y
Svrček-Muzikant
Pri potoku žil Svrček-Muzikant. Krásne hral na husliach. Slimák, žaba, zajac, veverica, motýľ i vtáčik-letáčik, veru všetci ho veľmi radi počúvali. Chcel hrať aj ostatným zvieratkám, a preto sa vybral do sveta.
Za lúkami pod rákosím sa ženil komár s muškou. Svrček-Muzikant vyhrával svadobníkom od rána do večera.
Dobre sa odmenili Svrčkovi-Muzikantovi. Dali mu plný kôš makovníkov, buchtiček, jabĺčok a hrušiek.
A keď všetko zjedol, sadol si na snopy a prekrásne hral. Celá rodina škrečkov si nosila obilie do svojej skryše. Svrček-Muzikant sa im prihovoril: „A či nepočujete, ako krásne hrám?“ „Nemáme čas na muziku. Musíme si nanosiť zásoby na zimu, aby sme nepomreli od hladu.“ „Ojojój! Veď zima je ďaleko! Nechajte tak robotu!“ Ale škrečkovia ho neposlúchli.
V ovocnej záhrade stretol Svrček-Muzikant ježa s jabĺčkami na pichliačoch. Aj jemu zahral. Jež si zastal pred Svrčka-Muzikanta a povedal mu: „Pekne hráš, len čo je pravda. Ale zásoby si nechystáš na zimu!“ Svrček-Muzikant sa tak rozosmial, div mu bruško neprasklo, a povedal: „Teraz mám čo jesť, a veru jabĺčka na chrbte nosiť nebudem!“
Na okraji lesa si stavali mravce domček. Domček útulný, teplý na zimu. Svrček-Muzikant ležal v tieni, a takto sa im prihovoril: „Netrápte sa, mravci malí-úbohí. Poďte ku mne, zahrám vám do skoku, zabavíte sa.“
Prišiel iba najstarší mravec s takouto odpoveďou: „Musíme si postaviť domček. Čoskoro napadne sneh a bez domčeka by sme pomrzli.“ „Cha-cha-cha,“ zasmial sa Svrček-Muzikant, „ja sa vyspím hocikde v tráve a nazamrznem...“
Prišla jeseň. Fúkal mocný vietor, lístie opadávalo, na poli už nebolo obilia. Svrček-Muzikant hral veľmi smutnú pesničku a hľadal škrečkovu skrýšu.
Starý škrečok vystrčil hlavu cez oblok a spýtal sa: „A čože tak smutno hráš?“ „Škrečok, škrečok, hladný som. Vietor všetko odvial a čo zostalo, zmrzlo na kosť.“ Škrečok mal dobré srdce a dal mu dve zrnká obilia.
Svrček-Muzikant, s husličkami pod pazuchou, zastal pred ježovým domčekom. Jež prestal odhazovať sneh a spýtal sa ho: „A ty už nehráš na husličkách?“ „Nehrám, veru, nehrám. Hladný som a v prsty ma oziabe. Daj mi aspoň kúsok kožky z jablka.“ „Dám ti, ale len kúsok, lebo zima sa iba začína, budem potrebovať.“
Brodil sa unavený, uzimený Svrček-Muzikant vysokým snehom. Uberal sa k mravcom.
Na dvere zaklopal a žalostlivo poprosil: „Mravčekovia-bračekovia, otvorte úbohému svrčkovi, lebo zahynie...“
Svrčka-Muzikanta pustili do domčeka. Sadol si k teplej piecke a mravček mu dohováral: „Nuž hľa, cez leto si len vyhrával, na zimu si ani nepomyslel.“
„Nepomyslel, nepomyslel,“ žalostil Svrček-Muzikant. „Ale už si budem sporiť na zimu. Aj ja chcem mať na zimu teplú izbičku a dobré jedlá pre lačný žalúdok.“
