y
Všetečný vrabček
Vo vtáčej budke na streche sa narodil vrabček. Pomenovli ho Čimom. Obľúbili si ho deti aj zvieratká z celého domu. Bol taký múdry a všetečný, že o ňom vyspevovali všetky vtáky pri dome, ba aj ľudia sa smiali na jeho šibalstvách.
Na dedine ľudia nemajú rady vrabce, lebo obyčajne pustošia záhrady, vyzobávajú zrno na poliach a znečisťujú povaly. Náš Čimo takýto nebol. Sedával na televíznej anténe, hojdal sa na drôtoch a počúval televízne správy, aj správy z rozhlasu. Naučil sa pesničky a na drôtoch tancoval a cvičil ako sa to naučil z televízie.
Denné príhody, ktoré vrabček Čimo od rána až do večera povystrájal boli ako najkrajšie rozprávky v televízore. Poobzeral všetky smetiská prezrel všetky balkóny či sa mu neujde niečo pod „zub“ keď našiel na smetisku zahodenú šunkovú žemľu, alebo maslový chlebík, mal náramnú radosť z takejto maškrty.
Iste si viete predstaviť, ako sa hnevala jeho mamička, keď Čimo prišiel domov celý umazaný. Na hlave mal maslo, na nôžkach a v zobáku držal kúsok šunky. „Synček, ty ufúľaný Čimo, krmíš sa odpadkami, na smetisku, nie aby si šiel nazberať zrna, ty leňoch, ty ufúľaný Čimo“. Potom ho prísna mať strčila do hrnca s vodou a mame odvrkol: „Mamička, darmo sa hneváš kradnúť zrno na pole nepôjdem“.
Ale vrabček Čimo sa na potulkách na smetisku nepolepšil, ale kazil aj ostatné vtáčky. Jeho dobré srdiečko nemohlo sa zmieriť, keď videl v klietkach uväznené vtáčatká, rybky v akváriu, alebo malú žabku rosničku v pohári. Vtáčatkám na balkón nosil zo smetiska v zobáčiku štipky syrového koláča, zvyšky žemle, aj všelijaké seminka z burín, ktoré tam rástli.
Že mal dobré srdiečko, občas priletel aj k rybičkám a prinášal im v zobáčiku drobné mravce, alebo mravenčie vajíčka. Raz im doniesol aj štipku rybičky z obhodenej sardinkovej škatuli.
S rosničkou v otvorenom obloku bol najlepší kamarát. Chytal jej na skle okna muchy, alebo iný zatúlaný hmyz. Keď veľa kŕkala, obyčajne Čimo vedel, že bude pršať, tak si totiž povrávali aj ľudia v dome.
Len fúzatého žltého kocúra, čo sa na balkóne vyhrieval, nemohol vrabček Čimo vystáť. Ten sa vôbec nesprával dobre, vyvaľoval oči ako zbojník a naháňal vtáčatká. Čimovi nedovolil ani zobáčik do mlieka namočiť čo mu gazdiná na balkón dávala. Čimo pripravoval naňho pascu, chcel ho vylákať na balkón a takto mu čvirikal: Hojde, hojda, spadla mačka z pôjda, zlomila si kríže, už sa nevylíže. Rozbila misku, dostala po pysku. Kocúr nahnevaný skočil po Čimovi, aj z balkóna spadol, ale nič sa mu nestalo.
Po dobrom obede všetečník Čimo najradšej odpočíval na slniečku v okne, kde stála malá búdka s dvoma drobnými bábikami, ktoré predpovedali počasie, či bude pršať, alebo bude pekne. Keď bolo pekne vrabček išiel s kamatármi do mesta, alebo šantiť do buriny na smetisko a keď pršalo, musel zostať Čimo doma v búdke. Vtedy bol smutný.
Keď svietilo zišiel sa na zelenom trávniku pri dome celý kŕdeľ vtákov. Tu si poskakovali a pospevovali a hľadali maškrtu „pod zuby“. Našli tam aj veľa zabudnutých vecí, farebné pierko z indiánskej čelenky s ktorou sa deti hrali, alebo sklenené ligotavé korále, ba aj pohodenú žuvačku. Vtedy napomenul Čimo vtáčikov, aby tieto veci náhodou neprehltli, nehrali sa s nimi, ale aby si išli nazobať zrnká do buriny.
Inokedy zase pršalo, vtedy vrabček Čimo sa najradšej zdržiaval v pivnici, kde vždy našiel dobrých kamarátov, netopierov, myšky, alebo žabky. S nimi sa potom pohral, naháňal, až prišiel domov celý ufúľaný, zamazaný, takže ho mama musela strčiť pod dažďovú sprchu.
V pivnici sa Čimovi páčilo. Tu sa mu spokojne maškrtilo. Pochutnával si na kukurici, bolo tu ovocie, rôzne semienka, bolo tam lahôdok ako v obchode. Ale raz i v pivnici sa objavil kocúr a malý Čimo len, len že uletel. Z chvosta mu zostalo len zopár pierok.
Keď sa vrabček vrátil do hniezda, mama div od strachu nezomrela. Potom sa začal túlať po meste. Chytal hmyz, nazeral do výkladov, alebo poletoval v parku. Mame vždy doniesol dačo z mesto. Raz jej doniesol pre potešenie do hniezda farebné pierko, pestrú bavlnku, alebo lístok z električky na prikrytie. No mama mu vždy prikazovala „Synček môj dávaj si pozor, v meste číha veľké nebezpečie na vtáčikov. Premáva tam veľa električiek, áut, autobusov, davaj pozor na dopravné značky na semafory, na vysoké továrenské komíny a na televízne antény.
Raz predsa zatúžil odletieť Čimo z rušného mesta, do tichej dedinky, kde nie sú električky ani takých veľkých domov niet ako v meste. Bola práve jeseň a videl, že lastovičky sú zhromaždené vo veľkých kŕdloch a chystatú sa odletieť do ďalekých krajín. Zapáčilo sa mu tu a chcel tu zostať. No mama mu povedala: „Synček môj, tu v meste v našej búdke sme sa narodili, tu žijeme, tu aj zostaneme. Príde zima, na dedine nenájdeme ani zrniečka a je tam viac nepriateľov než v meste: mačka, pes, vzduchovky a zlé deti, ktoré vtáčiky ničia. Tu v nádobách nájdeme vždy čo-to pod zub. Aj deti nám v zime pomôžu urobia krmidlá a nasypú šťavnaté semienka.
A naozaj, deti vtáčikom urobili búdky v zime im denne sypali semienka, omrvinky a rôzne dobrotky. Celú zimu spolu takto hodovali. Čimo vo svojej novej búdke sníval o krásnom lete, zavše sa z búdky zahľadel na zasnežené mesto, a predstavoval si ako bude dobre keď slniečko teple zasvieti. Ňedaleko bol zvonec a už je rozprávke o Čimovi koniec.
