y
Stalo sa to na Paprikovej ulici
Dom, ktorý vidíte na našom prvom obrázku, je nemocnica. Veľká a moderná. Čo sa robí v nemocnici, to vie každý, aj ten najmenší. Liečia v nej ľudí. Väčších i menších, starších i mladších. Málokto si však uvedomuje, že mnohí z tých, čo sa tu liečia, si svoj tunajší pobyt zavinili sami.
Aj tí si ho zavinili, čo ležia na chirurgickom oddelení v izbe číslo 21. Včera tu boli traja a dnes k nim pribudol štvrtý. Keď sa akosi zmieril s tým, že si tu poleží dva-tri týždne a možno aj mesiac, vytrel si poslednú slzu a poobzeral sa po svojich spoločníkoch. Tí sa naňho usmiali a predstavili sa mu. „Jožko Primuľka,“ povedal prvý, „skákal som z električky, ktorá uháňala plnou rýchlosťou. Zlomil som si nohu.“ „Maťko Tulipán,“ predstavil sa druhý, „pretekal som sa s autami na bicykli. Aj ja som si dolámal nohu.“ „Miško Orgován,“ predstavil sa posledný, ten, čo leží na kraji z druhej strany, „stratili ma z motorky. Tri rebrá dolámané.“ „No a ty?“ spýtali sa naraz všetci traja.
„Volám sa Janko Muškátik a tú nohu a ruku som si dolámal pri futbale. „Pri futbale ťa tak doriadili? To je ale surovosť! A kto ťa tak dokopal ? „Auto...“ „Ale nevrav! U vás chodia po ihriskách autá?“ „To nebolo ihrisko, ale ulica. My sme futbal hrávali na ulici. Na Paprikovej ulici.“ „Futbal na ulici, to môže byť celkom zaujímavé. Porozprávaj nám to svoje dobrodružstvo od začiatku.
Futbal je mojím najmilším športom. Rád chodím na ligové futbalové zápasy, no aj sám si rád zakopem. Mojím nešťastím je, že neviem rýchlo behať. Lopta behá rýchlejšie než ja. Kým dobehnem ta, kde bola, už je dávno na inom mieste. Chlapci ma preto volali hrať len vtedy, keď nemalí iného, rýchlejšieho. Ja som však chcel hrať stále. Ani by ma tak veľmi nemrzelo, že ma nechcú medzi seba, keby nehrával Julko Borovička, ktorý vyzerá ani nafúkaný balón, a keď beží, prepletá nohami ani slon a fučí pritom ako medzinárodný rýchlik. Julko však hral stále, a to preto, že sa hrávalo s jeho loptou.
„Počkajte!“ pomyslel som si neraz, keď som stál pri výklade športového obchodu, v ktorom bol všelijaký športový výstroj a krásne lopty, „ja vám ukážem. Kúpim si takú peknú loptu, a potom nie ja budem prosiť vás, ale vy mňa. Moja lopta bude celkom nová a nie taká zodraná ako tá, s ktorou sa pýši Julko Borovička.
Jedného dňa som sa so svojím želaním zveril otcovi. Otec je veľký dobrák, ale nič mi nedá zadarmo. Všetko si musím zaslúžiť a vyslúžiť. „Futbal je celkom pekný šport, — odpovedal mi s úsmevom otec. A pekná futbalová lopta tiež nie je na zahodenie. Poradím ti, ako sa k nej dostaneš. Zarobíš si na ňu. „Ja ?“ čudoval som sa, „ako?“ „Neboj sa“ chlácholil ma otec, „nepošlem ťa pracovať na stavbu. Na to máš ešte dosť času. Na futbalovú loptu si môžeš celkom ľahko zarobiť. Budeš chodiť každé ráno po mlieko. Za každú donášku dostaneš päťdesiat halierov. Koľko to bude za pol roka ?“ „Okolo sto korún?“ „A koľko stojí dobrá futbalová lopta?“ „Toľko a možno aj o niečo viac.“ „Keby stála viac, dám ti preddavok.“
Večer som ľahko otcovi prisľúbil, že sa dám na tú donášku mlieka, ale ráno sa mi ťažko vstávalo. No otec s tým počítal. Postavil mi na nočný stolček budík, ktorý ma presne o šiestej vyvolal z postele. Teplá posteľ ma zvádzala ďalej vylihovať, ale budík bol neúprosný. A nebol to len budík. Bolo to aj dané slovo, o ktorom som čítal, že robí muža.
Naše mesto sa mi vždy páčilo. No toho rána, keď som išiel prvý raz po mlieko, sa mi videlo mimoriadne krásne. Ulice boli čistučké, vyzametané, vial ľahučký vánok a na stromoch vyspevovali vtáčiky, ktoré vstali skôr než ja. Mali príjemné, odpočinuté hlásky. Nakúpil som všetko, čo mi mama prikázala: dva litre mlieka, štvrtku masla, syr a kilo hrubozrnného chleba. Zarobil som si prvých päťdesiat halierov.
Všetky rána neboli také pekné ako to prvé. Niektoré boli daždivé,
brodil som so do mliekarne aj cez štvrť metrový sneh, ale nepopustil som. Išlo mi predsa o dodržaní slova— a o... futbalovú loptu.
Jedného pekného jarného dňa som sa vybral do mesta s poradným zborom, ktorý tvoril strýko, čo za mladi hrával futbal, brankár našej ulice a sused, obuvník a znalec koží, a šli sme do športového obchodu. Peňazí som mal plnú peňaženku. Mal som v nej výplatu za donášku mlieka za celých osem mesiacov. Strýko mi k nej pridal za vytrvalosť mimoriadnu prémiu. Po ceste som si stále ohmatával vrecko, v ktorom som mal peňaženku, či som ju, nebodaj nestratil.
Štyri hlavy vedia viac než jedna, osem očú vidí viac ako dvoje a štyri páry rúk môžu viac ohmatať než jeden. V športovom obchode nám predavačky ukázali najmenej dvadsať lôpt, ktoré sme starostlivo poobzerali, ohmatali, ovoňali a po dobrej hodine sme si vybrali tú prvú.
Stal som sa majiteľom futbalovej lopty. Podarilo sa mi to, čo som si zaumienil. Cítil som sa mimoriadne dôležitý. V duchu som si predstavoval, ako ma budú chlapci z našej ulice prosiť, aby som im dovolil zahrať si s mojou loptou. „Dovolím, dovolím, čo by som vám nedovolil,“ odpovedal som im v duchu, „hoci vy ste sa predtým ku mne najlepšie nezachovali.“
A od tých čias sme hrali futbal stále. Najprv v našom dvore, kým sme nerozbili pár oblokov...
...a kým nás za to naša domovníčka nepochválila. Keby bol ten diafilm zvukový, mohli by ste si vypočuť jej pochvalu.
Po vyhostení z nášho dvora sme hrali krátky čas na zeleninovom trhu. Bolo to celkom dobré ihrisko. Na každom kroku stáli kopy vitamínov, ktoré takí dobrí športovci, akí sme boli my, veľmi potrebujú. Naše pohostinské vystúpenie na tomto ihrisku prekazil krátkozraký Laco Parmezán. Oči má slabé, ale kopať vie dosť dobre. Kope do všetkého, čo svojím tvarom pripomína loptu. Na trhu kopal do dýň. Po tretej rozbitej dyni sme leteli, len sa tak za nami prášilo.
Naším novým ihriskom sa stala Papriková ulica. To je tá tichá ulica, čo vedie k zeleninovému trhu. Nechodia po nej ani autobusy, ani trolejbusy, ba aj autá sa v nej ukážu len zriedka. Trošku tvrdé, najmä pre brankára, ale ináč celkom ideálne ihrisko. Voľné, dlhé, široké. Na plotoch a v oknách miesta pre divákov. V telefónnej búdke miesto pre športového reportéra.
Naše futbalové stretnutia boli na dennom poriadku. Góly lietali, brankári tiež, hoci pri prízemných zákrokoch si odrali lakte a kolená. Čo je však viac? Desať odrenín, a či jeden gól?!
Jedného dňa, to, žiaľbohu, nezostalo len pri odreninách. Stalo sa to takto: na rohu Paprikovej ulice sa nečakane zjavilo veľké nákladné auto. Hnalo sa plnou rýchlosťou.
Niektorí ho zbadali skôr, niektorí neskôr. Ja som bol medzi poslednými. Chcel som tiež odskočiť ako ostatní, ale na to už bolo neskoro. Auto ma zrazilo na dlažbu.
Najprv som uvidel všetky hviezdy a potom nič. Stratil som vedomie. Prebral som sa až tu, v nemocnici, na operačnom stole. „Druhý raz, ty futbalová hviezda,“ pohrozil mi lekár, čo ma operoval, „si nájdi iné ihrisko. Nie vždy sa nám podarí urobiť takú generálku, ako som dokončil pred chvíľou. Ja si myslím, že futbal by sa mal hrať na ihriskách, a nie na uliciach.“
„Teraz ti už prešla určite chuť hrať futbal,“ poznamenal jeden z poslucháčov, keď Janko Muškátik skončil svoje rozprávanie. „Ale kdeže,“ odpovedal Janko. „Keď vyzdraviem, budem hrať zas. Ale na ulici už nikdy, ani keby chceli zo mňa spraviť kapitána našej ulice. Horšie je, že už nemám loptu. V tej trme-vrme som o ňu prišiel. „Môžeš si zarobiť na novú,“ utešoval ho cyklistický pretekár, „či už nebudeš donášať mlieko?“ „Budem, ale zo svojho zárobku by som chcel kúpiť niečo iné???? „Dnes popoludní bola tu s mamou aj moja sestrička. Volá sa Danka a má päť rokov. Hladila mi zlomenú ruku a nohu, aby sa mi čím skôr vyliečili. Naša Danka má zlaté srdiečko. Veľmi sa jej páčia korčule. Hovorí, že bude krasokorčuliarkou. Viete, chlapci, ja zo svojho ďalšieho zárobku kúpim našej Danke korčule. Zaslúži si ich.
