y
Zlatovláska
Žil raz veľmi chudobný kováč. Mal veľa delí, ktoré sa len málokedy dobre najedli.
„Ach,“ vzdychol si jedného dňa kováč, „už sa nemôžem pozerať na biedu svojej rodiny! Pozbieral pár grajciarov, ktoré ešte mal v chalupe, a šiel si za ne kúpiť povraz.
S povrazom zamieril do hory, v ktorej si vyhliadol mocný strom. Chcel sa naň obesiť. Keď sa pokúšal povraz pripevniť na konár, chytil ho ktosi za plece. Bola to akási čierna panička, ktorá sa tam náhle zjavila. „Nevešaj sa kováč,“ povedala čierna panička, „dám ti bohatstva, koľko chceš. Sľúb mi len zaň to, o čom doma nevieš. „Čo by len mohlo byť v mojom biednom dome, o čom neviem,“ hútal kováč, „určite to bude dajaká pletka.“
A za plnú kapsu zlatých peňazí prisľúbil čiernej paničke to, o čom doma nevedel... „Prídem si po to o sedem rokov,“ povedala čierna panička a už jej nebolo.
Bolože to radosti v kováčovej chalupe, keď kováč vysypal na stôl hŕbu zlatých peňazí. Jeho hladné deti sa mohli konečne dosýta najesť.
A keď sa žena spýtala kováča, odkiaľ má toľko peňazí, iba rukou mávol: „Prisľúbil som za ne akejsi čiernej paničke to, o čom doma neviem. „Ach beda, prebeda,“ zaplakala kováčka, „veď ty si zapredal dieťa, ktoré sa nám má narodiť.
Onedlho sa im narodilo krásne dievčatko. Malo zlaté vlasy a zlatú hviezdu na čele, a preto mu dali meno Zlatovláska. Dievčatko rástlo a bolo zo dňa na deň krajšie.
Presne o sedem rokov zastal pred kováčovým domom koč. Vystúpila z neho čierna panička. Prišla si po Zlatovlásku. Rodičia dali svoje najmladšie a najmilšie dieťa čiernej paničke so slzami v očiach. Čierna panička nasadla so Zlatovláskou do koča, ktorý sa hneď rozbehol. Čoskoro sa koč stratil v diaľke.
Koč uháňal cez hory a doliny a zastal pri veľkom zámku.
Čierna panička voviedla Zlatovlásku do zámku a poukazovala jej deväťdesiatdeväť izieb. Tú poslednú,
stú izbu jej neukázala. Naopak, upozornila Zlatovlásku, že do nej nesmie vstúpiť. „Budeš upratovať izby, ktoré som ti ukázala,“ povedala čierna panička Zlatovláske. O sedem rokov prídem sa na teba pozrieť. Len čo to dopovedala, už jej nebolo.
Dni, mesiace i roky utekali a Zlatovláska neustále robila to, čo jej čierna panička prikázala. Všetkých deväťdesiatdeväť izieb udržiavala vo vzornom poriadku.
Keď ubehlo sedem rokov, prišla sa čierna panička pozrieť do zámku. Pochválila Zlatovlásku, že sa dobre stará o poriadok a čistotu. Nakoniec sa jej spýtala, či sa nepozrela do stej izby. Keď jej Zlatovláska odpovedala, že nie, čierna panička sa stratila.
Zlatovláska opäť ostala v zámku sama so svojou robotou. Jedného dňa, bolo to krátko pred uplynutím ďalších siedmich rokov, prechádzala okolo stej izby. Upútala ju čudná, smutná hudba, ktorá z tejto izby vychádzala. Zlatovláska zastala, započúvala sa a ani sama nevedela ako, siahla po kľučke a otvorila dvere stej izby. Videla tam dvanástich zakliatych, ktorí sedeli za stolom. Za dverami stál ďalší zakliaty, ktorý Zlatovláske povedal: „Neprezraď nikomu, čo si tu videla. Keby si čo i len slovko mukla, ostaneš nešťastná naveky a my ostaneme zakliati.
Zlatovláska rýchlo privrela dvere stej izby a ponáhľala sa preč. Ďaleko však neušla, lebo do cesty sa jej postavila čierna panička, ktorá sa tam náhle zjavila. „Čo si to len urobila, Zlatovláska?!“ vyčítala jej čierna panička a hneď sa jej spytovala, čo v tej stej izbe videla. Ale od Zlatovlásky sa nič nedozvedela.
„Keď mi to nepovieš,“ vyhrážala sa čierna panička, „hodím ťa do hlbokej studne.“ Ale Zlatovláska opäť neodpovedala a čierna panička ju do tej studne naozaj hodila.
Keď sa Zlatovláska po páde do hlbokej studne spamätala, našla sa na krásnej lúke. No aj tu sa jej zjavila čierna panička a neustále jej dávala tú istú otázku. Keď sa čierna panička nemohla od Zlatovlásky nič dozvedieť, zakliala ju, že s nikým okrem nej sa nemohla zhovárať.
Jedného dňa šiel cez túto lúku mladý kráľ, ktorý poľoval v okolitých lesoch. Zazrel spiacu Zlatovlásku a veľmi sa mu zapáčila. Keď sa Zlatovláska zobudila, mladý kráľ sa jej spýtal, kto je a odkiaľ je. Ale Zlatovláska mu nemohla odpovedať.
Potom sa mladý kráľ spýtal Zlatovlásky, či by s ním šla na zámok. Zlatovláska prikývla.
Na zámku obliekli Zlatovlásku do pekných šiat, v ktorých jej krása ešte väčšmi vynikla. O krátky čas si ju vzal mladý kráľ za ženu.
Po roku sa Zlatovláske a mladému kráľovi narodil chlapček. Mal zlaté vlasy a zlatú hviezdu na čele. Kráľ i kráľovná mali z neho veľkú radosť.
ktorá však dlho netrvala. O premenu radosti na smútok sa postarala čierna panička, ktorá ani na zámku nenechala Zlatovlásku na pokoji. Navštívila ju v noci i vyhrážala sa Zlatovláske, že zaškrtí jej synčeka, ak jej nedá odpoveď na otázku, čo videla v stej izbe. Zlatovláska jej opäť neodpovedala a čierna panička svoju hrozbu splnila.
Keď na druhý deň zazrel mladý kráľ mŕtveho synčeka veľmi sa rozžialil . Nepočúvol však tých, ktorí hovorili že chlapčeka zahrdúsila Zlatovláska a že si za to zasluhuje trest smrti. O rok sa narodilo Zlatovláske dievčatko, ktoré tak isto dlho nežilo. Zaškrtila ho čierna panička a Zlatovláska, na ktorú opäť padlo podozrenie, nemohla na svoju obhajobu pretiecť ani slovo.
Tentoraz mladý kráľ svojich poradcov počúval a odsúdil Zlatovlásku na trest smrti upálením. Ale ani na hranici, ku ktorej prihrmela čierna panička na koči, nevyjavila Zlatovláska, čo videla v stej izbe.
Nato čierna panička, ktorej tvár náhle obelela, usmiala sa na Zlatovlásku a povedala: „Dobre si urobila, Zlatovláska, že si neprezradila, čo si videla v stej izbe. Zachránila si tým seba, svoje deti, zakliatych v stej izbe i mňa. Rozkázala zahasiť oheň a Zlatovláske odviazať putá, ktorými bola priviazaná k hranici. „Zlatovláska je nevinná,“ povedala čierna panička kráľovi a na dôkaz svojho tvrdenia vrátila mu obe deti. Nato čierna panička nasadla do svojho koča, ktorý sa hneď rozbehol ako víchor. Zlatovláska potom kráľovi všetko rozpovedala. A keď sa mladý kráľ dozvedel pravdu, nemohol urobiť nie iné, len Zlatovlásku poprosiť, aby mu odpustila.
