Vypočul si mravček komáre, a už nemal pokoja. Pobral sa za lienkou. - Lienka, lienočka - žobroní - či by si mi trošku nepredĺžila môj deň? - Ale lienka len odvetila: - Keby som to vedela, predĺžila by som si sama svoje nohy a krídelká. Nebola by som taká baculatá. Skús sa poradiť s vážkou!
Vážka bola na samom vrcholci kvetu, ledva sa ku nej mravček vyškriabal. Prosíka ju, prosíka, ale ona k nemu celkom ľahostajne: Aj by som ti pomohla, ale mám iba nožnice, niti niet. Dobré nite súka iba pavúk...
Majster pavúk sa sprvu nemienil pustiť s mravčekom do reči. Ale vtom dostal telefonické hlásenie, že sa mu do siete chytila tučná mucha, a razom dostal dobrú náladu. Nite mal dosť: jemnej, silnej, bez konca. Čo však z nite, keď mu chýbala látka? Z čoho ti, mravček môj nadšijem? - Obzerá, hľadá, nenašiel nič, ale vedel si poradiť. Odstrihol mravčekovi z noci, prefarbil trochu slinami a nadšil mu to ku dňu.
S predĺženým dňom a skrátenou nocou odišiel mravček spokojne domov. Od vzrušenia sa nemohol dočkať večera. Zdalo sa mu večnosťou, kým celé mravenisko stíchlo. Nakoniec stráže pozhasínali okolo mraveniska všetky svetlá, aj hlavné lampy pri strážnici a políhali si pri bráne.
Len mravček s nadšitým dňom bol ešte stále čulý. Nemal sa s kým hrať, nuž sa rozhodol, že sa vyberie trošku do sveta. Ide, ide cestičkou pomedzi trávu a všade pusto, otupno. Nikde mravčeka, nikde chrobáčika. Kdeže sú tie komárove prekvapenia a dobrodružstvá? Nevidí ich, iba tma je čoraz tmavšia a hlbšia. Mravček zosmutnel. Bolo mu priam do plaču a už sa mu dral do nosa prvý fňuk, keď ho prekvapili silné prúdy svetla. Ukrčil sa, kde sa dalo, pod lístkami nezábudky. Lúče okolo neho krúžili a keď ho nenašli, odleteli preč.
Len pomaly sa zbavoval strachu a nesmelo sa rozhliadol. A hľa! Celkom blízučko zbadal ďalšie svetielko. Toho sa nebál, bolo také tiché a milé. Hneď sa mu prihovoril: - Dobré svetielko, či by si mi neposvietilo na cestu? Vyšiel som z domu a pre tmu neviem, kam sa pohnúť... -A čo sa máš motať, keď nemáš lampy? Mal si doma spať! - počul vyčítavý hlas. Zosmutnel mravček, skúsil svetielko obmäkčiť: -Sedel som už dlho doma, chcel som vidieť, čo pred nami ukryla noc. Počul som, že my mravce sme o veľa ukrátené ... - Páči sa mi, že si zvedavý, ale aby si nebol sklamaný! Aby si ma nespomínal po zlom, požičiam ti svoj lampášik. Je malý, skromný, aký zvykne nosievať každá svätojánska muška. Lenže moje krídlo ma neposlúcha, musíš mi nejako pomôcť.
Mravček si posadil svätojánsku mušku na chrbát a vydali sa na cestu. Aj muške sa kamarátstvo zapáčilo. Nebude musieť zostať s raneným krídelkom celú noc sama pod listom. -A kam pôjdeme? - opýtala sa. - Počul som - zdôveruje sa mravček - že noc má krásne tajné siene, kde sa stratí všetka únava a nadobudnú nové sily a sviežosť. Rád by som bol, keby si mi ich ukázala. - Tajné siene? To bude iste ríša snov. Do nej sa, pravda, takto nedostaneme. Otvárajú sa každému iba v spánku a my máme obaja vlastne deň.
Hľadia teda, hľadia, ako sa rodí rosa. Zašuchorili steblá trávy, zvlhli ako plačúce oči. A z plačúcich očiek vzdúvajú sa slzičky, menia sa na smaragdové perly. Čo väčšia perla sklzne po steble trávy, odskočí a cinkne na zvonček kvetov. Cink, cink, cililink
Dívali sa na retiazky perál, počúvali zvončekovú hru tónov. Dívali sa dlho, predlho, kým si mravček povšimol, že sa mu predĺžený deň míňa. Začala ho nadchádzať únava a zatúžil po svojom mäkkom lôžku. Kdeže si, sladká postieľka? Nebolo ani domčeka, ani postieľky, iba únava a ospalosť. Ach, načo len zatúžil po tajomstvách noci. Či nebolo lepšie doma? Kdeže si, postieľka? Že som ťa len tak ľahkomyselne opustil... Popri guľkách rosy rozsypali sa malinké perličky. Boli to horúce slzy mravčeka. Vo veľkom žiali obrátil sa s prosbami na mušku, aby mu pomohla čím skôr domov.
Muška odvetila: - Ani ja už nevládzem, aj svetlo mi bledne. Najradšej by som si našla nejaký úkryt, poriadne si pospala. Bez spánku nevydržím ani zdravá, nieto ešte teraz. Tebe však už nejako pomôžem. Zamierila k veľkému dubu, vyhľadala roháča. Na jej prosby a prehovárania podujal sa dopraviť blúdiace- ho mravčeka k rodnému mravenisku.
Nasadol mravček na roháča a čosi ťažko zabzučalo. Roháč zapol motory, štartovali. Vzniesli sa nad trávu a kríky, narážali na listy a konáre stromov. Keby sa nebol mravček zachytil parožkov, bolo by ho sfúklo. A ten strach počas letu! čo ak by bol spadol nad poľom alebo nad jazerom? Nikdy by neuvidel svojich kamarátov... Našťastie roháč poznal dobre cestu a bez nehody pristáli na streche mraveniska. Sotva stačil mravček poďakovať, spadol vysilený do akejsi opustenej chodby a tam sa nevládny učupil v kútiku.
Keď rosné kvapky rozhýbali zvončeky kvetov, mravčí národ vítal radostne nový deň. Všade panovala radosť, smiech a veselosť. Chýbal pri nej iba náš mravček zvedavček. Hľadali ho pri studničke, na lúke, pri hojdačkách, ale nikde po ňom ani chýru, ani slychu. Slnko už bolo vysoko na oblohe, keď šiel kuchárov pomocník do skladu. A kde nik nedúfal, tam našli mravčeka polomŕtveho schúleného v tmavej chodbe. Neotváral oči, nehýbal nožičkami.
Zavolali hneď lekára-kováčika. Zaťukal mu na hruď, odhrnul si fúz a priložil si ucho na mravčekovo bruško. - Žije! - povedal. - Žije, ale je s ním veľmi zle. Ktosi mu nadšil deň a ubral z noci, skrátil potrebný spánok. Nebude zdravý, kým sa to nenapraví. - Radili sa mnohí s kováčikom, čo by sa malo urobiť. Kto by však bol taký hlúpy, že by si dal odstrihnúť zo svojej noci a spánku a dal nadšiť inému? Už to vyzeralo tak, že z mravčeka ostane naveky mrzák na posmech sveta, čo bude vždy nocou blúdiť a vo dne dospávať a nikdy, nikdy nebude mať dosť sily a sviežosti.
Vtedy sa ohlásil starý skúsený mravec: - Čože strácame čas, keď nemáme odpomoc. Najlepšie šije a strihá pavúk, k tomu treba s pacientom. Zaniesli teda mravčeka na nosidlách k pavúkovi. Majstrovi nebolo veľa treba. Poznal mravčeka od včerajška, vedel, akú medicínu použiť. Vzal nožničky, šiki-miki, vyrovnal deň a noc do pôvodnej dĺžky a povedal: - Všetko bude dobre, hľa zvedavý bol na svoju škodu priveľa...
V tej chvíli sa mravček zvedavo prebudil, akoby z tvrdého sna. Vidí, slnko je už vysoko a všetci jeho kamaráti v plných hrách: hojdajú sa, prevážajú na slimákovi, člnkujú na žaluďových miskách. Horkýže on bude tým rozprávať, čo videl a skúsil. Mal dosť nepríjemností, o posmech už nestojí.
Bojazlivo sa zamiešal medzi mravčekov, čo liezli na púpavu a spúšťali sa na padáčikoch semien. Tváril sa, akoby bol pri nich od samého rána. - Nespi tam, hýb sa rezkejšie! - súril ktosi za jeho chrbtom. Bol na rade. Vyskočil, akoby ho vystrelili. Na nočné príhody sa ho nik nepýtal. Ani my to neurobíme. Uveríme s ním, že deň má oveľa viac krajších dobrodružstiev pre všetkých, ktorí sa dobre vyspali.
y
