Na hradskej stretne zhrbenú starenu. Na chrbte v noši si niesla veľký, blýskavý hrniec - sotva ho uvládala. „Nože, ujček“ - prihovorila sa starena, „pomôž mi, už ďalej nevládzem. Hrniec je priťažký a ja som už pristará. Dám ho za tvoju kravičku.“ „Ej, babka, rád by som ti pomohol, no doma čaká žena a hladné deťúrence. Kravičku musím predať na trhu a za peniaze kúpiť poživeň!“ - odpovedal gazda. „Na čo tebe kravu predávať a mne ťažký hrniec vláčiť? Ja si na kravu sadnem a tebe dám svoj hrniec, ktorý ti do domu prinesie hojnosť jedla“ - povedala starena. Gazdovi sa uľútilo stareny a vraví: „Dobre, babka! Tu máte kravičku a dajte sem svoj hrniec. Hádam sa ešte dáko obživíme!“
Gazda vzal nošu s hrncom. Babke pomohol vysadnúť na kravičku. Potom sa rozlúčili a pobrali každý svojou cestou.
Keď sa gazda domov vrátil, pýta sa ho žena, čo utŕžil za chudú kravičku a čo za tie peniaze kúpil. „Stretol som úbohú starenku, čo už ďalej nevládala niesť tento hrniec. Tak som jej dal našu kravičku a ona mi sľúbila, že tento hrniec nám do domu donesie hojnosť jedla,“ - povedal gazda. „Oj, aký si hlúpy! Kravu vymeniť za prázdny hrniec, keď dobre vieš, že nemáme čo don dať a uvariť“ - rukami zalamovala ne šťastná gazdiná.
Ako sa tak celá rodinka smutno na hrniec pozerá, naraz vidia, že sa pohol a „hop!“, už aj zoskočil zo stola a cupká k otvoreným dverám chalúpky. „Kamže, hrnček, kam sa ponáhľaš?“ - pýta sa gazda. Hrnček odpovedal zvučným hlasom: „Cupi - lupi? preč z chalupy. Cupkám rovno do kaštieľa, tam, kde varia dobré jedlá!“
Vycupkal hrniec z chalupy a už sa aj ponáhľa strmou cestou do kaštieľa.
Keď hrniec docupkal ku kaštieľu- našiel otvorené dvere, skadiaľ zaváňali vône pečených a varených jedál. Počkal, kým sa kuchárka obrátila chrbtom k dverám a chytro vyskočil na policu medzi ostatné hrnce. Keď si kuchárka prišla pre hrnce na varenie, veľmi sa podivila, odkiaľ sa vzal nový, krásny, lesklý hrniec. „Ej, práve takýto hrniec sa mi zíde na jelení guláš, ktorý nám dnes uvariť pre nášho pána!“ - pomyslela si kuchárka. „Vzala hrniec, dala deň nakrájané mäso a uvarila v ňom chutné jedlo.
Keď sa už guláš uvaril a kuchárke na chvíľu z kuchyne odišla, hrnček zoskočil z pece a už cupkal nazad cestou do chalupy.
Ako sa len chudobná rodinka podivila, keď hrnček pricupkal, vyskočil na stôl a z neho rozváňala vôňa guláša. Dlho však neotáľali. Mamka vzala naberačku a všetkým nakládla plné taniere. Po dlhom čase sa všetci najedli do sýtosti. Tak hrnček chodil do kaštiele po niekoľko dni a vždy priniesol nejaké chutné jedlo. Kuchárka sa čudovala, kde vždy zmizne hrniec s uvareným jedlom a kade - koho podozrievala, že jej jedlo kradne a čistý hrniec nebadane vráti.
Keď sa už rodinka po niekoľko dní najedla do sýtosti a hrnček zbadal, ako naňho striehne kuchárka, nešiel už do kuchyne, ale vycupkal hore schodmi do izby samého grófa a tam vyskočil na stolček. Keď sa gróf vracal s mešcom plným zlatých dukátov, všimol si nový, novučičký hrniec a pomyslel si, že doň uloží svoje dukáty. Vyberal dukáty z mešca a ako ich rátal, tak ich kládol do hrnčeka. Potom hrniec uložil do skrinky a šiel spať. Hrnček klopol do dvier. Tie sa otvorili a „hop!“, už aj zoskočil a cupkal schodkami dole von z kaštieľa.
Hrnček docupkal do chalupy, vyskočil na stôl. Ako sa len gazda a jeho rodinka začudovali, keď uvideli, že je v ňom plno zlatých dukátov. Otec peniaze povyberal, pokládol na stôl a vraví žene: „Už je po našej biede! Vďaka starenke, ktorej som dal našu kravičku. Vďaka tebe, divotvorný hrnček!“
Na druhý deň sa hrniec znova vybral do kaštieľa. Vyskočil v panskej komnate na stôl. Keď sa gróf vrátil a zbadal prázdny hrniec, veľmi sa nahneval, že ho takto ktosi okradol a rozhodol sa pomstiť sa zlodejom. Do hrnca pohádzal kadejaké odpadky a čakal, čo sa stane.
Tu sa hrnček zväčšoval a zväčšoval, až bolo z neho obrovské hrnčisko a keď sa udivený gróf nad ním sklonil, hrniec sa na grófa prevrátil. Márne sa pod ním zmietal, zdvihnúť ho nemohol.
Keď sa už gróf napoly udusil a prestal sa zmietať, hrniec sa prevalil na bok a vygúľal spolu s grófom von zo zámku. Rýchlo sa gúľal dole briežkom s grófa von nepustil.
Vtom zadunelo, zem sa otriasla a pred žírnej sa otvorila priepasť. Bác! Hrniec s grófom spadli do priepasti. Čo sa s nimi ďalej stalo, o tom povesť už viacej nehovorí.
Gazda s rodinou už márne čakali, kedy sa ich divotvorný pomocník vráti. Viacej ho už nebolo. Dlho nelenili, lež dali sa roboty. Postavili si nový domček. Za dukáty si prikúpili kus poľa, kravičku a kone. Otec usilovne obrábal pole, mamka dojila kravičku a opatrovala detičky. Tak žili spokojní s sýti a s vďakou spomínali na starú babku a jej divotvorný hrnček.
y
