y
Medovníkova chalúpka
V peknom domčeku, ktorý obklopovala krásna záhrda, žili raz nedávno otecko a mamička a mali dve roztomilé deti, Janka a Marienku.
Žili si šťastne a spokojne až do dňa, v ktorom pribudol v ich byte nový televízor. Televízor bol pekný a veľký a fungoval. Chyba bola len v tom, že otecko ho chcel mať v jednom a mamička v druhom kúte izby.
Nechcel ustúpiť ani otecko, ani mamička. Hádali sa a hádali, až otecko nahnevane povedal: - Bude po tvojom! Mamička sa potešila, že bude po jej, ale dlho radosť nemala. Otecko toriž hneď vybehol z izby a o chvíľočku sa vrátil. V ruke držal píklu. - Ale aj po mojom! - dodal nahnevane a začal píliť televízor. Mamička zmeravela, deti sa rozplakali a Fifi Pierkovi, ktorý z televízora, vykukoval, to nebolo tiež všetko jedno.
Ale otecko nepovolil. Televízor rozpílil na dve polovičky a potom jednu polovičku postavil do svojho a druhú do mamičkineho kúta. - Keď si rozpílil televízor, rozpíľ všetko? - volala s plačom mamička. A otecka nebolo treba dvakrát prosiť. Rozpílil stôl, obraz, fikus a všetko ostatné, z čoho bolo v izbe po jednom kuse.
Nakoniec rozpílil otecko na polovičku dom. V jednej polovičke býval otecko s Jankom a v druhej, ktorá stála až pri plote, mamička s Marienkou.
Mamička s oteckom sa už potom spolu nerozrávali. A ani nemohli, lebo z jedného kúta záhrady do druhej je veľmi ďaleko. Janko a Marienka by sa boli radi porozprávali, ale otecko a mamička im to nedovolili.
Ale raz, keď otecko a mamička neboli doma, zišiel sa Janko s Marienkou v prostriedku záhrady a zhovárali sa a plakali, prečo nemôžu byť všetci spolu. - Ešte bude smutnejšie, - povedala Marienka, ktorá bol o pár rôčkov od Janka staršia, - keď sudca udrie kladivom po stole a povie: Bum! Tulipánovci ste rozvedený! Potom sa otecko odsťahuje na jeden a mamička na druhý koniec sveta! - Potom sa už neuvidíme! - plakal Janko. - Potom už nebudeme môcť byť spolu. Potom chvíľku rozmýšľal a dodal: - Lepšie bude, keď nás zje zlá ježibaba, čo býva v medovníkovej chalúpke. Aspoň budeme spolu v jej bruchu.
- Dobre, - prikývla Marienka. - Pôjdeme hľadať medovníkovu chalúpku. - Ale napíšeme mamičke a oteckovi, že ideme za ježibabou kvôli nim.
Potom sa odviezli trolejbusom až na koniec mesta, kde začína veľká hora. Horou putovali pešo až do večera. - Kam idete, detičky? - spýtal sa ich Mesiačik, ktorý vychádzal spoza hory. Janko a Marienka mu rozpovedali, akí sú smutní a že hľadajú medovníkovú chalúpku. - Medovníkova chalúpka nie je na tomto svete, - odpovedal Mesiačik. - Keď ju chcete nájsť, musíte prejsť do rozprávkového sveta. - Prenes nás ta, Mesiačik, - prosili obe deti.
- Dobre, - odpovedal Mesiačik, lebo mal dobré srdce. - Chyťte sa mojich lúčov a dobre sa držte. O chvíľočku budeme v rozprávke. Mesiačik sa potom roztočil ako veľký kolotoč ponad celý svet a o krátku chvíľu povedal: - Pusťte sa! Ste na mieste.
Keď sa deti pustili lúčov, mesiačik zmizol. Deti stáli na lesnej čistinke pred medovníkovou chalúpkou. Celá chalúpka bola z čerstvých, voňavých medovníkov, medzi ktorými sa sem-tam našli aj napolitánky a lízatká. Strecha na chalúpke bola z orieškovej čokolády. Deti začali odlamovať zo všetkého, lebo boli veľmi hladné.
Ježibaba to začula a vykukla z dverí: - Kto to láme moju chalúpku? - Ja, - odpovedal Janko. - Ja, - odpovedala Marienka. - Čo mám s vami za to urobiť, deti? - spýtala sa ich ježibaba. - Môžeš nás zjesť, - odpovedali obe deti naraz. - Dobre, - prikývla ježibaba. - Poďte dnu.
V chalúpke bolo všetko, čo v riadnej medovníkovej chalúpke má byť. Nechýbala tam ani veľká pec a lopata.
Ježibaba povedala deťom, aby si sadli na lopatu a deti to hneď urobili. Nesadli si krížom, lebo vedeli, že takto by sa do pece nevmestili. Sadli si pekne jeden za druhého. Ježibaba zdvihla lopatu a povedala: - Ale ste ťažký! Potom šupla lopatu do pece. Deti zatvorili očká, lebo nechceli vidieť, ako sa budú piecť.
Keď ich po chvíľke otvorili, našli sa v náručí svojich rodičov. Ježibaba ich totiž nestrčila do ozajstnej pece, ale iba cez otvor v múre na zelenú lúčku, kam v tej chvíli dopravil Mesiačik na svojich lúčoch otecka a mamičku.
Keď sa vystískali, chceli deti poďakovať ježibabe, že ich nestrčila do ozajstnej pece, ale tej už nebolo. A zmizla aj medovníkova chalúpka.
Bol tu len Mesiačik, ktorý sedel na mraku a povedal: - Rozprávka je ako sen. Keď otvoríš oči, už niet ničoho. Váš domček je však tu a, ako vidíte, zošitý. Zošil som ho vlastnými lúčmi. A už ho viac nerozpílte. Potom Mesiačik povedal: - Ahoj! A kým mu deti stačili odpovedať tým istým pozdravom, už bol strašne vysoko. Ale ich odpoveď určite začul, lebo sa až do rána usmieval.
