- Čiže som já chlapík! - obdivoval svoje hrdinstvo. - O tom sa musí dozvedieť celé město. Celé město, to je málo, celé kráľovstvo! Pristrihol si opasok, napochytro ho ušil a vyšil naň nápis: „Iba raz čapil, sedem ich zabil!“ Opasok si opásal, strčil si do kapsy kúsok syra, nič iné na jedenie totiž doma nemal, a pobral sa do sveta.
Len čo vyšiel z domu, zazrel v kríku vtáčika, ktorý sa snažil z něho vyletieť, ale niako sa mu to nedarilo. Krajčírik vybral vtáčika v kríka, dal si ho do kapsy a putoval ďalej.
Kráča, krajčírik, kráča, najprv po rovine, potom hore kopcom, až príde na vrcholec hory. Na tom vrcholci sedí ozrutný obor. Strach naň pozrieť. - Dobrý deň, priateľu! - pozdravil obra krajčírik. - Sedíš tu a obzeráš si šírošíry svet. Aj ja som sa vybral do sveta. Poď so mnou! -Ty ničomník! - osopil sa na krajčírika obor, - ty pľúhavé chlapčisko! - Len pomaly! Odsekol krajčírik. Potom prstom ukázal na svoj opasok a výstražne povedal: Prečítaj si toto! Obor čítal: - I-ba raz ča-pil, se-dem ich za-bil! Potom na krajčírika hľadel trošku ináč. Celkom mu však neuveril. Chcel vyskúšať, či je naozaj taký silák. Pochytil kameň a stisol ho v hrsti tak, že z neho tiekla voda. - To dokáž! - povedal krajčírikovi, - keď si taký silný.
Krajčírik na to vraví: - Len to? - A siahol rukou do kapsy a nebadne vytiahol odtiaľ syr, čo si vzal na cestu. Stlačil syr tak, až mu pomedzi prsty tiekla syrovátka. - Pozri, - vravie krajčírik obrovi, - z môjho kameňa kvapká trošku viac.
Obor pozerá, krúti hlavou, nepozdáva sa mu to. Chlap na piaď a také kúsky stvára! Potom vzal druhý kameň a vyhodil ho tak vysoko, že ledva ho bolo vidieť. - Ty chrústik, - vravel krajčírikovi, - nože hoď aj ty tak vysoko.
Krajčírik zasa siahol do kapsy, vytiahol vtáčika a vyhodil ho do povetria. Vtáčik od radosti, že je konečne na slobode, vzlietol do výšky a viac sa nevrátil. - No čo povieš na to, priateľko? - spýtal sa krajčírik obra. - Hádzať vieš, to je pravda. Skúsme ešte, kto je silnejší, ináč. Potom niesli spolu vyvrátený buk, no aj při tomto nesení krajčírik obra prekabátil.
Idú potom spolu ďalej a obor rozmýšľa, jako by krajčírika premohol. Vidí čerešňu, zohne celú jej korunu k zemi, podá ju krajčírikovi a zavolá: - Drž! Ale krajčírik bol prislabý. Keď obor pustil korunu, konáre vyleteli do výšky a krajčírik s nimi. Keď spadol na zem a nedochrámal sa, obor posmešne povedal: - Vari len vládzeš udržať taký slabý prút. - Sily mám dosť, - odpovedá mu krajčírik, - to nie je nič pre takého, čo iba raz čapil a sedem ich zabil. Ja som len preto preskočil strom, lebo tu v kroví strieľajú poľovníci. Vyskoč aj ty jako ja!
Obor skúšal, poskakoval, ale nevládal sa vyšvihnúť ponad strom. Ostal visieť v konároch. Zasa sa krajčírik ukázal, že je lepší chlap.
Keď si ty taký smelý junák, - povedal krajčírikovi obor, - poď so mnou do našej jaskyne. Prenocuješ u nás. V jaskyni sedeli při ohni niekoľkí obri. Každý mal v ruke pečeného barana a ujedal si z neho. O pol noci sa priplichtil ku krajčírikovej posteli obor, ktorý neobstál při skúšaní sily, vzal železný drúk a tresol po posteli. Posteľ sa rozletela na márne kúsky. - Už je po ňom, - povedal si obor, - teraz už môžem spokojno spať. Ale krajčírikovi sa nič nestalo. Bol maličký, na spanie mu postačil rožtek postele. Keď videl, že je zle, nedobre, šuch! - a už bol preč.
Včasráno odišli obri do hory a na krajčírika celkom zabudli. Zrazu ho zazreli, jako si smelo a veselo vykračuje. Náramne sa preľakli. Obávali sa, že ich krajčírik pozabíja. Utekali ozlomkrky až na koniec hory.
Krajčírik potom šiel, kam ho oči viedli. Po dlhom putování došiel do kráľovského paláca. Cestou sa unavil, preto si ľahol do trávy a čoskoro zaspal. Okolo spiaceho krajčírika chodili ľudia. Obzerali si ho zo všetkých strán a čítali nápis na opasku: - Iba raz čapil, sedem ich zabil!
Zvesť o odvážnom bojovníkovi, ktorý spí na kráľovskom dvore, sa doniesla aj do uší samého kráľa. Keby tak vypukla vojna, hútal kráľ, taký bojovník, čo iba raz čapí a siedmich zabije, by sa mi veru zišiel. A keď krajčírik otvoril po dobrom spánku oči a ponaťahoval sa, stál nad ním kráľovský posol a pozýval krajčírika ku kráľovi. Kráľ privítal krajčírika s veľkou poctou a dal mu osobitý byt – krásnu komnatu.
Krajčírik sa mal teraz dobre, ale kráľovskí vojaci, ktorých sláva pri krajčírikovi úplne zanikala, krajčírikov pobyt při kráľovi ťažko znášali. Zašli jedného dňa za kráľom a povedali: - Alebo on, alebo my, nemôžeme obstáť s takým, čo iba raz čapne a siedmich zabije. Aj kráľ sa bál krajčírika, ale netrúfal si ho len tak prepustiť. Keď sa taký hrdina napajedí, pobije ho aj s celou armádou a sám si potom sadne na trón. Vyhútal, že sa krajčírika zbaví ináč. Poslal krajčírikovi odkaz, aby šiel zabiť dvoch obrov, ktorí žijú v jednom z kráľovských lesov, zbíjajú, vraždia a podpaľujú. Kráľ za premoženie obrov sľubil polovicu kráľovstva a svoju jedinú dcéru za ženu. Pravda, bol presvedčený, že nie krajčírik premôže obrov, ale obri krajčírika. - To by nebolo zlé, - hútal krajčírik, - krásnu princeznú neponúkajú každý deň.
A tak sa vybral krajčírik na koni a za ním sto jazdcov, ktorých dal kráľ krajčírikovi na pomoc, k lesu, v ktorom žili obri. - Vy tu ostaňte, - povedal krajčírik jazdcom, keď sa priblížili k lesu, - ja si s nimi podadím sám.
Potom vbehol do hory a obzeral sa naľavo – napravo. O chvíľu zazrel oboch obrov. Ležali pod stromom a spali. Krajčírik si nazbieral plné vrecká skál a potom sa vyškriabal na strom, pod ktorým obri spali. Sadol si na konár a spúšťal skalu za skalou na prsia obrov. - Nebi ma!- ozval sa prvý obor, keď naň spadol kameň. Myslel si, že ho druhý obor udrel. - Ani ty ma nebi! - hneval sa druhý, keď naň dopadla skala. Krajčírik tak dlho hádzal do obrov skaly, raz do jedného, raz do druhého, kým ich úplne nerozhneval.
- Čo je veľa, to je veľa! - napajadil sa jeden z obrov, vyskočil a tresol svojho druha o strom. Druhý obor mu to hneď vrátil. Potom sa tak bili, ruvali, celými stromami mlátili, kým sa nedobili na smrť.
Krajčírik potom zoskočil zo stromu, vytiahol meč, dopichal ním obrov do pŕs a zavolal na jazdcov: - Už som vykonal, čo som mal vykonať. Bránili sa, vytrhávali celé stromy aj s koreňmi a tak na mňa útočili, ale ani to im nepomohlo.
Krajčírik stál čoskoro pred kráľom a pýtal si zaslúženú odmenu. Kráľ však obanoval svoj sľub a začal znovu premýšľať, jako sa hrdinu striasť. - Dám ti svoju dcéru za ženu i polovicu kráľovstva, keď ešte raz obstojíš, - povedal krajčírikovi, - V hore žije jednorohá potvora, ktorá mi už narobila veľa škôd. Ak ju lapíš, sľúbená odmena je tvoja. - Nebál som sa obrov, - odpovedal krajčírik, - dám si ja rady aj s jednorohou potvorou. Iba raz čapil, sedem ich zabil, to je moja reč.
Pobral sa krajčírik do hory, v ktorej žila jednorohá potvora. Keď už bol neďaleko miesta, kde sa potvora zdržiavala, povedal tým, ktorí šli s ním, aby ho čakali. Vzal si povraz a sekeru. Jednorohá potvora sa čoskoro zjavila. Ihneď zaútočila na krajčírika. - Len pomaly, pomaly, - povedal krajčírik a utekal pred ňou. Zrazu zahol za strom, do ktorého jednorohá potvora narazila celou silou a zasekla si doň roh.
Krajčírik potom zakosílil potvore povraz okolo šije, vyrúbal jej roh zo stromu a doviedol ju pred kráľa.
No kráľ nechcel ani teraz dať krajčírikovi sľúbenú odmenu. Dal mu ešte jednu úlohu. Chytiť zúrivého diviaka, ktorý robil v lese veľké škody. S krajčírikom sa vybrali na lov na diviaka poľovníci. - Vy ma tu čakajte, - povedal krajčírik poľovníkom, keď vchádzali do hory, - ja si s diviakom poradím aj sám. - Poľovníci boli veľmi radi, že ich krajčírik neberie so sebou, lebo sa diaviaka veľmi báli. Krajčírik nemusel v lese diviaka dlho hľadať. Čoskoro ho našiel. Hnal sa proti krajčírikovi so spenenou papuľou a vycenenými klami. Obratný hrdina však nestratil hlavu. Skočil do neďalekej kaplnky a druhým skokom vyskočil oblokom von. Aj diviak vbehol do kaplnky, no von už sa nedostal. Oblokom vyliezť nemohol a dvere krajčírik rýchlo zatvoril. Potom krájčírik zavolala poľovníkom a ukázal im svojho zajatca.
Kráľ po tom to treťom krajčírikovom hrdinstve dodržal svoj sľub. Čo mal robiť, keď sa krajčírika tak strašne bál. Veselie bolo slávne, ale neveselé a krajčírik stal sa kráľom.
Koniec.
y
