Starý vše len vzdychal. „Beda, čo len bude, máčik z teba? Život ani pre mačky nie sú samé hračky.“
Kocúriky rástli ako z vody, bez choroby. A keď išlo do leta, pekne-krásne jednohlasne povedali, že by chceli do sveta.
O troch švárnych kocúrikoch letela zvesť po rebríkoch cez dvory, cez hory v šíry svet. Ponuky sa zbehli hneď.
Prišli deti, prišli panie: „Dobrý deň vám, pán kocúr i pani mačka; toto mača bodkované dajte nám. Bude sa mu dobre žiť, chutné mliečko bude piť motať zlatú niť.
Na druhého kocúrika padli zase oči strýka. Prešiel hory, sedem morí, nemá mu kto na lodi strážiť jeho komory. „Pán kocúr, čo za to nedáte, so mnou bude cestovať, kráľovsky sa bude mať a žiť ako vo vate.
A tretieho dlhá cesta láka do veľkého mesta. A už je tam, tu ho máte, už sa škerí na plagáte? „Kocúr Senzo - akrobat vystúpi dnes akurát!\"
Na štvrtého už od vrát začali sa spytovať: „Akýže je jeho šat, čierny, biely? A je smelý?“ Pýtali sa mnohé ženy: „Je hudobne založený?“ No, kto ho raz zazrel len, stratil oňho záujem.
Kocúrik ten svetlosivý bol chorľavý, chudý, krivý. Veru tak. Čo je taký? Nemá zdravia! Neborák...
Doma často vraveli mu, že raz vyjde na mizinu: „Za pecou ti nesvedčí! Kto ťa potom vylieči? Kto chce zdravý byť, musí ináč žiť: pohyb, slnko, voda, vzduch, to sú lieky na neduh!
Dievčence i chlapci milí zďaleka mu vyhýbali. Márne hľadel okolo, priateľov preň nebolo, ach, nebolo.
Z modrej výšky dráždili ho lastovičky. Ba raz skríklo dievčatko: „Choď, ty mrzké mačiatko, choď len preč!“ A tá reč ako meč.
„Čo sa mu to, mama, stalo?“ Ktože ho vie, už je tak. Iste krivo sedávalo ako mnohý žiak.
Slzy ako šošovice pokropili smutné líce kocúrika. Smúti, vzlyká, rozmýšľa ako zahnať žiaľ. Rozbehol sa rezkým behom hore brehom, v lese pozastal.
Veľké stromy, drobné stony, toľké buky, fňuki, fňuki...A kým fňuká, zrazu z kríčka zakýva mu veverička? „Si ty smiešny, kocúrik, a aký si dengľavý! Márny je tvoj plač a krik, poď, hora ťa uzdraví!
Ty si chorý, veľmi chorý, ale nesmuť, vylieči ťa zlaté slnko, vôňa hory. Hopsa! Vypni pekne hruď a skús skočiť ponad prút!
Šibalsky sa pritom smiala, keď kocúra trénovala. „Milý pecúch, keď chceš vyhrať nakoniec, musíš nechať sladkú lieň, skákať rezko ponad peň a zabudnúť teplú pec!
Náš kocúrik od radosti začal cvičiť, neduh ničiť, vyrovnávať krivé kosti. Stisol zuby. Nahradí, čo zameškal za mladi.
Prešli týždne, prešlo leto, všade kvetov záplava. Mrzáčika viacej nieto: kto vytrvá, vyhráva. Z lesa kráča zvesela ako z kúpeľa!
Po čase zas za komínom sedí s vernou mandolínou kocúr. v kruhu rodiny. Spomínajú po lete, čo kto zažil v živote, vravia celé hodiny.
Tisíc novôt mali traja, rečiam nieto konca-kraja. Ale radosť nemalá všetkým srdcia prehriala, keď si stúpol na múrik, štvrtý zdravý kocúrik. Tešili sa, tešili, že to Šťastne prežili. A tešia sa ešte dnes, ak ich nerozohnal pes.
Koniec.
y
