y
O čiernej princeznej
V chalúpke pri mori pokojne žil so svojou ženou veľmi chudobný rybár. Jeho jediným prianím bolo, aby sa im narodilo dieťa.
Raz mal rybár naloviť pre kráľa mnoho veľkých rýb. Plával už niekoľko hodín a takmer nemal žiadneho úlovku. K večeru dostával strach, vedel, že ho kráľ prísno potrestá, ak nedonesie ryby. A tu zrazu stal za ním čierny muž a povedal: „V okamihu budeš mať loďku plnú rýb, ak mi dáš to, o čom doma nevieš.“
Rybár sľúbil bez premýšľania, mal málo vecí a preto mohol o všetkých vedieť. „Za dvakrát sedem rokov si pre to prídem,“ povedal čierny pán, vzal sieť, nalovil plno najlepších rýb a zmizol.
Z dobrého zárobku kúpil rybár žene peknú sukňu. Rybárka ho tiež chcela potešiť, povedala mu, že budú mať dieťa. Rybár si spomenul na čierneho muža a zarmútil sa, žene sa však nezmienil ani slovom.
Obaja mali radosť zo syna Radovida. Dvakrát sedem rokov rýchlo utieklo a raz ráno rybárka márne volala syna. Čierny muž si ho odviedol a rodičom položil do chalúpky veľké vrece plné zlata.
Ďaleko od rybárovej chalúpky bol pod zemou zlatý zámok, bývala v ňom krásna princezná, čierna ako uhoľ. Len mladík, ktorý by pre ňu opustil domov a vytrpel by pre ňu mnoho starostí, mohol by ju vyslobodiť. Lenže v podzemí nebol žiadny mladík.
Plakala kvôli tomu a trpaslík, ktorý k nej raz v záhrade pristúpil, jej sľúbil, že mladíka privedie. Trpaslík nebol nik iný, ako ten čierny pán.
Jednoho dňa priviedol Radovida. Princezná ho vodila po záhrade, spievala mu a rozprávala. Radovid si ju veľmi zamiloval.
Raz zatúžil po tom, aby sa mohol pozrieť za rodičmi. „Nesmieš nikomu povedať, kde si žil a že máš ženu, nesmieš inej žene nič sľúbiť,“ povedala mu princezná. Trpaslíkovi nakázala, aby Radovida odprevadil tam, odkiaľ ho priviedol.
Radovid našiel rodičov v meste, boli bohatí a bývali v krásnom dome. Mali u seba pekné dievča, o ktoré sa starali, a matka chcela, aby sa s ňou Radovid oženil.
Starý rybár radovánkami oslavil návrat syna. Radovid sa veselo bavil s dievčaťom a sľúbil jej viac, ako mal. V tej chvíli ako keby pred ním stála čierna princezná. „Teraz ku mne nesmieš,“ povedala mu so smútkom, „iba ak by si sám našiel cestu do zlatého zámku, tieto železné črievice by si musel vziať so sebou.“
Radovid zviazal črievice k sebe, hodil si ich na plece a pustil sa do sveta. Cez hory a doly prišiel k čiernemu moru. Prievozník o zlatom zámku nevedel, poslal Radovida za obrom na druhej strane ostrova.
„Pôjdeš sedemkrát sedem dní a prídeš k zelenému moru, za ním v čiernom lese panuje môj brat, kráľ vtákov,“ povedal obor. „Ten ti možno niečo povie o zlatom zámku.“
Kráľ vtákov si zavolal poddaných, jedna lastovička povedala, že zlatý zámok videla za sedmoro horami, sedmoro lesami a sedmoro riekami.
Radovid preplával sedmoro riek, prešiel sedmoro lesov a preliezol sedmoro hôr. Otrhaný a bosý, železné črievice na pleci išiel ďalej - a jedného dňa zazrel v podzemí zlatý zámok.
Stretol sa s princeznou a keď ju pobozkal, stala sa z nej najkrásnejšia biela pani s čiernymi očami. Netúžili po svete, svorne a spokojne žili spolu v zlatom zámku pod zemou až do smrti.
