Cesta k slncu

Kedysi dávno žil v jednom kráľovskom dvore driečny popolvárik. A keby ho boli do pekných šiat poobliekali, nebolo by v krajine krajšieho chlapčeka nad neho. Nečudo preto, že sa skamarátil s kráľovskou dcérkou. Každý deň sa vedno bavili.

+14

A hoci po rokoch prestali byť aj deťmi, ich priateľstvo prekvitalo čo ďalej, to krajšie. Mladá kňažná bola už súca na vydaj. Zo všetkých strán sveta prichodili pytači, samí kráľovskí synkovia. Keď sa jej otec opytoval, ktorý z nich sa jej najlepšie páči, vždy len doprosta odpovedala: „Najlepšie sa mi ľúbi náš popolvár! Za nikoho iného sa nevydám.“ Kráľa to napokon namrzelo.

Povolal radcov, aby mu poradili, čo robiť. „Nuž, najjasnejší kráľ,“ povedal mu ten najmúdrejší, „pošlime my popolvára na takú cestu, z ktorej sa viac nevráti. Pošlime ho k Slncu, aby sa prezvedel, prečo nehreje v noci ako vo dne.“

S plačom sa lúčila kráľovská dcéra s popolvárom a on tiež s ťažkým srdcom poberal sa na ďalekú cestu.

Po dlhom putovaní prišiel do cudzej krajiny, kde panoval mocný, ale slepý kráľ. Len ho sa dopočul o popolvárovi, hneď ho dal zavolať. „Nože, keď prídeš k Slncu, opýtaj sa ho, prečo som na staré dni takto oslepol? Ak mi to vykonáš, prepustím ti polovicu kráľovstva.“

A popolvár išiel ďalej – hustými horami, pustými dolami, až prišiel k veľkej vode. Tu zočil starého prievozníka a toho poprosil, aby ho previezol. „Preveziem ťa, preveziem,“ hovorí prievozník, „ak sa opýtaš Slnca, ako sa oslobodím od toho ťažkého prevážania. Vidíš, ostarel som tu a nevládzem už.“

Len čo sa popolvár dostal na druhý breh, rezko sa poberal ďalej, až prišiel k Slncu. Pekne sa mu poklonil a pýta sa: „Ej, moje milé Slniečko, prečo nehreješ a nesvietiš v noci ako vo dne?“ „Bratček môj zlatý, keby to tak bolo, zem by vyhorela!“ odpovedalo Slnce. Popolvár sa poďakoval a spýtal sa ďalej, prečo ten kráľ oslepol. „Pretože spyšnel! Dal si vystavať sklené nebo, posiate zlatými hviezdami, aby tak, sediac vysoko, rozkazoval celému svetu. Ak to sklené nebo dá zrúcať, bude vidieť ako prv.“ „A ten starý prievozník prečože sa nemôže oslobodiť od toho prevážania?“ „Keď nevie prvému, čo sa natrafí, veslo do ruky hodiť.“ Slniečko dalo popolvárovi ešte zlatý oblek, čo sa vpratal do orieškovej škrupiny a rozlúčilo sa s ním.

Ide popolvár, ide naspäť, až príde k vode. Prievozník chcel hneď vedieť odpoveď na svoju otázku, ale popolvár nepovedal skôr, až keď bol na druhom brehu. „Slnce ti odkazuje, že vtedy sa zbavíš svojej služby, keď prvému, koho prevezieš, veslo do ruky hodíš. Ten potom musí namiesto teba prevážať.“ Nahnevaný prievozník hodil veslom po popolvárovi tak prudko, že by ho bol zabil, keby popolvár nebol odskočil.

Po ďalšom putovaní prišiel opäť k slepému kráľovi a oznámil mu: „Preto si oslepol, že si spyšnel. Ak dáš zrúcať sklené nebo, hneď sa vyjasní svet pre tebou.“ Kráľ poslúchol, rozbil sklené nebo a hneď mu svitlo v očiach. V tej chvíli dal popolvárovi pol kráľovstva.

Hoci bol popolvár už kráľom, predsa sa ponáhľal domov. Už zďaleka počul všetky zvony vyzváňať. „Čože sa to robí?“ spytuje sa ľudí. Že to veru kráľ svoju jedinú dcéru vydáva, vravia mu všteci.

Hneď si on rozmyslel, čo má robiť. Vytiahol z vrecka orechovú škrupinu, obliekol si slniečkové šaty a čakal kráľovských svadobníkov. Každý sa díva na vzácného hosťa, ale nik ho nepozná. Len ho chvália, že i mladého ženicha zatieni. Iba keď tu ide mladucha, smutná, neveselá.

Tej sa nebolo treba spytovať, kto je to. Na prvý pohľad si poznala svojho popolvára. Vyšuchla sa družbovi spod pazuchy a šuch, už bola pri svojom popolvárovi. O sobáši s druhým ani len počuť.