y
Lastovičky pod strechou
V dedine rozkvitla nová jar. Ohlasovali ju jej poslovia - lastovičky, ktoré sa vrátili z ďalekých krajín. Ako to už majú vo zvyku, posadali si najprv na elektrické drôty a rozhľadeli sa po známej dedine, akoby hľadali, čo je tu nového od minulej jesene. Deti si ich hneď všimli a volali: „Prišli prvé lastovičky, už je po zime!“
Lastovičky si museli najprv nájsť miesto pod strechou pre svoje nové hniezdo. Nebolo to také jednoduché. Niekde sa naľakali brechotu psa, inde ich vystrašil kocúr, a tak sa rozhodli, že si postavia hniezdo pod strechou starého domu, kde býval deduško Mudroň. Pravda, dalo im to veľa, veľa práce, kým nanosili a malými zobáčikmi pozliepali z hliny a blata svoj domček. Nebol nádherný, nemal obloky, ani dvere, ba ani strechu, bol však vystlaný senom a páperím. Strechu nepotrebovali, hniezdočko bolo prilepené tesne pod strechou domčeka.
Nové hniezdo sa zapáčilo vrabcovi, lebo on bol lenivý postaviť si domček a chcel sa nasťahovať do lastovičieho hniezda. „Čo tu vidím, čimčara, čim, čim“ - vravel. - „Lastovičky si postavili domček, nový domček, pekný a teplý“ - chcel, aby ho pustili k sebe bývať. „Už som celý čierny, čo som sa celú zimu v komíne skrýval a teraz zasa nechcem moknúť, keď bude pršať.“ Lastovičky ho však nahnevano odmietli: „Keď sa ti nechcelo, vrabček, pracovať a postaviť si domček, mokni vonku! Čoskoro sa nám z vajíčok vyliahnu malé lastovičky, preto nijakého nájomníka nepotrebujeme.“ Ale vrabec ešte stále dobiedzal, až ho nakoniec lastovičky vyhodili, len tak špinavé perie z neho lietalo.
Potom prišli domáce zvieratká z dvora a pochvaľovali prácu lastovičiek. Iba čierny kocúr Murko, ktorý sa hneval, že sa k hniezdu nedostane, frfľal: „Toto že je dom? Ani pes by nebýval v ňom! Kdeže je teplá kuchyňa, sporák a komín? Radšej si u deduška na prípecku pospím!“ Urazený Dunčo ho však čoskoro zakríkol: „Veď lastovičky nevaria, nepečú koláčiky, preto ani nemusia kúriť, ony chytajú komáre a mušky a na zimu odletia ďaleko za more do teplých krajov.“ Podivili sa ostatné zvieratká, odkiaľ to Dunčo vie. Ten však neprezradil, že nedávno počúval, ako o tom dedko rozprával malému Jožkovi.
Onedlho po príchode lastovičiek vrátili sa z teplých krajín do deduškovho dvora aj juríčky alebo belorítky. Tým bolo hej! Mali tu hotové hniezdo od vlaňajška. Bolo ho len treba trochu opraviť a vyčistiť. Hneď sa pustili do práce. Pukliny zatreli maltou z blata a vystlali ho jemným páperím. Ich hniezdo bolo väčšie a nechali si len malý otvorček, ktorým vchádzali dnu a vychádzali von. Rady sa popýšili lastovičkám, keď ich prišli navštíviť. Lastovičky boli krajšie, pod kŕčkom mali červené perie. Belorítky zase nie. Zato sa mali spolu rady, dobre sa znášali a na jeseň spolu odlietali do teplých krajín.
Vrabce rozčvirikali po celej dedine, že sa vrátili už aj belorítky. Do deduškovho dvora sa prišli pozrieť aj deti. Deduško im rozprával o lastovičkách peknú rozprávku. Hovoril im, že sú to milé vtáčiky, chytajú muchy, hmyz, sú užitočné a preto ich treba chrániť.
Na druhý deň ráno sa zišli lastovičky a belorítky z deduškovho dvora na telefónnom drôte. Lastovičky štebotali: „Milé naše susedky, včera deduško rozprával deťom, že nás ľudia majú zo všetkých vtáčikov najradšej. Vieme vraj lietať ako najrýchlejšie lietadlo a máme vraj krajšie perie aj chvost ako vy obyčajné čierno-biele belorítky.“ „Čože?“ - ozvali sa zlostne belorítky. - „Že ste najkrajšie vtáčiky, veď si ani poriadny domček neviete postaviť! Pozrite sa, ako sa nám leskne chrbátik a aké máme štíhle tielka,“ - chválili sa belorítky. - „Poďme sa opýtať holuba do deduškovho dvora, kto je krajší.“
Na streche sedel holub, ktorý si vypočul celú škriepku a hovoril. „hrkú, hrkú, že sa nehanbíte o sebe toľko hovoriť, že ste najkrajšie a najužitočnejšie vtáčatká. To môžem byť iba ja. Pozrite sa, mne postavil deduško krásny holubník, celý vyrezávaný z dreva, s peknou strieškou a ešte ma aj kŕmi v zime, v lete, preto ani nemusím odletieť do sveta ako vy. A keď chcete vedieť, kto je najkrajší, nože sa poďme pozrieť do zrkadla!“
Holub zaviedol rozvadené vtáčiky pred deduškov oblok, aby sa pozreli doň ako do zrkadla. Lenže oblok bol zašpinený od múch. Darmo sa tam pozerali, obracali, vidieť sa nemohli. Sklamané sa pustili do holuba: „Nuž takto nás ty klameš, veď to nie je zrkadlo.“ Ale holub ich presviedčal, že sa veru ešte včera v ňom videl. „Viete čo, vychytajte muchy, okno deduško vyčistí, a potom sem zasa prídeme.“
Potom lastovičky a belorítky vychytali muchy na dvore, najedli sa do sýtosti, ale okno ešte stále pekne neukazovalo. Rozhodli sa, že pôjde k sliepke, nech ich tá rozsúdi.
Sadli si nahnevané vtáčatká na plot k sliepke a žalujú sa: „Deduško vravel deťom, že lastovičky sú najkrajšie vtáčatká, že sú užitočné a ľudia ich majú radi. No, povedz nám, sliepočka, kto je z nás dvoch krajší a užitočnejší, lastovičky alebo my, ich sestričky belorítky?“ Nadula sa sliepka a vraví: „Kot-kot-kotkodák, sliepka je najužitočnejší vták a moje kuriatka sú ako malé žlté slniečka. Už od malička ničia chrobáčikov, a vaše mláďatká sú iba malé holiatka, iba zobáky otvárajú, a keby ste ich nekŕmili, hladom by zahynuli. A kto je z nás krajší, hneď sa dozvieme, povie nám to zrkadielko!“
Zaviedla sliepka vtákov do záhrady, kde stála nádrž s vodou. Ale aj tá bola samá špina. Nahnevali sa lastovičky na sliepku a kričali na ňu: „Vieš, sliepočka, ty si nás oklamala, lebo tvoje vodné zrkadielko zle ukazuje.“ Sliepka im nato povedala: „Nenadávajte a vychytajte všetok hmyz a komáre v záhrade, lebo ony pošponili vodu.“ A lastovičky, že už boli hladné, pustili sa s chuťou do roboty, pochytali všetky komáre, muchy aj hmyz a najedli sa do sýtosti. Potom prišli k zrkadielku, ale to bolo ešte stále špinavé, do vody sa neodvážili a povedali: „Poďme preč, sliepka nám zle poradila.“ Videli neďaleko hus, a tú poprosili, či by ich ona nerozsúdila.
Vypočula husa rozvadené vtáčatká a so smiechom im vraví: „Ga-ga-ga-ga, vy že ste najkrajšie vtáčatká, pozrite sa na moje húsatká, kúpu sa každý deň v potôčiku a sú zlaté ako slniečko a vaše malé vtáčatká nevedia ani chodiť, ani plávať. A vy tiež nie ste najkrajšie, pozrite sa na seba, ste celé čierne, iba brucho máte biele, a aké máte nohy, ak neveríte, poďte, pozrieme sa do zrkadla.“
Šla húska s húsatkami a vtáčatkami na breh potôčika. Pozerajú sa doň, ale ani tu sa nevidia, lebo bola voda kalá a plával tam všelijaký vodný hmyz. Lastovičky hmyz aj tu vychytali, ale voda bola stále špinavá, neuvideli sa, bolo to nanič zrkadlo. Preto sa rozhodli, že pôjde k deduškovi Mudroňovi. „On je najmúdrejší, rozsúdi nás“ - zašvitorili lastovičky.
Prileteli nahnevané vtáčatká k deduškovi Mudroňovi a žalujú sa mu: „Deduško, rozprával si deťom, že sme najkrajšie a najosožnejšie vtáčatká, ale všetky zvieratká na dvore sa nám posmievajú, že sa hádame medzi sebou, kto je z nás krajší.“ Deduško si spokojne bafká zo svojej fajočky a hovorí: „Krásny je každý, kto usilovne a dobre robí, a vy, lastovičky a belorítky, lietate od svitu do súmraku, pochytáte všetky muchy, komáre a kadejaký škodlivý hmyz. Tým len dobre robíte ľuďom, preto ste moje najkrajšie a najmilšie vtáčatká. Každý vás má rád.“
A tak sa lastovičky a belorítky uspokojili. Celé leto sa im dobre vodilo, lebo deduško dával pozor, aby im hniezdo zlé deti nezrúcali a vrabce sa doň nenasťahovali. Narodili sa im mláďatká a naučili sa aj tie lietať a chytať hmyz.
Vtáčatká takto prežili celé leto u nás. A keď už začalo lístie na stromoch žltnúť, zmocnil sa ich nepokoj, lebo vedeli, že musia svoje hniezdočká opustiť a vydať sa na ďalekú cestu cez more a hory do teplejších krajín. Mladé lastovičky vyrástli a cvičili vo vzduchu všelijaké vývrtky, schádzali sa celé rodinky lastovičiek a štebotali si, akoby sa lúčili s domovom, s deduškom i s domácimi zvieratkami.
Prišiel deň rozlúčky. Lastovičky a belorítky si posadali na telefónne drôty i na strechy a smutne štebotali. Deti sa dívali a vraveli si: „Lastovičky nám už odchádzajú, príde zima.“ Díval sa aj deduško Mudroň, zakýval im na rozlúčku a hovoril: „Do videnia, lastovičky, vráťte sa nám skoro!“ A lastovičky vzlietli, zakývali krídelkami, akoby na rozlúčku, zašvitorili a odleteli: „Dovidenia, dovidenia, milé lastovičky“ - kričali deti. A deduško odišiel nakŕmiť domáce zvieratká.
