Rozprávka o hodinách

Hovoria o mne, že som celkom obyčajný budík. Ja si však myslím, že nemajú celkom pravdu. Moje srdce má zrýchlený tep. Bije teraz rýchlejšie, pretože už sa blíži môj čas. Zazvoním a chlapček, ktorý spí v tejto postieľke, vyskočí, umyje sa, oblečie, naraňajkuje a pobeží, do školy. - Cin, cin, cin ciííín! Vstávaj Števko, už je čas!

Nechcel som vás klamať, verte mi. Nevedel som, že nebude chcieť vyliezť z postele. Chcel som vám iba na Števkovom prípade ukázať, aké sú hodiny dôležité. Meria sa nimi čas. Od rána do večera, od večera do rána, celé dni, stále. A čas, to iste uznáte, je veľmi dôležitý. Hodiny tikajú vo fabrikách, kde podľa nich pracujú robotníci, tikajú na železničných staniciach, kde podľa nich chodia vlaky, tikajú v školách, nemocniciach, domácnostiach, všade. Števko je však v tejto chvíli presvedčený, že bez hodín by bolo na svete lepšie.

+23

Viete čo? Ja vám poviem o tých hodinách rozprávku. Sadnite si potichúčky, nech nevyrušíte toho sedmospáča a počúvajte:

Bola raz jedna planéta a volala sa Zem. Na tej planéte žili všelijaké tvory. Najmladším synom veľkej matky Zeme bol tvor, ktorý chodil najprv na štyroch končatinách, potom si to rozmyslel a chodil už len na dvoch. Tie končatiny, ktoré oslobodil od chôdze, využíval na iné, rozumnejšie veci: pracoval. Ten dvojnohý tvor, ktorý sám seba nazval človekom, stále čosi špekuloval. Vymyslel a zhotovil rozličné nástroje. Človeka už od pradávna zaujímalo, ako dlho robil to alebo ono. Uvažoval o tom, koľko dní alebo ich častí potreboval na postavenie chatrče, vykresanie sochy, zhotovenie lode. A tak prišiel na to, že ten čas by bolo treba nejako podeliť. Najprv si rozdelil deň na dve časti. Na tmavú, bezslnečnú, v ktorej odpočíval alebo hútal, čo by mal urobiť, a...

...na svetlú, ktorú využíval na prácu. Okrem slnka všímal si človek aj prírodné javy, ktoré sa pravidelne opakovali. Takýmto javom bol napríklad príliv a odliv mora, ktorý umožnil človeku podeliť deň na menšie časti.

Slnko vždy človeka priťahovalo. Bolo jeho dobrodincom, dobrým bohom. Slnko bolo okrem toho maliarom. Na zem alebo dlažbu ulíc maľovalo jednofarebné obrázky predmetov i tvorcov, ktoré osvetľovalo. Ľudia takýto obrázok nazvali tieň. Tieň nebol stále rovnako dlhý a široký a od rána do večera urobil polkruhovú púť. Človek si jedného dňa pomyslel, že pri delení času mu môže celkom dobre poslúžiť slnko a tieň. Najprv zastrčil do zeme paličku a čas určoval podľa dĺžky a polohy jej tieňa. Podobné meranie času spomína grécky spisovateľ Aristofanes. V komédii, ktorú napísal pred 2300 rokmi, je scéna, ktorú vidíte na našom obrázku. Aténčan Blepiros meria tieň, ktorého dĺžka je preňho veľmi dôležitá. Keď totiž odchádzal z domu, jeho manželka Praxagora mu povedala: - Až bude tieň dlhý desať krokov, natri sa voňavou masťou a príd večerať.

Od Babylončanov sa naučili Gréci deliť čas na rovnaké diely - hodiny.

Slnečné hodiny sa časom rozšírili po celej Európe. Ručičky na nich nahradzuje tieň vrhaný paličkou, ktorý v polkruhu putuje od východu slnka až do jeho západu. Na obrázku sú slnečné hodiny na veži Florianského kostola v Prahe.

V Babylone si na princípe stále odtekajúcej vody zostrojili hodiny pred 2500 rokmi. Vodné hodiny volali aj nočnými, lebo na rozdiel od slnečných dal sa nimi čas merať aj v noci. V Číne používali vodné hodiny donedávna. Štyri medené kotly boli umiestnené jeden nad druhým na stupňoch kamenného schodišťa. Voda tiekla z nádoby do nádoby. Každé dve hodiny vyvesoval muž, poverený dozorom nad hodinami, tabuľu, na ktorej bolo napísané koľko je hodín.

Keby sme mali možnosť pozrieť sa pred 2000 rokmi do Alexandrie, mohli by sme vidieť rôzne druhy vodných hodín. Jednoduchšie, ako sú na tomto obrázku i...

...komplikované, automatické, ktoré zostrojil Ktesibios, slávny alexandrijský hodinár, a postavil ich v chráme Arsinoe. Ktesibiove hodiny boli úplne automatické. Ciferník týchto hodín bol na stĺpe. Boli na ňom dvojaké číslice: rímske, ktoré označovali nočné hodiny a arabské, ktoré označovali denné hodiny. Ručičku na týchto hodinách nahrádzala palička, ktorú držala v ruke figúrka chlapčeka stojaceho na rúrke. Rúrku s chlapčekom zdvíhala voda. Chlapček vykonal cestu nahor za 24 hodín, potom rýchlo klesol dolu a opäť vystupoval pomaličky hore. Mechanizmus Ktesibiových hodín bol veľmi dokonalý. Boli to večné hodiny, poháňané vodou, ktorá na jednom mieste v podobe kvapiek odtekala, ale nevytekala z hodín, lež pretiekla na iné miesto ich zložitého mechanizmu, otáčala kolieskami i kolesami a návštevníci chrámu Arsinoe mohli na Ktesibiových hodinách zistiť správny čas, kedy chceli: vo dne i v noci, v lete i v zime.

Vývoj hodín neustále napredoval. Hodiny umožňovali ľudom dokonalejšie zadelenie a využitie času. Určitý čas boli obľúbené tzv. „ohňové hodiny“. Najobvyklejšími ohňový- hodinami boli obyčajné sviečky. Keď bola sviečka označená zárezmi alebo inými znamienkami, ktoré označovali „koľko hodín už zhorelo a koľko hodín ešte zostáva“, nevedeli si ľudia také hodiny vynachváliť. Predstavený kláštora, ktorý je na tomto obrázku, si chcel posvietiť na svojho zvonára. Bez rozžatej sviečky, teda hodín, by to bol ťažko mohol urobiť. Keď zvonár zazvonil neskôr, ako podľa „ohňových“ hodín mal, dostal od predstaveného, čo si zaslúžil.

Veľkým pokrokom vo vývoji hodín boli hodiny so závažím. Hovorí sa, že k nám prišli z Orientu. Na našom obrázku sú okrem hodín so závažím aj piesočné hodiny. Tieto hodiny prežili nielen stredovek, ale aj značnú časť novoveku. Na lodiach ich používali ešte v minulom storočí a v niektorých častiach sveta sa ako symbol zachovali dodnes.

Podľa vzoru hodín so závažím, ktoré sa doviezli z Orientu, začali robiť hodiny pre svojich pánov európski hodinárski majstri. Zo začiatku robili menšie hodiny do salónov šľachty a bohatších mešťanov, no neskôr sa rozmery hodín značne rozrástli. Hodiny našli svoje miesto i na vežiach. Prvé prenosné hodiny dal zhotoviť francúzsky kráľ Ľudovít XI. Neboli to však nijaké vreckové hodiny, boli len trošku menšie ako tie, čo stáli v salónoch alebo viseli na stenách. K cestovným hodinám patrila skrinka, do ktorej sa hodiny vkladali, kôň, ktorý skrinku niesol a kráľovský sluha, ktorý sa staral o hodiny aj o koňa.

Na skutočné vreckové hodiny musel svet čakať do roku 1500. Vynašiel ich norimberský hodinársky majster Peter Henlein. Vo vnútri hodín zhotovených Petrom Henleinom bola malá plechová škatuľka z mosadze. Do tejto škatuľky umiestnil Henlein hybnú silu hodín - oceľové pero. Stočením pera získal energiu, ktorá poháňala malý hodinový stroj. Natiahnuté pero sa pomaly rozvíjalo a otáčalo ozubené kolieska. Na osi jedného z koliesok vyčnievajúcej nad ciferník bola ručička, ktorá sa pomaly otáčala dookola. Hodinový strojček neustále zdokonaľoval a po dlhých rokoch dostal formu našich dnešných hodiniek.

Prvé vreckové hodinky nemali krycie sklo a bola na nich len jedna hodinová ručička. Minútová ručička sa na hodinách objavila okolo roku 1700 a sekundová o 60 rokov neskôr. Prvé hodiny nazývali ľudia norimberskými vajcami, hoci sa svojim tvarom vajciam vôbec nepodobali. Čoskoro však začali hodiny dostávať najrozmanitejšie tvary: hviezd, kníh, kvetu. Ľudia ich nosili na krku, na prsiach a na iných viditeľných miestach.

Niektorí z vás si teraz myslia, že s naším výkladom sme už na konci. Ale omyl! Ešte nie sme na konci rozprávky. Nespomínal som vám predsa kyvadlové hodiny. Vynašiel ich r. 1657 význačný holandský vedec Christian Huyghens (Hojchens), ktorého vidíte na obrázku. Vnútorné zariadenie kyvadlových hodín nie je príliš zložité. Hodiny poháňa kyvadlo, závažie. Kyvadlo sa kolíše naľavo-napravo. Každým výkyvom sa pohne ozubené koliesko, ktorému závažie dovolí pohnúť sa iba o jeden, jediný zúbok. Kyvadlo konečne dalo hodinám presnosť.

Trošku pohovorím aj o hodinách-obroch. Z nich spomeniem aspoň najznámejšie, totiž hodiny na veži westminsterského paláca v Londýne. Sú na mieste, kde boli prvé vežové hodiny sveta Big Tom. Veľký Tom zostarel a uvoľnil miesto svojmu veľkému nástupcovi Big Benovi. Veľký Ben má štyri ciferníky, z každej strany veže jeden. Priemer jedného ciferníka je osem metrov. Minútová ručička je dlhá tri a pol metra. Kyvadlo má hmotnosť 200 kg.

Aj u nás sa nájdu hodiny, ktoré si zaslúžia, aby sa o nich hovorilo. Povedzme si aspoň o najznámejších“pražský orloj zostrojil r. 1490 majster Hanuš, učiteľ matematiky na pražskej univerzite. Orloj zobrazuje pohyby nebeských telies. Nad orlojom sú dve okienka, ktoré sa pri bití hodín otvárajú. Za okienkami prechádzajú dvanásti apoštoli. Aj po oboch stranách orloja sú pohyblivé figúrky. Pod ciferníkom je kalendár, veľká okrúhla doska s alegorickými obrazmi mesiacov a zverokruhom, ktorá sa otáča raz za rok.

Dlhá cesta je už za nami. Opäť sme doma. Okolo nás prúdi dnešný život so všetkými zázrakmi, ktorých pôvodcom je človek. Televízia, autá, lietadlá, kozmické lode“to všetko dokázal človek vďaka tomu, že si vedel podeliť čas. Čas je príliš drahý. To, čo ti z neho utečie dnes, nedobehneš zajtra.