y
Zvieratká a lúpežníci
V jednej chalúpke hospodáril starček so svojou vnučkou Aninkou. Boli to dobrí ľudia, pracovití. Starček sa staral o políčko a Aninka dbala, aby sa u nich psík Bročko, kocúr Fliačik, kohút Kokrháč, cap Bradáč, hus Perla a ovečka Belka mali dobre.
Lenže nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Jeden rok bolo sucho a na poli sa nič neurodilo. Ďalší rok úrodu vzala veľká voda. Málo toho starčekovi a Aninke zostalo, do chalúpky sa nasťahoval hlad.
Zvieratká sa na Aninku hnevali, že sa o nich nestará. Avšak kocúr Fliačik sa čoskoro dozvedel, do akého nešťastia sa ich hospodári dostali. "Kamaráti, mňau, v košíku je len krajec chleba, v komore ako vymetené a ohník v kachliach olizuje posledné polienko. Mňau."
Psík Bročko zavrčal: "vrr, neviem, ako vy, ale ja svojím hospodárom ďalšie starosti pridávať nebudem. Pôjdem do sveta a sám sa o seba postarám."
Fliačik mňaukol, že čo dokáže pes, dokáže aj kocúr. Kokrháč zaspieval, že sa k nim pridá. Cap Bradáč zamečal, ovečka Belka zabékala, že pôjdu tiež. Hus Perla sykla, že ona sama nezostane. Bolo dohodnuté. Všetci sa vydali do sveta.
Zo začiatku sa zvieratkám vo svete páčilo. Všetko bolo nové, bolo sa na čo pozerať. Išli a išli, až došli k lesu. V lese sa zvieratká trochu báli. Niet sa čo čudovať, veď doteraz nepoznali nič iné ako dvorček pri chalúpke.
Keď však nastala noc, bolo im do ťažko. "Méé, nevidím ani na krok, méé," durdil sa cap. "Béé, ja sa bojím," zabékela ovečka. Aj kocúr nespokojne zaprskal a hus sykla, že mali zostať doma. Už aj psík Bročko ľutoval, že si putovanie lepšie nerozmyslel. Potom ale dostal nápad. "Kohút, vyleť na strom a rozhliadni sa, či neuvidíš svetielko. Kde sa svieti, sú ľudia, iste budú takí dobrí a nechajú nás pri sebe prenocovať. "
Kohút urobil, ako mu pes prikázal. Vyletel na strom a v diaľke zazrel svetielko. Zvieratká sa za ním vydali a čoskoro prišli k polorozpadnutej chalúpke. Udivene si dom prezerali. Nešlo im do hlavy, že v takejto barabizni niekto býva.
"Horšie ako kozí chlievik," zamečal cap a hnal sa k oknu, aby sa pozrel, ako vyzerajú neporiadnici, ktorí v chalupe bývajú. A ani sa nedivil, keď zazrel lúpežníkov.
Traja ťarbáci sedeli za stolom a delili si lup. Zlatky štrngali z jednej kôpky na druhú. Chlapi sa na seba uškŕňal, hádali sa medzi sebou, až ten najmladší zakričal: "Nech ma vezme čert, či je toto spravodlivé delenie." Nato udrel päsťou do stola.
Ako buchol, cap sa zľakol, až sa mu podlomili kolená. Vrazil svoju rohatú, bradatú hlavu do okna a zamečal.
Keď ho lúpežníci uvideli, srdce im od strachu spadlo do nohavíc. "Čert!" To je čert! "" Rohatý je tu!
" Utekajme, bratia, lebo je s nami zle! "Volali jeden cez druhého. Vzali nohy na plecia a utiekli, ani za sebou nezavreli.
Otvorené dvere pozývali zvieratká do chalupy. Nebolo v nej moc útulne, ale čo, na prenocovanie to stačilo. Každý si našiel svoje miesto. Zvieratká unavene zavreli oči a čoskoro zaspali. Kým zvieratká spali, lupičom v lese bolo otupno. Bolo im ľúto zlatiek, ktoré nechali na stole. Žrebovali, ktorý z nich sa do chalúpky vráti, a lup vezme späť.
Najkratšiu triesku si vytiahol Matej. Bol to hlupák, hlavu mal len na to, aby mu nenapršalo do krku. Keď mu povedali, nech kradne, kradol. Keď mu povedali, vráť sa do chalúpky, tak sa poslušne vrátil.
Sotva však Matej otvoril dvere, zakopol o ovečku Belku. Tá hneď spustila: "Bé, bé, bé, niekto tu je." Jej bľakot prebudil Kokrháča, vyletel Matejovi na hlavu a začal ho do nej klovať.
Aj psík Bročko zavetril zlodeja, v tú ranu bol na všetkých štyroch a začal mu trhať nohavice. "Vrr vrr ja ti dám, roztrhnem ti gate." Bročko urobil na nohaviciach dieru práve tam, kde si Matej sadá. A štíp. Hus Perla mu do tých miest uštedrila štípanec. Lúpežník volal a nariekal, do tmy šermoval päsťami, ale nikoho nezasiahol.
Vydesený Matej sa motal po izbe, chcel sa dostať k stolu, kde ležali peniaze. Ale namiesto po okrúhlych zlatkách šmátral po kocúrovi. Škriab. To mu kocúr Fliačik dal okúsiť, aké má ostré pazúry. Au. Au. Au. Bedákal a nariekal hlúpy Matej.
Cap Bradáč už mal nechcenej návštevy dosť. Rozbehol sa a tu drc. Milého Mateja nabral na rohy a vyhodil ho oknom von. "Mé, mé, mé," mékal Bradáč, keď za lúpežníkom zatváral obločnicu.
Vydesený Matej dobehol ku svojim druhom. "Bratia, o peniaze sme prišli, o chalúpku sme prišli, nemáme nič, zhola nič," fňukal. "Nie jeden rohatý, ale na sto čertov sa k nám nasťahovalo. Zlostne bečali, až sa mi hrôzou vlasy zježili, tie mi potom bolestivo trhali. Šaty zo mňa chceli strhnúť, aby mi potom holú kožu poštípali a podriapali. A keď som si chcel vziať, čo sme si poctivo nakradli, to najväčšie čertisko ma nabralo na rohy a skríklo, všetko je moje."
Lúpežníci videli, ako zle Matej pochodil, do chalúpky sa nevrátili a lúpežnícke remeslo zavesili na klinec. Radšej sa začnú živiť poctivou prácou.
Slniečko už dávno svietilo, keď sa zvieratká prebudili. Denné svetlo im ukázalo, aká je lúpežnícka chalúpka neudržiavaná. Všade prach a špina, kachle rozbité, strecha deravá. "Vrr, haf," začal psík Bročko, "neviem ako vy, ale ja sa vraciam domov." "Mňau, vrátime sa všetci," pritakal kocúr. Ovečka, ktorá videla, ako kohút s husou dávajú do mešcov zlatky, dodala: "Bé, však naprázdno domov neprídeme."
Vrecká so zlatkami zavesili capovi na rohy a všetci sa potom šťastne vydali na cestu domov. Však ich už starček a Aninka hľadali. To bude radostí, až sa zase spolu stretnú.
