výkupné. Nový veliteľ lodi Gervalho však odmietol dať domorodcom výkupné, preto domorodci zabili aj Serraa. Na obrázku vidíte kapitána Seraa, ako sa v zajatí ešte pred svojou smrťou smutne pozerá na odchádzajúce lode.
Po všetkých týchto udalostiach plávali tri lode ďalej západným smerom. Ukázalo sa však, že straty na ľuďoch boli také veľké, že nebolo možne obsadiť námorníkmi všetky tri lode. Opustili teda najstaršiu a najhoršiu loď „Concepcion“, z ktorej už predtým preložili zbrane a zbožie. Potom loď zapálili. Ďalej plávali už iba dve lode — Trinidad a Viktória.
Čoskoro sa ukázalo, že nový veliteľ Cervalho nevie nahradiť zahynutého Magallana. Lode boli už veľmi poškodené, potravín a vody málo a kapitán sa nevyznal v plavbe. Zvolili si preto nového velitelia, kapitána Elcana. Z beznádejnej situácie a po dlhom blúdení po mori sa zachránili akoby zázrakom. Všetci polomŕtvi od hladu a smädu priplávali k akémusi ostrovu, kde nielen dostali potraviny, ale našiel sa i sprievodca, ktorý ich doviedol až na Molucké ostrovy.
Molucké ostrovy patrili do oblasti, ktorú ovládali Portugalci. Museli byť preto ako Španieli veľmi opatrní. Podarilo sa im opraviť lode, zaobstarať potraviny a opustiť ostrovy. Loď Trinidad po dlhej a nešťastnej plavbe zajali Portugalci. Čoskoro sa potopila. Viktória pod vedením kapitána Elcana plávala na Juhozápad a po štyri a pol mesačnej plavbe sa priblížila k mysu Dobrej nádeje na juhu Afriky. Tu stretli portugalskú loď, s ktorou sa iba pozdravili a plávali ďalej. Búrka bránila Viktórii deväť týždňov vplávať do Atlantického oceána. Na Kapverdských ostrovoch, kde musel Elcano s Viktóriou pristáť, aby si zaobstaral potraviny ho Portugalci, ktorým tieto ostrovy patrili, takmer zajali. Podarilo sa mu však utiecť. Potom o sedem týždňov – 6. septembra 1522 priplávala loď Viktória k španielskym brehom a odtiaľ do Sevilly. Celé tri roky trvala prvá plavba lode s ľudskou posádkou okolo zemegule.
Na obrázku je mapa s vyznačením morských ciest, kade plávali lode Magallanovej výpravy a vpravo zase mapa z roku 1528 so zakreslením skutočnosti, ako ju potvrdila prvá plavba okolo Zeme.
y
