y
Obliekame sa podľa počasia
Kedy je slniečko najteplejšie? No predsa v lete! Vtáčiky spievajú a lúky i lesy sú plné kvetov. Deti sa hrajú pred domami. Na schovávačku, na slepú babu, s loptou alebo stavajú pieskové hrady v parku. Všade je teplo. Paľko má krátke nohavice. Ušila mu ich babička, lebo ju pekne poslúchal a polieval jej všetky kvety v záhrade. Má aj tričko a na ňom čísle 18. Celkom ako ozajstný futbalista. Janka si obliekla zase bodkované šaty s veľkou mašľou a biele sandálky. A kam to tí dvaja idú?
Na kúpalisko! Tam ich už čaká Mirko, Zuzka, Milanko, Ferko, Katka a hŕba iných detí. „Ahoj, Paľko, ahoj Janka?\" ozýva sa zo všetkých strán. Aj oni všetkým odpovedia. „Ahoj.“ Potom pekne zaplatili tete pri okienku vstupné a veselo vbehli do šatní, kde sa poobliekali do plaviek. Len Jurko ostal zababušený v teplom pulóvri. Mamička ho vždy tak obliekala, lete sa bála, aby neochorel. No práve preto bol Jurko stále chorý. Hneď sa spotil a prechladol.
Vo vode im bolo náramne dobre. Ako príjemne chladila! Milankov otecko ich učil plávať: „Teraz pekne ruky pred seba, nadýchnuť sa - a položiť na vodu.\" Keď sa do chuti vyšantili, poobliekali si kúpacie pláštiky, aby neprechladli. Potom si posadali na trávu a rozprávali sa o tom kto už ako vie plávať. Chodili sa kúpať každý deň a bolo im veľmi veselo. A kedy ste vedeli, akí boli opálení!
Ale to netrvalo dlho. Slniečko začalo menej hriať, fúkal studený vietor. Aj lastovičky si už sadali na telefónne drôty a chystali sa na odlet do teplých krajín. Prišla jeseň. Janka sa chcela ísť hrať pred dom. Obliekla si bodkované šaty a na nohy si obula biele sandálky. Zavolala na sestričku: „ldem sa hrať s deťmi! Do videnia!\" \"Ale Janka,\" varovala ju Táňa, \"obleč sa teplejšie. Veď vonku fúka vietor, už nie je teplo ako v lete!“ Ale Janka ju nepočúvala. Šuch von z dverí! - a už jej nebolo.
Hrala sa vonku s loptou celé popoludnie. Behala, šantila s druhými deťmi. Lenže tie boli inakšie oblečené. Mali vetrovky, svetríky, nohavice a na nohách čižmičky, lebo bolo mokro.
V priebehu hry sa jej lopta odkotúľala ďalej. Bežala za ňou a zrazu čľup! Vletela do mláky. Keby mala čižmy, nič by sa jej nestalo, ale v sandálkach mala celé nohy mokré. Nič sa nestalo, pomyslela si a hrala sa ďalej.
Na druhý deň sa deti stretli pred domom. Čakali už len na Janku, no tá stále nešla. Nakoniec sa rozhodli, že ďalej už čakať nebudú a išli do parku. Hrali sa na naháňačku i na schovávačka. „Aha, čo som priniesol!“ zvolal zrazu Ferko. „Šarkana.“ „Aký krásny,“ chválili šarkana všetky deti. \"To si ho ty robil?\" „Áno, ale pomáhal mi aj otecko,\" priznal sa Ferko. \"Poďme skúsiť, ako lietal.\" A šarkan lietal, smial sa na nich z výšky a keď zafúkal vietor vzlietol ešte vyššie, až naň skoro nedovideli. No Janka tam nebola. Nikomu veru nebola zima, ani nohy nemali mokré. Všetci boli pekne teplo poobliekaní, ba aj čiapky mali, veď dul chladný vietor.
A čo robila naša Janinka? Ležala v posteli, lebo bola veľmi chorá. „Ach mamička moja, hrdielko ma bolí!\" Mamička jej odmerala teplotu a hneď volala uja lekára. Ten Janinku vyšetril a predpísal jej lieky: „Teraz pekne budeš ležať, potiť sa a každý deň užívať tieto lieky, aby si vyzdravela. Tak sa mi vidí, že viem, prečo si ochorela. Aj ty to vieš?\" Veru vedela Janka veľmi dobre, ale už bolo neskoro nariekať. Kým sa jej kamaráti a kamarátky hrali, ona ležala v posteli.
Keď sa uzdravila, prišla za mamičkou a povedala jej. „Mamička, nehnevaj sa na mňa, že som ťa neposlúchala. Keby som sa bola obliekla ako si mi ty kázala, nebola by som ochorela.\" „Vidíš dcérka moja,\" vystríhala ju mamička, „ako sa to skončilo.\" „Odteraz ma budeš určite poslúchať, však?\" „Budem, budem,\" prisľubila Janinka. A naozaj odvtedy mamičku na slove poslúchala.
Jedného dňa sa zobudila a keď pozrela von oknom, skoro nepoznala ulicu. Celý svet bol biely! Domy, stromy, autá, cesta - ba ešte aj drôty na stľpoch boli bielučké. „Veď je to sneh!\" zavýskala od radosti. Rýchlo sa poobliekala a už-už chcela vybehnúť von, keď ju zrazu napadlo: „Aha, vonku je iste veľmi chladno, musím sa teple obliecť, aby som zase neochorela.\" Vbehla do kuchyne, kde už mamička varila kávu a otecko jej pomáhal. Pozdravila ich: „Dobré ráno otecko, dobré, ráno mamička! Môžem ísť von?\" „Pravdaže,\" súhlasil otecko. „Ale vieš, ako sa máš obliecť?\" „Viem, viem,\" radostne prikývla Janinka.
Odbehla do svojej izbičky a začala sa obliekať. Obliekla si teplé punčošky, vlnený pulóver, a ešte na to sveter. Potom teplé nohavice, kožuštek a čiapku. Na nohy si obula kožušinkové čižmičky a bežala sa ukázať do kuchyne rodičom. „Vidím, že už mám veľkú dcérku, ktorá vie, ako sa má obliekať,\" pochválila ju mamička, „ale predsa si na niečo zabudla.“ Janko sa poobzerala a nie a nie si spomenúť, čo by to mohlo byť. „No predsa na šál a rukavice\" zasmial sa otecko. Veru na tie doplnky teplého oblečenia celkom zabudla! Obliekla si ich, rozlúčila sa s mamičkou a oteckom a vybehla von.
Privítal ju biely, čarokrásny svet. Mrzlo a mráz štípal ruky i tvár. Všetky deti boli vonku. Guľovali sa a šmýkali. Niektoré stavali snehuliaka. Miesto očí mu dali dva uhlíky a miesto nosa veľkú mrkvu. Z uhlia mu spravili aj gombíky na kabát. Do ruky mu dali metlu a na hlavu starý hrniec. To bol snehuliak!
A zase bola guľovačka, ba z neďalekého vŕšku sa už aj spúšťali deti na saniach a lyžiach. Mráz im nemohol uškodiť - veď boli všetci dobre poobliekaní.
Ferko aj Mirko mali teplé baranice a vetrovky a Zuzka mala šál obkrútený okolo tváre tak, že jej len nos a oči s neho vykúkali. Keď im začalo byť zima pobrali sa domov, naobedovali sa a v teple spomínali, čo prežili.
Deťom bolo dobre, ale čo robili v zime zvieratká? Medveď Maco sa uložil na zimný spánok, líška Bystrouška si ľahla do svojho brlohu a zajko Uško sa učupil pod kríček, aby mu nebola zima. Srnky chodili ku krmoviskám, do ktorých im prichystal ujo horár seno. Veveričkám bolo hej! Tie si cez leto narobili zásoby húb a oríškov - a teraz pekne spali v bútľavinách stromov. A keď ich z času na čas hlad zobudil, mali do čoho zahryznúť.
O vtáčiky sa starali dobrí ľudia. Ináč ty zimu ťažké prežili. Deti im pred domom spolu s Jankiným oteckom postavili krmidlo a každý deň nosili omrvinky z chleba. „Na, na,“ volala na vtáčikov Janka. A malých operencov nebolo treba dvakrát núkať. Zobkali chutnučké jedlo a štebotom chválili Janku, aká je dobrá.
Oteplievalo sa. Sneh sa topil a zo snehuliaka ostala len veľká mláka. Onedlho začali prilietať vtáci z teplých krajov a všetko bolo plné ich spevu.
Nastali jarné radovánky. Deti chodili spolu zbierať na lúku fialky a púpavy. Janka užnemusela nosiť kožuch. Chodila von v jarnom kabáte. Aj ostatné deti už odložili kožuchy. Len šály a čiapky sa im veru ešte zišli, keď pofukoval chladnejší vetrík.
Chlapci na dvere hrali guľky a dievčatá sa učili preskakovať skákadlo.
V parku deti šantili na hojdačkách a hojdačkách a kolotoči a v piesku si stavali hrady a tunely a z formičiek vyklepávali koláčiky.
V záhrade rozkvitli jablone, marhule a hrušky a ostatné stromy, akoby ich ktosi pošibal čarovným prútikom.
Slnko nakuklo aj do včelína a usilovné včeličky vyleteli z úľov. Poobzerali sa po rozkvitnutej záhrade a bźźź..., lietali zo stromu na strom, preletovali z kvietka na kvietok a zbierali peľ.
Aj zvieratká dobre prezimovali. Pozobúdzali sa zo zimného spánku a vyšli zo svojich brlohov. Maco medveď si vyhrieval svoj kožuštek a skrehnuté telo. Zajko odcupkal kdesi na polia hlodať niečo pod zub. Veverička od radosti poskakovala hore dolu po stromoch alebo sa hrala so šuškami.
Na Veľkú noc chlapci vyšibali korbáčmi všetky dievčatá a tie ich za to obdarovali maľovanými vajíčkami. Janka bola stále zdravá ako ryba. Vedela ako sa má obliecť do každého počasia.
